DAY 51
–prejdené 393,1 km
Posledné ráno (10.818,4km)
Na betón som bol vyspatý. Zastávka ma sponzorsky zastrešila a poskytla mi dostatok komfortu k tomu, aby som nesal v nepohode. Ranných 19,7°C nebolo príliš ostrých – kosa sa nekonala. Pri obatožinovávaní som trestal fitky, jednu za druhou, bez ohľadu na ich počet a energetickú hodnotu. Trestal som, čo mi hradlo ráčilo, až do úplnej sýtosti, respektíve pokiaľ nebola Čopraňa obatožinovaná.
Slovinské slnko svitalo a čínska motorka vracala na Slovensko sólo rajdera. Pomaly ale iste sa kilometer za kilometrom míňali vlny plavieb času. Nechcel som, aby sa plavba skončila, ale nebolo sa čoho chytiť a na hodenie kotvy nebol čas.
Čas letel svojím stabilným tempom a Čopraňa valila po cestách v tempe štvortaktu.
Nedokázal som sa ubrániť koncu, a koniec koncov som sa už ani nebránil. Bolo to zbytočné. Bolo mi jasné, že plavba sa musí skončiť, aby sa mohla začať cesta a to, čo malo prísť po nej. Ale čo to malo byť a v akom poradí, to som netušil.
Vliekol som sa po cestách ako ranný kombajn. Ledva bolo 07:07 a ja som už sedel v sedle Čoprane a cválal po ceste do Slovenskej Bistrice. Znovu sa za mnou tvoril doprovod, aj keď oni to určite doprovodom nevolali. Marhulníci, marhuliaci. Jediný rozdiel medzi nami bol, že oni leteli do práce a ja ponad moria času. Letieť ranným vzduchom, cítiť na koži dotyk voľnosti a byť slobodný letieť kamkoľvek bola pravá príchuť cestovania.
Dnes však, neviditeľná sila, priestor medzi vlnami ťahal ma späť do krajiny, z ktorej som vyšiel. Už bolo neskoro spustiť kotvu, nebol som blázon, vyhodiť kotvu v plnej rýchlosti by bolo ako zatiahnuť ručnú brzdu a dostať šmyk. Preletel som cez mestečko Slovenska Bistrica. Ak by bola naozaj slovenská, tak Bistrica by nemala v sebe takú hrúbku, že sa aj Ľudo Štúr v hrobe obracal.
Doraňajkovanie (10.850,5km)
…Lidl, preprosto več za vas…
Usmialo sa na mňa šťastie, ešte šťastie, že som sa usmial. V meste Maribor som vychytal Lidl. Na parkovisku som mal k dobru ešte desať minút do otvorenia. Na bilboarde pred obchodom boli dvaja kuchtíci ako u nás Paulus vs. Ihnačák – tu boli Tomaž vs. Mate. Takže slovenský Lidl tým nie je výnimočný, je to len obchodný ťah.
Ako sa stalo dobrým zvykom, pretaveným v tradíciu, zastavil som sa na jogurtáč polkiláč. Bola to správna voľba. Nemusel som nič so sebou nosiť, len som kúpil, zjedol, zahodil. Čistý odraz konzumu, ktorý sa mi na cestách hodil do kariet. A ako tradične a s obľubou som sedemdesiatdeväť centový jogurt uplatil kartou bez kontaktu. Nikto sa nad tým nepozastavil a ja už vonkoncom nie.
Pri východe z obchodu sa na mňa privesil pán so začínajúcimi šedinami. Prihovoril sa mi po anglicky, of course. Vypytoval sa ma odkiaľ som, koľko kilometrášov som urazil a i o Čopraňu sa zaujímal. V krátkosti sme dali talk a dozvedel som sa, že má Harley-Davidsona. Lajkol ma a ponáhľal k svojmu autu – pravdepodobne do práce.
Pokračoval som na Lenart. Cesta ma viedla po krásnych dedinách krajinou veľmi podobnou tej slovenskej. Slnčisko hrialo a niečo vo mne sa smialo. Bolo toho toľko, čo sa za posledné kilometre stalo. Avšak čo sa stalo, sa stalo. Čo stálo, to stálo za to, stálo a vo mne nové povstalo.
Bol to iný pohľad spoza riadítok. Sedel som síce na tom istom mieste, v tom istom uhle, ale uhol pohľadu som mal iný. Zákruty som nevidel ako výzvu bobovej dráhy, ale ako pasce na patkáňe.
Cesty pri ceste na ceste. Na ceste kam, na ceste za čím? Koniec koncov sa všetko končilo. Zaplatil som cestnú daň a pokračoval na ceste života. Často ma dážď zaskočil, aj keď som nikoho neprosil o záskok. Dostal som však náskok na novú šancu.
Murska Sobota (10.922,7km)
Sedel som pred Lidlom, ako sme sa dohodli s kamarátom Jardom. Čakal som tam na neho cez dve hodiny. Strestal som dve túňe a baguette o dĺžke trištvrte tlmiča. Keď v tom prišiel Jarko prezývaný doktor na svojej motorke značky Honda CB500X. Bolo to prvé stretnutie s domorodcom krajiny, do ktorej som smeroval. Po šťavnatom tuniaku a šťavnatom rozhovore a technických aspektoch cestovania po Európe sme sa dali na spoločnú cestu.
Doktor sa zásadne nefotí, ale keď som toľko škrečal, že je to nevyhnutné pre blog, a keď sa dal zlízať záverečnú smotanu môjho tripu, tak fotografia je nevyhnutná. Dali sme si selfie, ale on bol tradične otočený chrbtom. Cesta sa stala spoločnou a pokračovali sme cez dedinu Dankovci smerom k maďarským hraniciam. Prekvapila ma realisticky vykreslená dopravná značka: bacha vydra.
Krásna slovinská krajina sa zrovinatela. Ešte sme si zašli do slovinskej paže, lebo som zbabral trochu navigáciu. Jarko sa čudoval, ako som mohol trafiť nazad do Európy. Poučil som ho, že toto bol bežný postup, veľakrát som nešiel správnym smerom a veľakrát som netrafil na prvýkrát správny smer. Skrátka, niekedy som bol ako navigácia bez dostatočného počtu satelitov a ocital som sa v poriadnych pažiach, čo sa mi napokon aj páčilo.
Magyarország (10.973,8km)
…Piros, fehér, zöld, ez a magyar föld…
Hranice s Maďarskom sme prekročili dvaja, dve motorky, štyri kolesá. Kopcom a kľukatenkám definitívne odzvonilo, a rovina čakala s krásnou spotrebu paliva. Cesty nás previedli cez Szombathely, po ktorých sme míňali okrem paliva nespočetné množstvo traktorov, kombajnov, a okolo sa mihli aj štyri motocykle značky Simson.
Všade bola žatva v plnom prúde. Kombajny prášili a vzduchový filter nasával dúšky prachu. Samé polia, samé krásy, kopce, vrásy, podeli sa kamsi. Kopce boli fuč a jediné vyvýšeniny boli stromy, domy a veže kostolov. Niektoré cesty boli však menej hlavné, čo sa odrazilo na ich kvalite. Uhrkali sme sa, a makali ďalej.
Pokojná krajina popoludňajšieho slnka sa kochala sama od seba. V dedinách bol kľud, ľudia vysedávali na lavičkách, niekto kosil trávu pred domom, a občas sa z vedľajšej ulice rozchechtal traktor. Sieť alejových priamok nás neúprosne spájala smerom k slovenským hraniciam.
Na tridsiatom šiestom kilometri pred rodiskom sa v diaľke blysla veža vysielača Kamzík ako maják na pobreží. Kopce pevniny boli na dohľad. Začali sa rysovať obrysy prístavu, mesta, z ktorého som sa pred 51 dňami vydal na plavbu po moriach času objavovať neznámu zem, nové končiny a nekončiny, seba a neseba.
Všetko prebehlo tak strašne rýchlo, päťdesiat jeden dní sa scvrklo na krátku chvíľu návratu. Bolo to šialené, ťažko sa mi verilo, že mesto Bratislava bolo stále na svojom mieste. Prišiel som, no mal som pocit, že mesto bolo cudzie. Poznal som obchvat, pekárenský výdobytok, poznal som ulice, po ktorých som sa vracal. Kládol som si otázku, prečo sa vraciam a kde je môj domov.
Garáž (11.211,5km)
Vrátil som sa, ale nevedel som prečo. Vrátil som sa plný zážitkov, plný cudziny a plný otázok nasledujúcich dní. Slávnostne som bol privítaný rodinou. Bol som späť, bol som plný spomienok, no pas som mal prázdny, bez jedinej pečiatky – výdobytok Európskej Únie.
Mal som za sebou neuveriteľnú cestu. Bol som však späť na Slovensku a musel som sa k tomu aj postaviť. Ale najprv som si sadol s rodinným kruhom za stôl. Povečerali sme v kruhu vynikajúce rezne, ktoré mamina pripravila na počesť návratu. Rezne na začiatku a rezne na konci, bol v tom kus symboliky. Rozprával som zážitky a trestal rezne jeden za druhým v doprovode zemiakového šalátisu. Plavba dobre dopadla a dobre som padol, a teraz mi dobre padol chladený pifson od ocina.
Nastal čas, kedy plachetnica kotvila v prístave, moreplavec bol na pevnine, a myšlienky sa zlietali ako krkavce.
Na sklonku dňa som sa sklonil v známej kúpeľni pod sprchou. Bolo to na počesť urazených kilometrov. Kilometre boli urazené, sprcha blahodarná, a ja unavený. To ma ten príchod tak unavil?
Podstúpil som plavbu na moriach času po šírej Európe. Dnes som opäť nohou suchou vstúpil na cestu pevninskú. Cesta, ty cestisko, kam ma zavedieš?
Cesta po Európe bola komplikovaná, ale krásna. Neustále prichádzalo niečo, s čím som sa pasoval, prekonával, zápasil s prekážkami, znášal nepohodu… ale predovšetkým zažíval dobrodružstvo.
Doplavil som sa na druhú stranu morí času a bol som zvedavý na novej zeme krásu. Čo ukážu kolesá času, ktorým smerom sa otočí veterný kohút na veži života? Kam ísť, ktorým smerom začať osídľovať novú zem? Ako nový človek stojím nohami na pevnej zemi.
–04.08.2016–
by Palko
