Vstávam. Hodiny oznamujú 31 minút po štvrtej hodine rannej. Vravím si, –  zabudol som si nastaviť budík. Som hore. Modlím sa ako ráno zvyknem, čítam si z biblie. Pár okamihov na to som už oblečený do kožených vrstiev moto-cibule a schádzam z podkvornej izby do garáž-kuchyne kde ma už čaká Simonka.

O dvadsať minút. Oblečený v objatí kože som vo svojej koži, schrumem jablko a premýšľam aká bude jazda. Vonku je zima. Predpoveď hovorí že 10 stupňov. Na Holandsko fajn, ale limitne málo pre motojazdu. Tesne, majú šťastie lebo pod desať nejazdím. V sedle je počas jazdy ešte vždy o čiarku menej. Som dobre oblečený na drsnú jazdu, som v drsnom oblečení, vyzerám drsne, cítim sa drsne, takže asi všetko OK.

Umývam si zuby, kožená bunda vŕzga v lakťoch a v zápätí už vediem svoju drahú Simonku von do tmy. Oblohu zdobia hviezdy. Vzduch vonia vôňou skorého chladného rána. Milujem ju, milujem vôňu rána. Pripomenuli mi tie rána rozpustené v slobode s kamarátkou Čopraňou na plavbách po moriach času. Teším sa na rannú jazdu po tme a chlade. Prvé seriózne rande so Simi za skorej rannej tmy. Ešte sme ráno nerandili.

Maskujem sa do výstroje, zamikám dvere. Stojím a milujem ju. Zasýtil som a s očakávaním štartujem. Druhý kop. Vo valci sa prebúdzajú hromy blesky. Naštartované. Dym z výfuku si brala tma. Nevadí. Nech sa jej páči. Mne sa páči Simonka.

Spolieham sa na Simonkin reflektor a odchádzame z bungalov parku. Verím jej. Zvuk dvojtaktu mi už po prvých metroch čaruje úsmev pod šatkou. Aj tak je tma, aj tak je pod šatkou, ale je to pravý úsmev, s ktorého  si kúsok odkladám do vrecka.

Vychutnávam si jazdu prázdnou cestou pri čiernej vode kanálu. Sme predsa spolu na tom mi záleží. Romantické svetlo pouličného osvetlenia ma zdraví. So Simonkou zdravíme späť.

Opúšťame mestečko a vydávame sa naprieč tmavými poľami. Doba ranná ponúka svištiaci chladný vzduch, ale doba dvojtaktu bola teplá, vrúcne láskavá. Nechával som sa unášať Simonkou v rytme dvoch dôb. Dôvera.

Páči sa mi, že ideme sami a spolu. Nikde nikoho. Len kde tu sa mihne nejaký cyklista, občas auto. Skoré rána garantujú romantiku, skoro tak ako nočné ticho.

Máme pred sebou nádherných spoločných 41km možno viac. Túžba ísť do práce bola prítomná v skutočnosti. Medzi tým už svitá a mne trebalo. Nakoľko veľa vrstiev… Obloha sa mi pred očami mení z tmavej na sivú.

Ó pár kilometrov vraných zastavujem. Je to kráľovské uvoľnenie mechúra pri pohľade na rannú zoru. To sa nevidí každé ráno, červený slnkáč namiesto porcelánu.

Prechádzam okolo epickej vlakovej stanice v dedine Shemda. Bicykle ju obkľučujú a ona mlčí v rannom zajatí. Sú v prevahe, ona je sama.

Ešte pred siedmou hodinou rannou stojím na vrátnici a pýtam sa, či potrebujem špeciálny prístup ak som na motorke. Jasne že ma do areálu nepustia len tak. Diskutujeme a vybavujem vstup do areálu pre moju drahú.

Okolo siedmej si vychutnávam horúci čierny čaj z automatu. Zohrievam sa. A zajedám holandským perníkom. Som pripravený začať deň v práci s úsmevom vo vrecku.

Categories: Random blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *