DAY 30

–prejdené 4,6 km

Ráno (I.)

O pol jednej aj dve minúty som sa zobudil na zimu a za 9 minút jedna som ležal ako cencúľ v spacokuli. Už som nebol taký frajer, umyl som si zuby a nacpal sa do spacáka vo vetrovke, ktorá šušťala a bola nepohodlná na spanie. Zvyšok noci ubehol ako voda.

Ráno (II.)

Noc ma nestrávila, strávil som ju ja v spaciaku. Bol som ospalý a ledva som pozeral okolo seba, kde som to vlastne spal. Hneď pri hlave na múre prúdili mravce po svojej mravčej diaľnici. Urýchlene som opustil spacák a vzdialil sa od miesta.

mravenčia stezka pri mojej kepke

foto o spôsoboch môjho spania

Premiestnil som sa k betónovým laviciam. Bol som ako spomalený film, alebo, modernejšie povedané, slow fotion.

Slané Rabajky (5367,3km)

Najprv som cical pomarančové fruko z krabičky. Pripomenulo mi to detstvo, keď sme s ocinom chodievali ako pišišvori do Devína 4,5km na bicykloch. Ocino si dal pifsona a nám kúpil krabicové fruko. Teraz to bolo podobne, akurát že som mal prejdené 5367,3km a kúpil som si ho sám.

retro pomarančový nápoj - spomienkovyvolávač

Vytiahol som si poživeň. Dal som si trochu matematiky na ráno, trojuholníky taveného syra s Pythagorovou vetou. A zrno na štvrtú. Rozlúštil som ranný algoritmus a začal sa živiť na skromných rabovačkách zásob, teda rabajkách. Boli nekonvenčne výnimočné, pretože boli na slano. Platilo, že slaným praje šťastie.

revolučná technológia v betónovaní, ale podľa stavu materiálu žiadna novota

Všimol som si, že v betóne, ktorý tvoril stôl, lavice a podlahu, boli zaliate dary mora, alebo skôr pláže. Jasne boli vidieť mušle a lastúry. Zaujímavá myšlienka betónovať z piesku z pláže. Vyzeralo to akoby použili časť Sandbergu z Bratislavy. Takto ogabať proces – veď predsa piesok z pláže nebol kremičitý ani ečný ani ový.

na rabajky trochu zrna

Eukalyptové stromy voňali a tvorili príjemný tieň, a ja som zakvasil. Pozrel som sa na hodiny a desiata hodina klopala na dvere, alebo skôr na nádrž Čoprane. Začínalo mi byť jasné, že dnes nepadne nahrávka o prejdených kilometroch.

Dovalila sa horda deciek, podľa tričiek a podľa všetkého vyzerali ako denný tábor. Boli zastúpené rôzne vekové kategórie. Chalani aj dievčatá odhadom prvý stupeň základnej školy až po pubertálne exempláre.

horda loptošov a iných kreatúr

Úchytkom oka som ich sledoval, lebo štuple boli ako z divých vajec a nerád by som, keby si z Čoprane urobili preliezku. Keby si držali diskrétny odstup, nepoviem ani pol slova, ale takto musím napísať pol odstavca. Tak trochu začínali zasahovať do mojich kruhov a rušiť moje kružnice. Vedúci ich ovládali píšťalkou, ktorá okrem hvízdania aj fungovala.

Po nejakom čase strávenom v symbióze schopnej vzdialenosti prišla jedna z vedúcich a ponúkla ma rezňom v žemli a 0,33L agua potable. Poďakoval som: “thank you”  Padlo mi to vhod, už som sa začínal uchyľovať aj k obedu, čo sa týkalo odozvy z brucha.

darovaný obedis predkrmis, v trojobale

Sedel som pri veľkokapacitnej lavici v tvare podkovy, ktorá bola schopná poňať veľkú grupu. Využíval som asi pätinu podkovy.  Akurát som mal dojedený rezeň a chystal som si veci k odchodu.

Deľba podkovy (5367,3km)

Prišlo dievča, a v portugalčine sa ma opýtala, či je zvyšok podkovy okupovaný. Povedal som, že nie, myslel som, nech si sadne, možno dáme reč. O chvíľu sa z dvoch vozidiel typu van vyrojila skupina seniorov, ktorí zabrali voľnú časť podkovy.

Bolo mi jasné, že som na odchode, a že veget sa skončil, mama ďalšiu vegetu nekúpi. Precízne som obatožinovával Čopraňu, a na podkove sa rozkladal obed pre seniorov. Dievčina prišla a opýtala sa už po anglicky na moju cestu, koľko som prešiel a kam idem, že seniori sa pýtajú. Podal som info a ďalej sa balil. Už som mal veci na palube Čoprani a bol som pripravený dať si na hlavu prilbu. Plavba po moriach času mohla pokračovať.

Iba ona vedela po anglicky za celú skupinu. Vyslali ju, aby sa ma opýtala, či si nedám s nimi obed, druhé alebo polievku. Povedal som im, že už som jedol od detského denného tábora, ale že polievku si rád dám a poďakoval som. Keď hovorila po anglicky, malo to zmysel, polievka aj rozhovor.

Bolo to prvé dievča, s ktorým som hovoril po tridsiatich dňoch. Predstavili sme sa a poprosil som ju, aby mi napísala pre účely blogu svoje meno. Hhláskovanie mi, zo skúseností príliš nešlo. Napísala: Patricia Nunes. Hovoril som, ze stačí meno, nuž čo už. Vyštudovala sociálnu prácu, alebo niečo v tom zmysle, a teraz si robí niečo ako prax v domove dôchodcov.

naše spoločné selfie

Rozprávali sme sa o krajinách, ktorými som prechádzal, o Portugalsku, a dozvedel som sa, že jej ocino je mechanik a vo voľnom čase poľovník. A prezradila mi, že by chcela ísť na misiu do Afriky.

Po polievke ma ponúkli niečím podobným žltému melónu, ale malo to lepšiu chuť ako acetónová príchuť žltého melóna a ochutnal som mini kávovú ližičku portugalakej kávy sladenej a pre porovnanie nesladenej. Záchody podniku boli označené plechovými symbolmi pre dámske a pánske toalety. Zaujalo ma označenie pánskych, keď som otváral dvere. Niekto dostal nápad a zrealizoval ho.

kus realistického umenia alebo kus ohnuteho plechu

Musím Patriciu medzinárodne verejne na tomto blogu pochváliť za jej peknú angličtinu. Takže Patricia – pochvala.

Od šoféra jedného vanu som v závere dostal lajk. Takže za dnešný deň jeden lajk.

Praia vigiada/consesionada (7446,3km)

Keďže som nebol ešte ako zviera, mohol som sa vyvaliť na “guarded beach”. Na pláži som pristihol plazo-plazo plážové myšlienky. Niekoľko sa mi ich podarilo chytiť.

plaza, kde som dovolenkoval tento den

Pláž, oceánska voda bola studená a slaná. Oceán sa búril voči pobrežiu, ako obvykle.
Svietilo slnko a bola bezoblačná obloha, ale mne bolo zima aj suchému na pláži.

Čas je ako piesok. Sype sa, je ho mnoho, človek sa zabára, kým je mladý. Díva sa na presýpacie hodiny svojho života a neuvedomuje si, že presýpacie hodiny nemožno pretočiť.

Rozhliadal som sa po pláži plnej ľudí. Niektorí boli ako ryby na suchu a neuvedomovali si, ze fajčenie zabíja. Takto plytvali na zemi svojím časom a nevedeli, že mávajú plutvami do vzduchu. Plutvy patria vode a vzduchu krídla.

fajčenie škodilo okoliu pláže

Času sa dá prepadnúť a do piesku zaboriť. Človek kráča po piesku a neuvedomuje si, že piesok sú rozdrvené lastúry a mušle. Kam teda po piesku kráčať, kam ísť? Naháňať sa za posledným nádychom? Človek sa často plahočí a jeho život pripomína vyprahnutú krajinu. Ale prečo? Kde je životodarný zmysel?

nechcel by som takto uviaznuť na ceste k poslednému nádychu

Sedel som na pláži, na rozdrvených mušliach, a díval sa na zapadajúci slnečný kotúč. Vlny sa lámali, ale ani jedna neostala zlomená. Každá sa rozbila o pláž a vsiakla do piesku. Bolo jednoduché pýtať sa a klásť otázky života. Odpovede boli zapísané v piesku, stačilo sa zamyslieť a počúvať. Vietor pripisoval odpovede, ktoré prinášal od vĺn oceánu.

o happy day, o happy day

Keď sa už nedali čítať kruhy v piesku, ktoré vietor rušil a bolo chladno, zodvihol som sa. Na pláži zostalo už iba pár ľudí. Zobral som svojich pár švestiek a prinavrátil som sa k Čoprani. Plachtovanie bolo nedotknuté a Čopraňa tiež. Fuu, odľahlo mi.

Cheese večera (5371,9km)

Vedel som, že nebolo najrozumnejšie spať na tom istom mieste druhýkrát, ale bolo to overené miesto.

Bolo ešte svetlo a mal som čas aj chuť. Chuť som mal na varené cestoviny s trojhranným taveným syrom. Čiže cheese večera. Varenie išlo ako po masle, akurát jedla sa mi málilo, neodhadol som množstvo cestoviny čo bolo príčinou mojej viny. Zas som doplatil na to, že som šetril. Vyhrabal som poslednú túňu malého kalibru značky “calvo” a vystreli obsah konzervy do gágora.

svojpomocné otvorenie vody

Keď bolo po večeri a ja som bol relatívne tak-ako tak najedený, zašiel som k múru futbalového ihriska, kde som ráno identifikoval umývadlo. Lenže ráno malo ešte nasadzovaciu páku, teraz už nie. Predpokladal som, že deti sa zahrali a kohútik ostal bez pomoci. Vracal som sa k Čoprani a vytiahol zo servisnej brašne hasák. Niekto mu hovorí aj blicky, alebo francuzák, a vrátil som sa k vodovodu, aby som dokončil umývanie riadu. Kohútik som otvoril ako servisman. Bol som rád, že som mal so sebou aspoň základné technické vybavenie.

pristrihnutie bradisona

Nič nie je stále, a ani brada nemala konštantný priebeh rastu. Potrebovala pristrihnúť. Vytiahol som vreckový nôž z nožnicami a pred ľavým spätným zrkadlom som zjednal nápravu.

Hovoril som si, že nebudem sa zajtra zdržiavať, kašlem na spácu a budem spať iba zamotaný do plachty od Čoprane, ktorá sa ráno rýchlejšie schová ako spacák späť do ruksaku.

Ešte o jednej v noci reflektory futbalového ihriska smažili do tmy a ľudia na seba nahlas pokrikovali. Futbal vládol noci a nado mnou panovala únava. Bolo prakticky nemožné zaspať a teoreticky som začal zvažovať cestu najmenšieho odporu, a to nočné cestovanie. Takmer by som bol odišiel, ale spomienka na jazdu s nedostatkom spánku ma skolila k zemi sťa zver a ja som opäť poslušne trpel pazvuky, ležiac na zemi.

Hodnotiac Portugalsko som premýšľal nad dneškom a myslím si, že ľudia tu sú srdeční.

–14.07.2016–
by Palko

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *