Day 1 of trip (24-01-2020)

BRATISLAVA-VIEDEŇ-AMSTERDAM-ARUSHA

Pár hodín pred, veľká cesta na veľký kopec, kopec odvahy, kopec pokory.

[Odchodová hmotnosť 56 kg]

…opýtala sa ma, prečo idem do Afriky z Amsterdamu – do ktorého poletím z Viedne, do ktorej pôjdem autobusom.. Prečo letím nelogicky na sever Európy aby som odtiaľ potom odletel na juh do Afriky.

Odpoveď je jasná – zo Slovenska sa nelieta do Afriky.

Bude to stačiť?

V živote sa mi môže zdať, že kráčam opačným smerom. Akoby Boh viedol moje kroky po cestách naopak – naopak ako som si predstavoval a čakal. Či už veríš Bohu alebo nie, stáva sa ti niekedy, že ideš v živote na sever, aby si potom mohol ísť na juh?

Prečo som sa jednoducho nemohol vydať rovno a juh? Jednoducho preto, lebo z daného miesta v mojom živote neviedla cesta na juh…

01:17 Spánok. Vieš všetkého veľa škodí. A tak ležím na posteli a nedokážem zaspať. Hlavou mi prúdia otázniky, ktoré ako bičíky zaháňajú ovce spánku, tak že ich nedokážem pokojne počítať. Premýšľam, na čo sa pripraviť. Batoh mám plný a hlavu tiež – aké to bude? Nechaj sa prekvapiť a čítaj ďalej.

Som zabalený a ty? Som zabalený ale či mám všetko ti povedať neviem. Viem, že to ešte uvidím.

Pýtaš sa ako sa vie človek pripraviť na krajinu, v ktorej ešte nebol, o ktorej nevie, aká je? – No dosť obtiažne.

Tak teda tu som, a som pripravený To GO.

Nejde o to, čo som si vygooglil, naštudoval, prečítal na internete… ide to, že som tam ešte osobne nebol, je prirodzené mať strach z neznáma.

A tak idem s určitými obavami do krajiny, ktorá je mi neznáma ako nebeská krajina.

Čo ma čaká nasledujúcich 17 nocí a 18 dní? Ako sa pripraviť last minute? Ťažko na poslednú chvíľu.

Ťažko je to zapísať, ťažšie je predstaviť si, a najťažšie z toho bude zažiť to. Budem však veriť, že to zvládnem.

Pane, tak nech sa Tvoja vôľa stane, cez moje dlane, Amen!

Predsa len som si so sebou vzal predsavzatie do vrecka. Nasledujúce dni, žiadny internet, žiadna hudba. Hudbu a slúchadlá nechávam doma, vypínam si internet. Čisto len cesta. Čakajú ma dni offline života. Pôjdem za hranice, do zahraničia. Možno budem riskovať. Nemám šajn aké hranice na prekročenie ma čakajú. Ani aké víza budem potrebovať na prekročenie svojich vlastných hraníc.

BRATISLAVA (Slovensko)

Rodičia ma prišli odprevadiť k taxíku (172 m n. m.). Buch – zatváram dvere auta a zamávam im. Cesta taxíkom je exotická. Pýtaš sa, aká to už exotika hneď z rána? Poviem ti.

Pán šofér je zaťažený na vesmírne záležitosti. Valí do mňa o čiernych dierach a urýchľovači častíc. Dúfam, že vystúpim bez kolízie a urýchlene. Cesta na bratislavskú autobusovú stanicu je relatívne dlhá – teoreticky. Urýchlene vystupujem z čiernej diery na adrese. Vymieňame si papieriky. Výmenný obchod. Šofér mi starká do ruky vizitku – “kľudne sa ozvite”. Ja mu podávam bankovku. Zaklapnem dvere od kufra a vzďaľujem sa od čiernej diery k budove stanice. Na moje zistenie budova je už dve hodiny zavretá a ďalšie dve ešte aj bude. Čaká ma mrazivá polhoďka na nástupišti. Neva.

Dávame si ranný odchod.

02:29 Mlynské Nivy s nadmorskou výškou (136 m n. m.). Výlet sa začal. Stojím na nástupišti číslo jeden. Po prvé je ráno a po druhé je zima. Po tretie na stanici je aj napriek nízkej teplote a skorej rannej hodine obdivuhodný pohyb popierajúci fyzičku a aj fyziku. Mesto je tiché, – asi spí. Jeho cesty sú prázdne – asi nemá kto po nich ísť. Moja hlava je plná dobrodružstva – asi nespím, a očividne sa vydávam na cestu.

Prichádza Mišo, Maťo a Laco. Sme kompletní štyria mušketieri. Sme štyria. Ďalší traja sa pridajú vo Viedni a zvyšní dvaja až v Afrike na letisku. Posledné minúty do odchodu autobusu čakáme spoločne. Prichádzajú dva autobusy – posilnená doprava. Vodiči nás rozdeľujú po oskenovaní QR kódu elektronického lístka z obrazovky smartfónu. Hodnota teplomeru sa vznáša okolo nuly. Brr.

03:09 Sedíme  v autobuse a opúšťame Bratislavu. Aký je to pocit? No ešte sa nič nezmenilo. Stále rovnako – ako doma. Je to pocit ako ísť medzimestskou dopravou do Nitry. Vyrážame. Cesta sa začala. Hodina v sedadle ubieha prekvaPIVO rýchlo akurát bez toho piva. Aj tak potrebujem na toaletu a preto asi nedokážem zaspať. Počítam, že tak skoro nezaspím.

VIEDEŇ (Rakúsko)

Nemám ani 1 a pýtajú ma za Viedňu.

03:46 Po 63 km sme tu – letisko Viedeň Schwechat. Nadmorská výška (183 m n. m.). Prichádzajú Jano a Mišo s Naty. Sme siedmi – šesť mušketierov a mušketierka. Od odletu nás delí časová vzdialenosť vyše dvoch hodín. Nachádzame si vhodné miesto na táborenie. Vyťahujeme zásoby jedla a pitia – hodujeme, sme tu predsa hostia.

Obaľujeme ruksaky do potravinárskej fólie – lacný slovenský spôsob. Fóliu nešanujeme, radšej obaľujeme, nech potom v Afrike poškodený ruksak nebanujeme. Ktovie, aký druh motýľa sa vyliahne v Afrike z ruksakového kokónu. Druh dobrodružný – dobre družný.

Nastal čas zakukliť.

Držím v ruke vstupenku do zahraničia – tam za hranicami Európskej končiny s číslom letu KL1838. V zóne oddychu za hranicami kontroly – v zóne komfortu čakárne – naberáme vodu do prázdnych fliaš. Hryziem druhý rožok zo štyroch statočných. Žujem, chuť takmer ani necítim, cítim únavu a viem, že žijem.

Nastupujeme cez rukáv do pristaveného okrídlenca Boeing 737-700 od spoločnosti KLM. Zapínam pás na mieste 19E – “E” ako Encourage (povzbudenie). So zapínaním nekončím a zapnem na telefóne režim lietadlo – tentoraz opodstatnene, nie len tak ako každú noc. Sedím zapásaný pri okne lietadla a čumím do tmy vonku. Pohýňame sa.

Mám to v naozaj celé v rukách? Alebo to všetko odovzdávam aj s batožinou?

07:02 Zastavujeme. Špeciálne vozidlo rozmrazuje či oplachuje krídla horúcim mliekom. Od vzlietnutia nás delí doslova niekoľko minút. Sme na runwayi. Test klapiek. Motory hučia. Štart. Trasľavý rozbeh dáva rozprestretým krídlam odvahu odlepiť podvozok od povrchu zemského. Vzápätí sa už menej povrchne dvíhame do vyšších vrstiev atmosféry. Na palube zavládla dobrá atmosféra.

Hlásime sa do kokpitu: Sme pripravení na dobrodružstvo.

07:30 Prekonávame stúpanie a spleť oblakov. Sme vo vzduchu. Sme nad vecou – zvanou oblaky. Spolu s nami vychádza slnko. Ono na oblohu po svojej dráhe a my tiež na dráhu letu ponad oblačnú clonu do nízkej zeme.

Výhľad z našej prvej prepelice Boeing 737-700. Slnko sa dostáva na obežnú dráhu dňa.

Pod nami sa vznáša vata oblakov, a hlavou mi vŕta ako sme asi vysoko. Počas režimu lietadlo zapnem GPS. Obzerám sa, akoby som páchal čosi nelegálne. Hm. Chcem len vidieť na vlastné oko, v akej výške sa nachádzame. Trvá to okamih a v momente mám dostatočný počet satelitov. Kvalitný signál. Letíme si v (12 228 m n. m.). Som spokojný. Vypínam.

Teším sa na zastávku v krajine nízkej, hej ty Holandsko krajina môjho srdca blízka končina.

07:48 Prichádza sandwich time, letušky štartujú vozíky. Každá zo svojej strany. Odzadu prichádza čaj, odpredu sendvič. Chlípem čaj, kukám von oknom a čakám, kedy nafasujem holandský sendvič. “Are you a good witch, or bad witch? No I’m a sandwich.” “Which sandwich is a witch?”

Všetko mám, letím si svetom. Som nad vecou, nad oblakmi. Ruch utíchol, dojedené, vyzbierané.

V prvom rade málo sedadiel a bez kina.

Odrazu prichádza letuška k nášmu trojsedadlu. Hovorí: “Who is here Mr. Kuliffay?”

Vzápätí ma oblieva studený pot. Do paže. Ona ma vypátrala, za zapnutú GPS. Žasnem ako to zistila. Neviem si to predstaviť, ako ma odhalila. Priznávam sa a dvíham ruku. Ja som.

Ona na to: “Somebody has birthday today”, usmieva sa “Happy birthday to you”, podáva mi ruku a gratulujem mi. Podáva mi tácku, ktorú drží v druhej ruke a ktorú si všímam až teraz. Je na nej dôstojné dvojdeco šampusu a kartička s venovaním. Usmievam sa a ďakujem v holandskom jazyku. No toto, som naozaj nečakal. Som príjemne prekvapený a neviem, čo mám povedať. Zostáva mi len: Ďakujem.

Hepy brsdej tu júúú.

Následne sa delím s ostatnými, pripíjame na zdravie. Vieš tak takéto 30. narodeniny som nemal šancu čakať. Všetko najlepšie k narodeninám! Tak dík.

Holandsko nás víta typickým počasím. Zamračené, veterno a samozrejme neodmysliteľný dážď. Neviem prečo ale vôbec ma to neprekvapuje. Akoby som to predpokladal, akoby som bol zvyknutý.

AMSTERDAM (Holandsko)

09:09 Pristávame. Letisko Schiphol Amsterdam. Nadmorská výška (-3 m n. m.). Mimochodom desiate najnižšie položené letisko na svete. Sledujem, ako sme sa ocitli na severe Európy. Poviem ti, za tú hodinu aj čosi sme preleteli celkom slušnú vzdialenosť  959 km, avšak na počítadle krokov mám zatiaľ len žalostných 3524 krokov, čo ma trochu mrzí. Počúvam zvučnú holandštinu, pričom sa deriem za ostatnými cez spleť terminálov a GATEov smerom na “F”-ko. Urýchľujeme sa po urýchľovacích dopravných eskalátoroch. Len nech sa to nedozvie pán taxikár – urýchľovač čiernych dier.

Nasadáme a necháme sa unášať krídlami, ktoré nemávajú. Ponesú nás krídla bez peria. Ak padnem tak jedine z výšky. Nechávam sa niesť na plechových perutiach hydiny z kompozitu. Moje miesto je 40A – “A” ako Afraid (vyľakaný).

SLOVÁ PIESNE: “Nesieš ma na krídlách Lásky Pane.”

Ešte som v takom hoväde neletel. Lietadlo je hovädo či hydina? Ak hydina tak s krúžkom na nohe číslo KL0567 od spoločnosti KLM.

Je to neživočích rozhodne hovadný, veď tri sedačky vedľa seba chodbička tri sedačky chodbička tri sedačky to je Boeing 787-10 Dreamliner s maximálnym počtom 344 pasažierov. Čaká nás osem hodín vo vzduchu. Dúfam, že nedostaneme visieť. V tomto momente si to nedokážem predstaviť – 8 hodín vo vzduchu ani nemusím, lebo sa práve začali.

Naša lietajúca prepelica Boeing 787-10 Dreamliner. Snáď bude konečne aj nejaký dream, sa mi drieme.

Lietadlo je dlhé 68.30 metra s rozpätím krídel 60,10 metra, teda 20 krát väčším ako vták albatros. Vyplýva z toho, že je to hovadná hydina. Na palube sa nachádza Wi-Fi. Fíha. Lietadlo je schopné vzdietnuť s 254 tonami. Dolet má neuveriteľných 9 900 kilometrov pri cestovnej rýchlosti 920 km/h.

Obrazovky na sedadlách majú a nemajú miesto pre palivo na sto kilometrov, aby mohli povedať, že má dosah 10 000 km? Alebo ide o podobný fígeľ ako motor s obsahom 50 ccm je v skutočnosti 49 ccm.

Sedadiel ako v kinosále, len tých 8 hodín je trochu veľa času v kine.

Sme nad Rakúskom. Prichádza to. Nastala chvíľa prvého nadzemského kŕmenia. Obed. Výdatný. Nad moje očakávania. Užívam si komunikáciu v jazyku holandskom so stewardom pri výdaji obeda. Je síce prekvapený mojou rečovou vymoženosťou, no nemá problému so mnou komunikovať v jeho rodnom jazyku. Voda v kelímku sa ani nehýbe – letíme hladko.

Jeme a pozdravujeme. Naše prvé nadzemné jedlo na dráhe AMS – JRO.

Poraď, koľko je teraz hodín. Mám uznať už tunajší – teda tamojší – čas posunutý o dve hodiny dopredu, alebo sa riadiť naším časom – tým originálnym?

Naše prvé bez debaty kráľovské jedlo.

Akosi usudzujem, že na čase až tak nezáleží a nechávam sa unášať krídlami, ktorým verím.

Podľa údajov na obrazovke zostávajú už len 2 hodiny 21 minút do pristátia. Alebo skôr – ešte 2 hodiny 21 minút. Tak či tak sa mi to zdá akosi pridlho.

Rieka Níl. Na dno však nevidím.

Cestujúci chodia bosí, teda v ponožkách, pretože podlahe tu vládne modrý koberec so vzorom. Kráľovská modrá. Je to tu ako doma. Prechádzam sa a cirkulujem po uličkách lietadla, ako medik v medickej záhrade. Sedieť už nevládzem.

Dívam sa von oknom a vidím púšť a rieku, podľa polohy by to  mohol byť Níl. Letíme ponad rieku Níl. Krokodíly nevidno.

Po šiestich hodinách letu prestávam vnímať, že cestujem lietadlom. Občas to pohupuje ako vo vlaku smerom do Popradu. Opäť zaspávam, teda už druhýkrát v nepohodlnej pozícii sedadla. Ledva si píšem tieto riadky. Zaspávam a vôbec mi to nevadí.

Naše druhé bez debaty kráľovské jedlo.

Ešte zostáva pol hodina do pristátia v Afrike, ponad ktorú už dlhšiu dobu letíme. Dostávame na prídel náš druhý nadzemský pokrm. Je to už tak dlho, až sa mi zdá, že sa veziem vlastne vlakom v tvare lietadla. Lietadlo sa kymáca v turbulenciách ako keď ide rýchlik cez výhybky stanice, aj zvuk to taký robí. Takže mi to nevadí.

Informácie o priebehu letu.

Je to vzrušujúce. Tieto posledné minúty pred pristátím sú celkom búrlivé, ale nie desivé. Vravím, pripadám si ako vo vlaku do Popradu. Lietadlo šuští, vonku je tma, neuvedomujem si výšku ani prejdenú vzdialenosť 6878 km. Finally – pristávame na letisku (JRO) Kilimanjaro International Airport s nadmorskou výškou (894 m n. m.). Prepelica nám zastavuje na JRO, ktoré je medzipristátím na trase do Dar es Salaam – hlavné mesto Tanzánie.

Prepelica šťastlivo pristála. Vystupujeme a vstupujeme do Tanzánie.

Vzniká zápcha v uličkách. Všetci by najradšej naraz vystúpili. A ja som medzi nimi, pretože horím nedočkavosťou aké to bude. Lietadlo pokračuje ďalej, a tak motory ešte bežia. Stále je mi to nepredstaviteľné, že som tu, v Afrike – ďaleký kontinent, ktorého tvar poznám z mapy.

ARUSHA (Tanzánia)

“KARIBU BARANI AFRIKA” – welcome in Africa – vitaj v Afrike.

Vitaj v Afrike! Vitám. A ty vitaj tiež. Vystupujem. Krátky to okamih. Najprv teplo. Čakal som chladnú noc a teda namiesto studenej facky ma ovalila teplá dusnota ako facka z ničoho nič. Čože? Si v Afrike. Nechápem. Nevadí. Po pár sekundách si telo vybavuje vôňu leta. Je to teplotný šok. Zvyšok z výšok. No nazdar.

Osobnostný test hm INFJ-T? Mám VÍZA, nebude kríza.

Zostupujem po schodoch. Asi tona hmyzu besne poletuje vo svetle výkonných reflektorov letiska. Až sem počujem ten trepot ich malých krídel. Zostupujem po schodoch z lietadla a ešte sa pridusnieva. Stúpam na rozpálený asfalt. Je večer a všetko tu poletuje, cvrliká. Zatiaľ žiadne komáre. Yes! Prvé, čo mi napadá: je leto, zajtra pôjdem na motorku. Figu borovicovú. Si v Afrike! Vstupuj do letiskovej haly! A nezdržuj.

Celkom dúfam, že víza mám vybavené. Uchádzal som sa predsa o ne elektronicky. Pán za okienkom mi vysvetľuje, že ešte nie sú schválené. No nazdar.

Poviem ti, teraz naozaj neviem. Nečakal som to. Letisko v cudzej zemi. Na cudzom kontinente ako cudzinec pokračujem k inej priehradke, kam ma posiela pánko.

Zamračený pán na 50 dolárovke.

Pre vstup do krajiny buď počkám kým budú, vrátim sa odkiaľ som prišiel, alebo zaplatím poplatok na mieste. Čakať nemôžem, vrátiť sa nechcem a tak platím. Chytám do ruky päťdesiat dolárovú bankovku. Pánko na nej sa na mňa mračí a tak ju hneď podávam pánovi za okienkom. Berie si ju a ja sa lúčim s týpkom. Vlastne už druhýkrát, len teraz v hotovosti – “v keši, čo ma celkom teší”. Nakoniec je všetko okej. No veď bodaj by nie.

Čakáreň čaká, kto ju pozdraví. Čaká a očakáva, kto v nej bude čakať. Nedbáme a čakáme. Aj mi očakávame. Čakáme na sa. Každý čaká, čo bude čakať. A čo nás čaká? To nás neminie, ale počká.

Prebieha VÍZU-alizácia, čakáme kým budeme mať všetkých po hromade.

Čakáme sa navzájom, kým každý prejdeme cez vízovú kontrolu. Neuveríš ale nebol som posledný. Stretávame Martina a Máriu. Tým pádom sme kompletná deviatka. Slávna deviatka alebo deväť udatných.

Letiskové parkovisko.

21:43 Miestneho času. Šofér nášho auta sa volá Toni. Učí nás, ako sa povie welcome: “KARIBU” (vitajte). A to sa na to odpovedá: “ASANTE” alebo “ASANTE SANA”. Ďakujem, ďakujem pekne.

Opúšťame letisko. Dve čierne sedemmiestne Toyoty Noah nás odvážajú z letiska do mesta Arusha. Sedím vpredu na strane vodiča. Je to zvláštny pocit. Sedím za volantom a volant tam nie je – je na opačnej strane a nemám ho v rukách.

Napíšem ti ako to tu chodí – na opačnej strane. Maximálna rýchlosť mimo obec je 80 km/h. V obci 50 km/h. Prekvapilo ma, ako málo dopravných značiek stojí pri ceste. Vyvažuje to – či nahrádza – množstvo peších a motorkárov. Tých je ešte aj teraz neúrekom.

Vodič stále svieti diaľkovými svetlami. Všetci oproti mu ďakovne blikajú. Vypína ich a o chvíľu zase smaží do tmy pred nami. Asi to je jeho štýl, no ale hlavne, že ideme bezpečne.

Poviem ti, všade je tma. Nevidím akácie, baobaby ani zvieratá. Moja predstava o Afrike sa pomaly rozplýva. Je fuč. Pozerám von oknom na tmu. Jediná vec, ktorá hovorí o Afrike, je teplý vzduch a ani to som si nie celkom istý či je africký.

Ešte stále som si neuvedomil, že som tu – v Afrike. Vôňa leta vo vzduchu a cvrlikanie vo mne prebúdza motorkového ducha, pripomína mi konkrétne Španielsko.

Neuveríš, po štyridsiatich piatich minútach jazdy máme v ceste prvý semafor. Sme vľavo a odbočujeme vľavo. Prechádzame na červenú. Pozreli sme sa na seba a nič nepovedali. Miestny sa vyzná. Na ceste nie sú skoro žiadne značky. Zato spomaľovačov majú všade dosť. Nevidím ich, cítim ich. Je to napokon účinný spôsob ako spomaliť vozidlo.

Z asfaltovej cesty odbočujeme na blato-cestu. Spomaľujeme na rýchlosť kroku. Hovorím si: “ou-kéj”. Žiadne pouličné osvetlenie, len tma a tma. Keď už sa dlhšie preklápame po ceste-neceste ako klopné obvody, pýtam sa tichého šoféra ako sme ešte ďaleko. “Almost there.” Oukej.

Ubytovávame sa na Hotel White House of Tanzania.

23:03 A naozaj. Onedlho vchádzame do dvora. Po 89 km zatvárajú za nami bránu miesta, kde dnes prenocujeme. Som rád, že sme už na mieste. Absolútne netuším, kde sme, a je mi to v podstate v tomto momente absolútne jedno. Sme na hoteli. Samozrejme. To viem.

Dostávame kľúče a delíme sa na izby. V komnate som s Janom. Na dnes mi stačilo – bohate. Osem hodinová šichta v lietadle ma unavila.

Celková precestovaná vzdialenosť dnes od bydliska v Bratislave až po hotel White House of Tanzania  v meste Arusha  je 8 008 kilometra.

Moskytiera pre Rytiera.

Teraz osprchovaný ležím na posteli a píšem ti tieto riadky. So  m ako kráľovič – posteľ s baldachýnom poskyteľa, moskytiera pre rytiera. Ešte mi aj zeveršovalo. Ešte mi potrvá uvedomiť si, že som vlastne v Afrike. Tak teda zatiaľ dobrú noc a pozdravujem ťa z Afriky, nech už toto čítaš kdekoľvek.

Bože vďaka Ti za ochranu a šťastný príchod až sem, Tebe patrí chvála, moc i česť na veky vekov, Amen! 

24-01-2020                                                                                                                      By Palko