Day 7 of the trip (30-01-2020)

KILIMANJARO

CLIMBING DAY 05

Dnes ideme zabojovať v zápase semifinále o postup do nášho BARAFU kempu. Počuj čím vyššie som, tým viac premýšľam nad zápasom vo finále, ktorý nás čaká zajtra. Ak sa chceme dostať na špičku, musíme zabrať. Zápas sa bude tiež hrať v Afrike, dokonca prvá štvrtina sa začne ešte dneska, to je čooo?
Prebojovali sme sa až do semifinále. Ak dnešný zápas vyhráme, postúpime do finále.

KARANGA CAMP

Prejdená vzdialenosť 4,20 km

Čas šliapania 3,06 h

Stúpanie 632 m

Klesanie 12 m

Počet krokov  7506 krokov

Tekutiny 3,6 L

00:21 Neviem či spíš. Chcem ti napísať. Je len krátko po polnoci a krátke intenzívne prehánky bičujú náš stan. Zdráham sa vyliezť von na malú potrebu. Ono asi vie prečo si prší a ja zase viem, že skôr či neskôr budem potrebovať.

Zdá sa mi, akoby už kratšiu chvíľu bolo ticho. Stan sa trepoce, ale bez príznakov dažďa. Dívam sa von cez mokrý vetrací otvor na vstupnom portáli stanu. Čo vidím, ma teší. Vonku za stenou stanu panuje veterná, ale jasná noc. Takzvané maximálne lokálne jasno. Mrvím sa v spácokukle a v okamihu sa exponujem chladu. Otváram sekundárny zips šiatra – sieťku nesúci pre ochranu súci. Teplota pritvrdzuje – ochladzuje sa. Otváram primárny zips – vchodový pred dažďom chrániaci. V cégečkách / rytierkach ak chceš, je teplota doslova pocitová. Pociťujem ju. Som vonku.

Pozerám na vrchol. Upieram svoj zrak ku končiaru, akoby som hľadal čosi, čo nedokážem pomenovať. Počujem ticho, hm – je desivé. Tma, chlad, a ticho. Mrazivá trojkombinácia. Je to mrazivé ticho, ktoré visí vo vzduchu medzi nami. Ticho. Ani vietor, ani zvuk. Pôsobí to dojmom, akoby som tu bol v tomto okamihu úplne sám. Ale že úplne. Len ja versus hora. Kto z koho? Čo zmôže človek, nepatrné smietko prachu. Hmm. Vieš desivé, ale krásne.

Do ticha znejú temné obrysy hory Kilimanjaro na severo-obzore. Na plátne oblohy sa javia ešte o čosi tmavšie. Tmavšie a mjestátnejšie ako za dňa. Dodávajú noci šmrnc – akúsi známku kvality.
Na oblohe to vyzerá ako po havárii. Akoby Veľký Voz pri prechode Mliečnou dráhou južnej pologule nevybral zákrutu a vysypal tisíce hviezd. Teraz si parkuje na severnej pologuli – takže ho nevidím. Zostava hviezd je mi úplne cudzia. Nebo nado mnou je iné. Cudzie nebo? Cudzie hviezdy? Cudzia krajina? Áno, som tu cudzincom. Som tu len na chvíľu. Len na určený čas. Len tadiaľto prechádzam. Som tu pútnikom, ktorý putuje k vrcholu, aby… Aby čo? Prečo som tu? Hmm. Aby som sa na svet pozrel z inej perspektívy? Aby som sa nadýchol riedkeho vzduchu? Aby som si uvedomil… akým pominuteľným som a kam to vlastne kráčam..

Vraciam sa k veci. So zaklonenou hlavou k hviezdnej spúšti dopĺňam scenériu malou potrebou, ktorá bola hlavnou motiváciou vyjsť von zo stanu.. Vraciam sa do dnu. Nemôžem zaspať. A tak si čítam zo Svätého písma dnešné čítanie:

Aleluja, aleluja, aleluja.
“Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.” (Žalm 119,105)

Uchovávam si slová. Je to wow. Ponechávam ich znieť a beriem si ich na cestu do ríše snov. Beriem si ich so sebou. Dávam si ich do vrecka, nech zajtra kráčam odvážne po chodníkoch, ktoré mám pred sebou, nech: “Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy…” Zaspávam.

Hej ráno, ty marha svieža a krásna – pred zážehom.

06:02 Budík mi rinčí do ucha. Odložiť ho však nemám odvahu. Dnes nenamietam. Hovorím si: “Vstávaj na východ slnkáča kotúčové!” Marha budík za to nemôže, sám sebe, sám som si ho včera nachystal. Nemôžem si to mať za zlé. Ani nemám, len sa mi to zdá ešte skoro. V spácokukle je teplúčko, ale čo tam vonku? Ukrutný chlad, ktorý sa skrýva pod každým kameňom. Teplomer ukazuje – 2°C! Koľko bude asi hore?!

Veľmi vysokohorský holub  3900+ m.n.m.

Bude zo mňa Shake-speare. Budem sa shakeovať. Mám alebo nemám? Kladiem si otázku. Zamrznúť či nemrznúť? Byť na mraze či nebyť? V hlave sa mi spúšťa zložitý algoritmus, ktorý sa pokúša vyhodnotiť, či stojí pár záberov za proticenu vyzimenia sa na kosť…

Vieš čo horí a nezhára? No predsa obloha a nádej.

Program padol, zlyhal – rozhodujem sa manuálne. Idem do toho. Odomykám sekundárny zips. Ešte primárny. Vyliezam von. Paráda. Nádherný pohľad na Mount Kilimanjaro. Tu na rovníku je mi svitanie vzácnejšie. Obloha mení farbu rýchlo. Okamih je to preto vzácny. Vatová obloha, obklad z vodnej vaty, to je pohľad jednoliaty. Na prvý pohľad plný kontrastu.

Záblesk vegetácie v záblesku rána.

O necelú pol hodinu je nás už na nohách viacero chlad-neľutovačov. Sýtime pamäťové médiá a nebanujeme nízkej teploty vo vysokej nadmorskej výške – krásny paradox. “Hakuna matata” – no problem. Stanové mestečká v kempe sa prebúdzajú. Počuť tlmené zipsovanie. Pomedzi to sa vzduchom prepletá príjemná vôňa jedla. Kde tu sa do ticha z diaľky primieša zvuk hrncov z kuchyne.

Celkom chilly to naše Kili. Tak trochu pohľad milý.

Takýto výhľad je v tejto nadmorskej výške dych-berúci, ako by nestačilo, že vzduch je už aj tak dosť riedky. Ešte aj výhľad mi berie dych – marha nenásytná. Sme nad oblakmi.

Mount Meru prenasleduje nás veru. Občas nemá mieru.

Je to tu. Spoza stanu sa k nám do vnútra nesie známa veta.

“_Hello guys, how are you doing?__Water of washing.” – legendárna hláška [water of vošing]. Dostávame pred stan poslednú pred summitovú “water of washing” – lavór teplej vody na rannú hyenu – teda hygienu. Tento krát aj s dodatkom:

“Hello guys, how are you doing?__After ten minutes_breakfast is ready.” Som trochu prekvapený, pretože som pochopil, že tá včerajšia bola poslaná. Okej, tak ešte jedna dnešná – definitívne posledná. Nebránim sa. Legenda sa vracia.

Pohľad chladného oka fotoaparátu na chladný kemp.

07:50 Kapitola raňajková

Je mi v celku chladno. Neváham a nemeškám. Hotujem sa zohriať sa teplým čajom do jedálenského stanu – zaujať ranné stanovisko.

V hlavných úlohách:

(kaša, párky, toasty, melón, pomaranče, omeleta, palacinky nie sú! )

S chuťou sa púšťam do párkov v nepárnom počte 3 kusy. Tlačím k nim suchý toast a malú štvrtinu kruhovej omelety. Finišujem plnou miskou pšeničnej kaše. Tu niekde si vzniká nie menej legendárna hláška:

“Kaša for life”

Opevnená a overená kombinácia pre každodenný zápas.

Kaša bez ochutenia je ako AC kaša – striedavá. Podľa toho, ako kvalitne ju usmerníš, vznikne z nej usmernená kaša – jednosmerná DC kaša. Ide len jedným smerom.

Pri usmerňovaní sa fantázii medze v žiadnom prípade nekladú. Alebo ju zjedz samotnú a nefrfli! Pristupujeme k rannému meraniu kyslíka v krvi. Máme to v krvi.

Meranie kyslíka: 85% 96 tep

Čísla kyslíkometra klesajú, no my na duchu nie. Sú to predsa len iba čísla. A je to predsa len prístroj z Lidla. A predsa len je to orientačné. Predsa sme prišli vyliezť na kopec. Aj keď čísla kyslíkomeru klesajú, my nekompromisne stúpame.

Raňajková hostina, ráčte pristúpiť a vziať!

Miešam si čaj. Sledujem hladinu v plastovom hrnčeku. Premýšľam nad dnešným dňom. Viem že som nad dnom, nad oblakmi a ešte budeme stúpať. Tak teda poďme na to.

Hurá, vzhůru do oblakov.

09:00 Slnko je už na oblohe. Svoju dráhu á la trek slnečný už začalo. Na rade sme my. Začíname. Slnko smaží aj naprotiveň výške nadmorskej. Dávka UV je vysokohorská. Preto sa vyzbrojujeme slnečnými okuliarmi, potierame si tváre bojovou päťdesiatkou a.. a vyrážame!

Odchodovka pred dnešná pochodovka – spoločná.

Aký je to pohľad? Vidím zasneženú zimnú čiapku Kilimanjara. Zhruba tam niekde je náš cieľ. Celkom vysoko a celkom ďaleko. Teraz nám však nezostáva iné ako ísť za vodcom. On určuje tempo a my ideme pomaly po chodníku. Lávové kamene chrúmu pod nohami. Krok za krokom, krok po kroku, pred seba.

Výhľad kochačny. Končiar Kilimandžársky.

Mám cieľ – vrchol. Mám motiváciu – dokázať to. Mám nádej – vo svetle sa kráča lepšie. Po toľkých dňoch výhľadu na oblaky a hmlu je konečne seriózna viditeľnosť. Ako seriózne. Vidím za sebou vzďaľujúci sa kemp. Pred sebou vidím v diaľke blížiaci sa vrch, do ktorého stúpame.

Daj si pochod a kochaj sa!

Je dôležité sústrediť sa na súčasný krok – krok vpred. Vždy len jeden naraz, a potom ďalší, ďalší… kráčam vpred. Rovnako aj v živote. Krok vpred. Stačí aj jeden. Ide o to, neostať stáť. Byť v pohybe. Nevzdať sa. Vytrvať. Neostať pred prekážkou stáť. A aj keď sa potknem, nevzdávam sa, keď som až tu. Veď koľkokrát som už zakopol na tejto expedícií a predsa pokračujem…

Emmanuel nás pomalými defaultne zvoleným krokom vedie nahor do kamennej stráne na severe kempu. Je slnečno a veterno. Srdečno a vytrvalo sa kľukatíme za pestrofarebným hadom batohov pred nami. Had batohov nám mizne za horizontom kopca, akoby ho obzor v diaľke bez námahy hltal. Farebné bodky miznú tam, kde sa obloha stretáva so skalami na pokec. My tam ideme tiež, pozrieť sa hadovi na zub. Možno aj hodiť reč.

To je naše Kili tak nebuď hnilí. Poď na kopec!

Kde-tu si ešte vegetí nejaká vysokohorská vegetácia. To je veget aj bez vegety. Tu na posvätnej hore majú svätý pokoj, skalopevnú pôdu, dostatok vetra a dažďa. Čo viac jej tu chýba?

Vegeta-tácia je žltá, ale táto je bez soly.

Pomedzi skaly pri chodníku sa čosi mihlo. Akýsi pruhovaný škrečko-patkáň. Vypasený je jak sviňa a svižný zároveň – turistická strava robí divy – lunchboxes. Usmievam sa.

Africký kilimándžáro patkáňi.

Pomalými krokmi, za svitu afrického slnka, stúpame tempom mladých dôchodcov. Ťažko sa pýtať prečo. Každému je tak trochu jasné – pomaly ďalej zájdeš a nedogrcáš. Hora dokáže spomaliť rýchleho. Pokoriť pyšného. Overiť odhodlanie. Učiť trpezlivosti. A tak sa tu učím vytrvať v rozličnej zručnosti. Prijímam tento edukačný balík bez viazanosti. Nevzdať sa v zóne mimo komfortu, v zóne Alpine Desert – vysokohorská púšť. Nie je desert ako dessert.

Zamaskovaný Emmanuel.

Fučí pravo-bočný vietor. Je chladno, ale krásne, tak že srdce žasne. Krásny chlad a chladná krása ukrytá medzi obrovskými balvanmi. Veľké i malé kamene kedysi stvorené sopečnou činnosťou si ležia ešte vždy na tom istom mieste. Sú tam, kde ich sopka vyvrhla. Nikam sa odvtedy nepohli. Kam by chodili? Nerastú, neumierajú, neurobili ani jeden krok, nepovedali ani jedno slovo… a tak tu trčia.

Pohľad na prvej strane. Kam ideme.

Okrem toho vieš, že kamene sú pohodlné? Sami sa nepohnú. Nie že by to nedokázali. Spohodlneli. Nepotrebujú loviť, nepotrebujú cestovať. Stačí im vzduch. Nikam nechodia. Časom stratili nohy. Prestali si navzájom pomáhať. Časom stratili ruky. Mysleli len na seba. Časom ich srdce skamenelo. Ležia pod vrcholom, no zabudli, kam patria. Prestali veriť. Ležia vedľa seba – sú spolu, ale každý sám. Mlčia a nemajú si čo povedať..

Nehostinné prostredie pohostí hostí výhľadom.

Niekedy som ako kameň. Pohodlný a neschopný sa pohnúť, dokopať sa k niečomu, alebo vôbec k čomukoľvek. Potrebujem postrčiť. Niekedy potrebujem, aby ma niekto vzal do ruky a hodil. Letím vzduchom. Až keď dopadnem, uvedomím si, kde to vlastne som, kde stojím, a prečo nikam nejdem…

Hej hou hej hou, už trpaslíci jdou.

Pieseň “Vrchy”

…Túžim sa vyšplhať na najvyšší vrch. Túžim sa prekonať. Túžim bližšie k nebu prísť. Keď budem na vrchu, cesta sa neskončí. Ukážeš mi cesty nové, po ktorých ísť, po ktorých má budeš viesť.. Dnes ma nič nezastaví. Za tebou pobežím. Nebudem sa viac báť. Každý strach ustúpi. Pred tebou sa skloním. Dnes ma nič nezastaví, ani vietor, ani dážď, cez hory, cez vody…

Láva odtiekla, skaly však ostali. Mlčky stúpam. Obzerám sa, krútim hlavou, ktorá ma nebolí. Užívam si výhľady. Za nami sa ženú hore sopečným úbočím oblaky. Dobiehajú nás, pretože sme pomalí.

K akému nebu túžim bližšie prísť? Nebo, ako obloha. Nebo, ako kráľovstvo. Nebo, nebo-lo by lepšie? Bolo..

Muži v modrom 3.

09:22 Vo výške (4 115 m n. m.) zaznamenávam vysokohorskú vegetu – pauzu. Horu vidím po svojom ľavoboku. Veľmi pomaly stúpame, výšku hory dnes neprekonáme. Ale to je všetko v poriadku, ešte nie je ten správny čas. Zatiaľ musí stačiť pohľad na tú slnečnými lúčmi zaplavenú končiar. Aké to bude? Premýšľam pri pohľade na kopu snehu a ľadu tam hore.

Viem, že hora je tam, smerujem ku nej, na vrchol, aj keď ju zahalia oblaky všedných dní.

Samé šutre, skali, bridlice, kamene, štrk, piesok a prach.

Pásmo skál a vetra. Vietor sa mi pokúša odviať myšlienky. Nemá šancu, dvojkombinácia čiapky a kapucne udržujú myšlienky na svojom mieste. Zároveň ma chránia pred chladom a bolesťou hlavy – aspoň to si myslím.

09:49 (4 226 m n. m.) Už len skaly. Vegetácia sa spoľahlivo vytratila, v púšti skál a lávového kameňa neostal ani len ten lišajník, to tu život nemá šancu?

Vegetujeme my, keď tu už vegetácie niet.

10:15 V nadmorskej výške (4 321 m n. m.) zase vysokohorská vegeta – pauza tentoraz už bez vegetácie. Pauza, ktorá zakaždým príde vhod. Nikto nenamieta. Štyri, tri, dva, jedna – pekná nadmorská výška. Štartujeme.

Načo komentár, nech sa sama predstaví.

Bridlica pod nohami zvoní. Vietor fučí. V hlave mi však ostávajú myšlienky: o ceste, o hore, o živote, o dňoch hore predo mnou, o dňoch dole podo mnou, o dňoch za mnou, o Bohu.

Na cestách občas býva blato, ale ono to stojí za to.

What is the mountain in your life you are climbing up?

Where is the rock, you are standing on in your days?

Which trial do you take to reach the goal?

…v neposlednom rade každý deň kráčam. Kam? Do školy, do práce, domov, do kostola, do obchodu… Viem, koľko krokov prejdem denne, lebo mi to píše apka. Kto mi však povie kam smerujem? A či idem správnym smerom. Aká aplikácia mi ukáže, koľko krokov som prešiel dnes v duchovnom živote? A koľko krokov potrebujem prejsť, aby som rástol? Určite mi záleží na tom, kam kráčam. Avšak to mi nestačí. Chcem vedieť viac.

“Čo je hora v mojom živote, na ktorú leziem?”

“Kde je skala, na ktorej denne stojím?”

“Ktorou cestou idem aby som dosiahol cieľ?”

10:46 Nasleduje ďalšia vysokohorská vegeta – pauza (4 386 m n. m.) Nosiči nás míňajú. Nosia na hlavách batohy a aj vedrá s vodou. My sedíme a oddychujeme. Aj keď nie som nejako fyzicky unavený, rád zastavujem a stojím. Nedostatok kyslíka visí vo vzduchu ako nedopovedaná veta. Ako výdych bez nádychu.

Naše milá vege, nehrá k tomu žiadne rege.

10:54 Dosahujeme úctyhodnú nadmorskú výšku (4 400 m n. m.). Je to takmer polovica, najvyššej hory sveta Mount Everest, ku ktorej nám chýba 24 výškových metrov. Každým dňom, každým krokom, každým nádychom stúpa toto nevinné číslo. Nevinné, no obviňujem ho, z bolesti hlavy.

Pohľad z tej druhej strany odkiaľ sme prišli a kam sme sa dostali.

11:23 Vysokohorská vegeta – pauza (4 535 m n. m.) Je to posledná pauza- zastavenie pred kempom. Pauzu-jeme, energy tyčinku zjeme, alebo aj hoc čo iné. Sedíme ako sedimenty pod skalnou stenou. Začína ma slightly bolieť hlava. Nečudo. Je to pravdepodobne kombinácia nadmorskej výšky a možným úpalom/prípalom z ostrého horského slnka. Marha vie, ako je to v skutočnosti. Slnko je tu ako besná hyena, smaží na hlavy cez medzery v oblakoch.

Nadmorská končina na obzore.

Kemp už bude blízko. Cítiť to vo vzduchu. A okrem toho sa okolo nás črtajú prvé stany, takže je to viac menej jasné, že sme sa sem prebojovali. Ako s nejakej počítačovej hry: “You have reached new level of power! You are at the Barafu check point camp. Next target: reach 5895 experience points…!”

11:49 BARAFU CAMP (4 673 m. n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Víťazoslávne dobíjame BARAFU CAMP v nadmorskej výške 4 673 metrov nad morom. BARAFU – po svahilsky ľad. Bára-fuuu. Fúuu-bara. Svoje víťazstvo potvrdzujeme zapísaním sa do zošita – knihy víťazov. Prichádzame epicky za slnečna – netradične tradične. Náš posledný kempus na ceste k vrcholu. Zároveň je to náš najvyššie položený nocľah. Odtiaľto zajtra nadránom vyrážame na Stella Point. Odkiaľ je to už len kúsok na samotný najvyšší bod Mount Kilimanjaro – strechu Afriky.

Dnešná fú-ha Barafu – spoločná.

Skladáme sa v stanoch. Po vstupe do stanu s Janom zisťujeme, že cyklus sa uzatvára a máme opäť stan, v ktorom sme spali prvú noc. Týmto sme vystriedali všetky štyri červené stany. Poznávacími znakmi pre nás je: zasekávajúci sa zips, diera v podlahe, rôzne farby šnúrky na sušenie prádla.

Fúúú, tak toto je ten kemp Barafuú?

“Slow pace is the key” – kľúčom je pomalé tempo. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Kým čakáme na obed rozprávam sa s Bonom a zisťujem infošky:

-Zajtra pôjdu niektorí nosiči dolu po jedlo a po vodu.

-Smeti berieme so sebou až dole.

-Už sme vyprodukovali 30kg smeti.

Nano pano tak to už áno.

Keďže každý s nosičov nosí maximálne 15 kg, teraz už dvaja majú len smeti.Striedavo – oblačno. Svieti slnko, prší, zase svieti, stále fúka. Ponevieram sa po kempe. Pobolieva ma hlava, ale len tak, on-off. Zisťujem, že dnešná bolesť hlavy má sínusový priebeh. Hm. Takže budeme spať v nadmorskej výške (4 673 m n. m.). Neviem si to predstaviť, aj keď som už tu. Najvyššia stanovačka v mojom živote.

12:54 Kapitola Obedová

Ako predšmak máme popcorn s keksíkmi. Akurát v momente zasadania k veci obedovej sa spustil jemný lejak. Fascinuje ma, ako vždy prídeme do kempu a až potom začne pršať. Meranie kyslíka neprebieha. Pred obedom sedíme v obedovom stane. Zobeme popcorn a sušienky. Prichádza jedlo a my zvoláme: “Óooo”.

Popping doping.

Vrhám sa na stravu. Využívam moment chuti do jedla, a to, že hlava nebolí. Dnes na obed sa dívame na ďalší diel zo série kapitol stravovacej odysei.

V hlavných úlohách:

(toast vo vajci s kockami cibule, polovica vareného zemiaku vo vajci, kuracie stehná, ananás a melón)

Ten “bundáskenyér” toastový s kockami cibule – dobrá kombinácia, pridať do vajca cibuľu. Každý máme polovicu vareného zemiaka vo vajci a k tomu kuracie stehienko – liliputánske. Pravdepodobne je bez éčiek, antibiotík a rastového hormónu. V tejto nadmorskej výške mi chutí priam kráľovsky. Varia nám dosýta. No a hlavne, pokúšam sa nemyslieť na výstup.

Vyprážané, utešené trio.

15:23 V hlavných útrobách je plno. Rozliezame sa do stanov.

Ležím v stane, po mastnom obede. Čakám kedy ma to skolí a zaspím. Tak toto je šupa, takto vysoko nad hladinou mora mastnota, prakticky vo vysokej výške.

Jano sa chladí camelbackom.

Áno priznávam. Začínam byť v strese, aj keď si nedokážem dať solídny dôvod, prečo. Snažím sa nepriznať si to, ale márne.

Využívame čas. Odpočívame. Jano leží a chladí si čelo hydrapakom. Vyprážaný chod, pochod sprievod ho celkom unavil. Mňa tiež. Dostavuje sa moja známa – bolesť hlavy. Ležím a píšem. Som však stlmený ako tlmivka.

Vyzerá to, že latríny sa nevzdám. Alebo, že ona si ma vždy nájde. Pozri aký nádherný výhľad mám z mojej strany keď otvorím zips na stane.

Kráľovský výhľad na latróny, čo by jeden kameňom dohodil.

Oblaky podvečere nám prerastajú cez hlavy. Svojou výškou nás provokujú, pred naším finálnym výstupom, ktorý nám začína o 4 hodiny. Dopaže, už len štyri hodiny?? Fúuu. Barafúuuu. Už chápem prečo ten názov.

Oblaky prepukli v jasote slnka.

Momentálne neprší. Pri pohľade na oblaky sme na dobrej strane – nad nimi. Idem na večeru. Ešte ti napíšem.

17:33 Kapitola večeracia

Večerujeme večeru-jeme. Táto večera je aspoň podľa mňa vrcholne slabá – taká diétna, buď predvrcholová, alebo pred koncom zásob.

V hlavných úlohách:

(pórová polievka, ananás, špagety s cibuľou, zeleninové soté obohatené o mleté mäso)

Pri západe slnka sa vrháme na špagety.

Ešte sedíme v jedálenskom. Sme po večeri. Je po nej. Prichádza očakávaný briefing. Ten záverečný, predvrcholový – výstup hrotiaci oznam. Prichádzajú všetci štyria guidovia: Bon, Emmanuel, Joshua, Daniel. Mimochodom, všetci štyria sú spolužiaci z kurzu guidovania. Oslovujú nás klasickým oslovením:

“_How are you?_How are you doing?” a pridávajú k tomu bonus: “_No headache?_No stomach?_” Na čo odpovedáme “Full stomach” a všetci sa smejeme. Žiadna bolesť hlavy? Žiadny žalúdok? – Plný žalúdok.

Dostávame predvýstupové informácie, kedy vyrážame, ako sa obliecť, čo si vziať.

Naši štyria vodcovia – olympionici.

Takže tu je update:

Čaká nás vstávanie ešte dnes o 23:00 budík. Stretneme sa o 23:30 v hlavnom stane – obývačke/jedálni. Začneme čajom. Začiatok výstupu bude o 00:30.

Desivá oblačná monster obluda, atmosféra ako v cudzom fantasy svete.

Tento briefing mi pomohol vystresovať sa ešte viac. Mám stres z nedostatku spánku, zo zajtrajšieho prevýšenia, ktoré bude extrémnych 1 222 metrov, zo súčasnej nadmorskej výšky 4 673 m ku vrcholu 5 895 m. No skrátka matika nepustí.

Takto povzbudení sa rozchádzame a ideme do stanov. Na severozápad sa hrdo vypína sponad oblakov MOUNT MERU (4 562 m n. m.). Vidíme druhú stranu kopca, opačnú ako z mesta Arusha, kde sme boli ubytovaní pred výstupom. V zápätí sa stráca v oblakoch.

Tie červené a biely sú tie naše.

Na východe sa nám ponúka na pohľad lákavý obrys MAWENZI (5 149 m n. m.). Cerí na nás svoje ostré zubiská. Rýchlo sa nám pred očami ponára do tmy. Noc tu v Afrike veru nedá na seba dlho čakať. Sme na rovníku a západ slnka prebieha rýchlejšie. Slnko nešpekuluje, ani nečaká.

Vrcholne vyhrotené tesáky vrcholu Mawenzi, vrčia na zhasínajúce slnko.

Meranie kyslíka interne – vnútrostanovo: 83% 92 tep. Mimochodom, moja najnižšia dosiahnutá hodnota.

Tma prichádza rýchlo. Mawenzi sa lúči a povzbudzuje.

Sedím v stane na spacáku. Detekujem ustupujúcu bolesť hlavy. To znamená, že bolí, ale s nižšou amplitúdou – normalizovaná, čiže znesiteľná. Vo svetle čelovky dobaľujem, optimalizujem rozloženie vecí v príručnom batohu na výstup. Pokúšam sa rozvrhnúť zbalenie tak, aby to, čo nemá zmoknúť v prípade dažďa zostalo suché a to, čo by nemalo zamrznúť, bolo čo najbližšie k telu pod vetrovkou.

Som pod napätím. Životu nebezpečné, dotýkať sa častí pod napätím. Veľký výstup, kvôli ktorému sa toto celé deje. Ten pocit. Hop alebo trop. Rozhodne dnes v tropickej zóne, mimo komfort. Dotkneš sa napätia a kopne ťa. Teraz, alebo nikdy. Budeš mať len to, čo si vezmeš. Pocit rozhodovania. Čo si obliecť, čo nebrať, čo zabaliť. Poznáš to?

Obliekam si merino, vrch+spodok, na to ešte funkčné tričko a zajo mikinu. Na nohy si navliekam dva páry ponožiek. Fajno. Goratexku a páperku si na seba dám až ráno – nepredpokladám až tak chladnú noc.

Umývam si zuby. Pokladám to za najvyššie položené miesto v živote, kde si umývam zuby. Fascinujúce. Neskúmam, aký vplyv má nadmorská výška na zubnú pastu. Namiesto toho si želám čo najviac kvalitného spánku.

Na opačnej strane sa odohráva súboj titanov pod strechou Afriky.

Zavŕtavam sa do spácokukly ako červík M4 do svojho závitu. Zima je a spánok? Snáď sa dostaví. “Oznam pre zamestnancov: Spánok, dostavte sa prosím na informácie, ďakujem.”

Kým príde spánok, ešte si dávam elektroniku ku sebe do spáce. Do uší si pchám štuple. Ale aj tak počujem, ako nahlas umývajú hrnce. Z okolia doliehajú hlasy. Neviem zaspať. Na ruky nasadzujem rukavice. Po chvíli mi je príjemne. Akurát spánku niet.

Pane, ty si Boh všemohúci, Ty máš všetko v rukách, preto Ti odovzdávam do rúk nielen seba, ale všetkých nás, ktorí ideme o chvíľu na výstup. Nech sa stane vôľa Tvoja, prosím ťa o silu, vytrvalosť, a ochranu pre našu skupinu i pre všetky skupiny, ktoré pôjdu o chvíľu hore, Amen!

Jano už spí – usudzujem podľa dychu. Neostáva mi nič iné iba trpezlivo ležať. A tak už len bezmocne ležím a čakám. Čakám na najbližšieho koňa, ktorý mi pôjde do ríše snov – s ňou či bez nej. Vezme ma? Potreboval by som vyvetrať hlavu, dať si jazdu na plný plyn. Hmm. Čím to je, že čím je človek vyššie, tým hlbšie sa zamýšľa… Fúú, barafuuu ak zaspím tak získam už len dva hodiny spánku. Tak dobrú noc, prajem ti moc…

…ZWEI STUNDE SPÄTER…

Tak som tu, píšem ti. Akurát sa zviecham sa zo spácokukly. V stane je všeobecná zima. Ešte že som išiel do spáce naobliekaný v termo prádle. Teraz si nemusím obliekať studené oblečenie.

Vyleziem von. Na to, aby som rozpoznal, že je poriadna kosa, nepotrebujem teplomer. Na oblohe sa škeria zubaté hviezdy a svieti štrbavý kosák mesiaca. Vypúšťam unavený olej a pri návrate k stanu si všímam, ako sa v svite čelovky trbliece. Marha kryštály námrazy, až s toho v kostiach zamrzí. Nedovolím si tvrdiť, koľko som spal.

Spánok akoby nebol komodita, ktorú si môžem dovoliť. 

Nahováram si, že to bolo aspoň dve hodiny. Zima mi prekvapivo nevadila. Nie. Boli to obavy, čo ma okrádali o minúty spánku.Na burze boli v kurze iné obavy. Stačil ten spánok? A samozrejme otázka: Vyleziem až na vrchol? Pokiaľ nie, bude to vyžadovať silnú dávku pokory.

Obúvam si vlhké vibramy. Geniálny pocit. Vlhká obuv do chladu a snehu na vrchole – dobrá voľba! Jedny boty, dvojo teplých ponožiek. Jedna čokoláda, dvanásť fit tyčiniek. Zbalený úspešne. Pripájam sa k ostatným do spoločenského stanu.

Už hodinu sme HORE – nespíme. Vlastne HORE – stúpame už niekoľko dní a k HORE ideme. Možno sa bude dnes HOREkovať.

Ospalé posedenie pri čaji a sušienkach.

Je čerstvo po polnoci. Sedíme v spoločenskom stane naobliekaní ako eskimácke cibule. Rozprávame sa a chrúmeme popcorn s krekrami a zapíjame to čiernym Kilimanjaro čajom. Rozdal som takmer všetku horkú čokoládu – free energy. Čakáme, kým príde Bon, ktorý nás bude briefovať ako sľúbil. Žartujeme o výstupe. Obranná reakcia voči vyčerpaniu alebo stresu? Ťažko povedať.

“Som pripravený hodiť tyčku do rukáva, aby to nevidel guide a neotočil ma pod vrcholom dole.” Smejeme sa. Rozhodne odhodlanie a dobrá nálada nám nechýba.

Prichádza Bon, Daniel, Emmanuel a Joshua – mokasíny. Všetci štyria, naša štvorka.

“Hello guys._how are you? _how are you doing? __No stomach?_No headache?”

Dostávame posledné inštrukcie, uistenia a zneistenia. Je nám jasné, že im záleží na tom, aby sme to všetci urobili až na vrchol. Ide im ako agentúre, ako guidom o najlepší “success rate” – úspešnosť.