Bol to jeden z chladných novembrových večerov. Na stromoch neostalo už takmer žiadne lístie a prvý mráz premenil hmlu v krištáli ľadu. Pokrývali všetko naokolo.
Stál som na zastávke. Biely dych čakajúcich ľudí sa strácal v tme. Občas prešlo okolo auto a prerušilo ticho. Tmavé sídlisko osvetľovalo len slabé svetlo pouličných lámp.
Počul som psí brechot na čo som sa otočil a žmúril do tmy. Uvidel som psa. Prechádzal okolo brány domu. Spoza nej brechal na neho iný pes. Oháňal ho. Zvláštne pokrivkával. Blížil sa k zastávke. Možno má zranenú labu – pomyslel som si. Keď však prechádzal okolo, nejasné svetlo lampy ukázalo, že mu chýba jedna noha. Hopkal na troch. Namiesto ľavej zadnej mal len kýpeť. Prišlo mi ho ľúto, ale nemohol som v tej chvíli nič urobiť. Bolo mi do plaču, chcel som ho utešiť pohladením. Prebehol okolo mňa, venoval mi letmý pohľad a šiel si ďalej svojou cestou akoby nič. Stratil sa v tme. Vtedy som si uvedomil, že život dokáže byť krutý, často drsný, neľútostný a nespravodlivý.
Som zdravý a chcem byť za to vďačný.
Pali-Kuli©2011 17.11.2011