DAY 45
–prejdené 253,8 km
–prejdené 253,8 km
…nezobudil som sa v base. A to bolo dobre, lebo som mohol pokračovať. Bola kosa ako z nosa. V base by bolo aspoň teplo.
Zi zi zimma rraranna 10,2°C (9181,8km)
Zi zi zimma, ma mazi zi zima, brrr. Odvykol som od takýchto životných podmienok. Kukírujem na teplomer: do paže, iba 10,2°C. Teplomer, tep-lý-rozme kdeže, teplomar teplo marí.
Fujha, bolo 05:45 a predpokladané ochladenie bolo samozrejmosťou. Bol som síce rád, že v spacáku som mal teplejšiu zimu ako bola tá vonku. Krásny sínus, drkotal som sa frekvenciou 50Hz ako trafo. Zahrial som sa ďalšou kapitolou z knihy Jób. Trvalo mi 17 minút kým som vyzbieral zo spacokuly všetku nechuť do poslednej omrvinky a vyliezol do objatia studenšej zimane.
Ponaučenie drkotalo: bacha na nadmorskú výšku, kde chceš spať, aby si potom nemusel sať.
Počúvol som volanie po čajokrásnej chvíli. Čajokrásna chvíľa čarovala teplý dúšok vyvolala.
Čajokrásna chvíľa nadišla, aby zima odišla.
Bol som ako Maruška, hľadal som teplo v lete, ale dnes ráno som ho nemohol v tomto siedmom mesiačiku nájsť. Zohrieval som si neohybné pršteky na polytetrafluóretilénovom ešuse. Ty bláho, blahoooo.
Čajokrásna chvíľa ( I.)
Prvá čajokrásna chvíľa bola kľúčová, a bola pre chuť. Inhaloval som paru, ktorá stúpala z drahocennej hladiny v ešuse. Vychutnával som si každý glg mätového čaju a chrúmal keksíky “gaufrettea fourrées goût chocolat”. Okolo bolo chladno a v diaľke krkali krkavce.
Čajokrásna chvíľa ( II.)
Povzbudený lahodicou som dal postaviť na ďalšiu čajokrásnu chvíľu. Bola technická. Kopol som do seba “earl grey tea”, bez možnosti doliať ho mliekom nemalo zmysel sa s ním piplať. Vysŕkal som ho ako coffee a dal sa do obatožinovávania Čoprane. Bola to daň za vytiahnutý spacáčis. Díky za ty dary. Volil som len cestu menšieho odporu, keď som chcel ležať pri trafáku ako nevodič. Bez spacáku by som bol zachladený do nízkych teplôt ako supravodič – o takej technológii som nesníval.
Musím priznať, že som mal pred jazdou poriadne vypité .
Pri obatožinovávaní som zistil, že gumy zostarli, akoby ich niekto prehnal urýchľovačom času. Stratili svoju viskozitu a začínali sa na nich tvoriť zúženiny, čo bol následok pretrhnutých gumičiek vo vnútri. Dar slnka a daň za neslušné kilometre sa na nich podpísali krstným menom aj priezviskom. Gumajzne! Vzgumte sa, veď ste nejaké gumy, no né? dohováral som im v snahe predĺžiť trvanlivosť.
Úspešne zbehla úplná defragmentácia ľavej potravinovej brašne. Mal by som defragmentovať častejsie, ale komu sa chce čakať, kým sa defragmentuje, všakže. Používam ju, kým sa neminie cache a nezosype sa v nej celý systém. Klasika – kým funguje ukladanie do brašni neriešim, a keď zlyhá, už je neskoro.
Ranný festival sa schyľoval ku koncu a ja k odchodu. Ešte pohľad do späťáku a mohol som mašírovať.
Pokračoval som po D-106 do mesta Grenoble rannou hmlou, či čo to bolo. Cesta sa plazila po krásnych zelených lúkach. Prvé svetlo dňa na oblohe a na teplomere počas jazdy 13,7°C dotváralo krásny ráz krajiny. Cesta ma vovliekla do úžasného kaňonu.
Liter čaju mi pravidelne plnil mechúr a nútil ma zastavovať sa ako hubára.
Pomaly som sa posúval ako posuvný register. Myšlienky sa kľukatili, jedna za druhou, tretia za štvrtou, a piate cez deviate.
Dych vytĺkajúci výhľad na mesto Grenoble neostal bez povšimnutia.
V meste som sa napriahol na D-1532, pričom som sa zastavil v Lidli, aby som doplnil zásoby fitiek. Konštrukcia budovy Lidla sa veľmi odlišovala od štandardného plochého a strohého vzhľadu.
Chcel som kúpiť dve balenia višňových fitiek – favority s výkonom nie ako Škoda 135 Favorit, čo ledva ťahala na piatej rýchlosti.
Predstavte si, že nemali, a nemali ani moje polkiláče jogurtáče. Musel som apply jogurtis marhuláč dvestopadesátku. A namiesto fitiek som kúpil desaťbalenie lidlových keksov “Carré lait-noisette”. Toto bol zas nejaký Lidl mini, veľmi okresaný sortiment, fujha. Lucka mi ako vždy pomáhala po hmate nájsť kľúče medzi vecami vo vrecku. Ohmatal som ju a vytiahol s ňou kľúče z vrecka.
Mesto bolo veľké a moderné. Križoval som pekné upravené dvojprúdové bulváre. Stál som na komplikovaných križovatkách a zažíval odvrátenú stranu slobody.
Grenoble som videl ako mesto plné kontrastov. Neskonalá krása hôr bola bezpochyby v prudkom kontraste s moderným veľkomestom.
Mesto ako konštrukt a produkt spoločnosti ma samo o sebe na cestách nelákalo. Podľa ponuky som sa mestám vyhýbal ako sa dalo, a keď sa inak nedalo, obchvacoval som čo sa dalo.
Kopce okolo neboli rozhodne pieskové tortičky z pieskoviska pri dome, ale seriózne skalné štíty pre velkáčov.
Človek robí šialené veci, aby mohol žasnúť, a žasne aký je šialený. V očiach má šialený pohľad šialených hôr, na ktoré sa šialeno díva. Avšak neboli v jeho šialených očiach šialené. Bola to krása, ktorá sa dotýkala jeho duše. Chlapec sa zastavil, aby sa nadýchol. Dych berúce masívy pyšne stáli a z oblakov si robili posmech.
Chlapec bol na ceste muža, ktorý hľadal krásu, slobodu, nezávislosť, dobrodružstvo, no pritom hľadal sám seba, ako sa stať mužom na ceste k Bohu.
Už je na čase, nestrácaj život – ži ho.
Zuby na ozubených kolesách v prevodovke Čoprane boli málo ozubené oproti kopcom, ktoré som videl.
Na končároch kopcárov sa skvel ešte sneh. Vonderfullárny pohľad.
Chamtivá diaľnica pred Chambéry
Pred mestom Chambéry som sa dal na diaľnicu, lebo ma už vytáčalo do vysokých otáčok pomalé cestovanie. Cesta D-1090 bola samá dedina, samý retardér na 30km/h, samý blázen, čo dakam odbočoval, enfant-i a piéton-i križovali cestu kde mohli. Aby som sa potom nedivil vysokej spotrebe.
Diaľnica ma otrhala o štyridsať centov ako morku. Nevedel som vyobsluhovať moderný automat na platbu diaľničného mýta. Kartu neakceptovalo a za mnou sa vytvorila kolóna trúbiacich áut. Mladík z auta za mnou videl moju neohrabanosť a pre blaho trubadúrov za volantom sme spolu prekonali nástrahu modernej doby. Vedel po anglicky, takže interface bol jahoda pohoda.
Konečne som sa presúval a nie plížil, Čopraňa svižne ťahala a mne ubiehala cesta pomedzi prsty na rukách.
Bébé á bord – nálepka na aute kiš kiš bé bé…
Miestny pekárenský výdobytok chambérianskeho obchvatu so mnou vypiekol. Trvalo pár kilometrov, kým som sa spamätal, prepočítal trasu a dostal sa na správny ťah Albertville
Naokolo boli kopce niečo ako naše Tatry – ta try Tatra Matra Fatra ta ne ta tri.
Pumpaňa “U” (9311,7km)
Nabral som, aby som v kopcoch nesušil nádrž a následne hubu. Začerpal som za dobrú cenu za každú cenu plnú nádrž.
V podstate na to, že som tuningoval asfalt v kopcoch a párkrát išiel 100km/h ako hulvát, mal som úctyvhodnú spotrebu, ma ucta. Ale neuctievam spotrebu ako pohan, bacha na to.
Na 9L sme urazili niečo cez 27 tuctov, čo vydalo 326,5 neslýchaných kilometrákov. So spotrebou 2,75L/100km, za čo som zaplatil pomocou karty platobníčky a automatu. Už som s tým nemal problém, ani morálny, ani iný. Chápem, ako to funguje: vezmú mi peniaz za tankovanie.
Maaar-ha zase som žasol ako šialenec. Také masívne kopčúchy sa majestátnili naokolo, že kým by som všetko pochodil a pokukíroval, ani by som sa nevrátil na Slovensko.
Kedy človek pochopí, že sa zo sveta nedá ťažiť donekonečna, a že svet nie je nekonečný, že nekonečný je len jeden – Boh.
Zem je ako kvapka v mori vesmíru.
Rešpekt vzbudzujúce vrásy vryté do masívov tisíckami rokov…
Faire une pause (9376,6km)
Nechal som chladnúť motor po tom, ako sme vymastili 90km/h rýchlostnú cestu N-90. Po en devadesátke sa slušilo valiť to devadesát v točkách 7.000 ot/min, nech sa zabavia aj ložiská kľukovky. Kým v tieni motor chladol, dovolil som si byť drzý a využiť čas na potrestanie baguette ⅓ tlmiča s trojuholníkmi syra a nie výstražnými. Dorazil som strýca z fľašky.
Čudoval som sa, že tie španielske trojuholníky syra boli ešte v kondícii po 10 dňoch cestovania.
Italia (9433,7km) 2154 m.n.m 16,2°C
Zašiel som priďaleko a prekročil hravicu vysoko v horách. Bolo tam krásne ako v prostredí windows XP.
Podľa teploty motora olej trpel ako Jozef Mak. Bál som sa, aby sa nerozpadol alebo neodparil. Pri tej teplote musel mať viskozitu ako etanol. Mal som zlé svedomie, pretože som ho mal vymeniť po dvoch tisíckach a od vtedy ako som menil olej u Paula v Portugalsku ubehlo už 6382,6km. Teda už som ho mal dvakrát meniť. Dúfal som, že olej nebude z cukru ale na báze komplikovaného reťazca uhľovodíkov.
Krajina bola ako tapeta z desktopu Windows XP. Stačilo kliknúť a nastaviť. K dispozícii boli aj live wallpapers.
Bol som sa prejsť, kým sa Čoprani chladil motor. Nemala jazyk, tak nemohla dychčať ako pes. Povedal som jej: “Zostaň!” Zavrtela vlajkou a oprela sa o stojan. Vrátil som sa k nej. Bola na mieste a trepotala vlajkami, keď ma uvidela. Zistil som, že som zabudol v zapaľovaní kľúčiky a Lucku.
Pristavil sa chlapík so psom. “Do you speak English?” Potešil som sa, že si pokecám. “Yes, of course”
Zaujímal sa o Čopraňu, môj výlet a kde spávam, kadiaľ som šiel…Všetko som vyrozprával hádam už x-tý krát, ale vždy s chuťou. V závere debaty sme sa predstavili a dali sme si selfie. Milujem na cestovaní stretnutia a rozhovory s ľuďmi.
Rozlúčili sme sa a ja som ešte sedel na Čoprani a mal vegetu. Chvíľu na to sa objavil aj s celou jeho rodinou. Poprosil som ho, aby sme sa odfotili. Zorganizoval nás k motorke Čoprani. Daroval mi pivo a čokoládu ako gift.
Jotar pochádza z Chile a žije vo Francúzsku s rodinou kvôli práci.
Poradil mi, aby som sa vrátil 1,3km do Francúzska a opýtal sa v hoteli na prespanie. Ako žochárovi sa mi zaleskli oči.
Noc na hrane (9435,6km)
Oh, yeah. Šťastena sa ku mne naklonila. Vyžocháril som gauč v podkroví na treťom poschodí a záchody na druhom. Pani povedala, že ale sprcha nie, a že kempingas outside. Dostal som pridelený gauč, aj keď som sa bránil, že mi stačí spať na zemi. Mne stačilo bohate spať hlavne v teple a zajtra ráno vypadnúť za svitania ďalej.
Pohodovo som si na parkovisku uvaril základné cestoviny. Pri parkovisku bol zaparkovaný bernardín, ktorého som zobudil výparmi varenia.
Porcelán, nad ktorým som si v teplej vode umyl ruky, tvár a chrup. Nabral som si eau do fľaše a umyl ešus po základnej večeri. O spaní na gauči sa mi ani nesnívalo. Mal som pohodu v podkroví, ticho ako v hrobe a súkromie ako gróf.
Spánok na hraniciach a na gauči – tak to bola kombinácia, ktorá by ma v takejto nadmorskej výške ani vo sne, ktorý nasledoval, nenapadla.
