Vracal som sa späť. Bola už tma a vzduch sa ochladil. Sediac v autobuse som si odnášal zmätok keď v tom ma zo spleti myšlienok vytrhol tupý náraz. Autobus prudko zastavil. Bolo cítiť, že sa niečo stalo. Bolo cítiť napätie. Ešte nikto nevedel čo. Nastalo ticho. Odzadu bolo počuť znepokojený šepot. Malé dieťa v kočiari sa rozplakalo. Prvé mi napadlo, že praskla pneumatika, máme defekt. Autobus začal cúvať. Niekto vpredu sa pýtal vodiča: „Diviak?“
Už to počuli všetci. Šofér stroho odpovedal: „Hej.“
Začalo mi to dochádzať. Cúvajúc sme cez niečo prešli, bolo to nepríjemné. Nie – to je ten diviak. Prišlo mi zle. Ten vodič chce umlčať jeho údery srdca. Ale takto kruto?
„Ešte sa hýbe,“ povedal vodič. No bolo jasné, že živí tvor sa v bolesti lúčil zo svetom. Prišlo mi to ľúto. V tom okamihu ako to hovoril som cítil, že umiera. Jedna pani sa ho pokúsila zastaviť: „prestaňte, to je surové…“ Ja som cítil niečo podobné. Vyschlo mi v hrdle a cítil som úzkosť a bolo mi chladno. Smrť bola kdesi blízko. Teraz sme išli opäť dopredu. „..otec je poľovník, zavolám ho.“ povedala ešte.
„Je to surové ale povedzte, čo mám robiť? Čakať kým príde poľovník?“ povedal šofér. Pani nepovedala na to už nič. Bol to rozpor medzi etikou a bolesťou.
Znovu sa autobus na jednej strane naklonil – znovu ho prešiel. Prišlo mi zle od žalúdka. Bolo ťažké ovládnuť sa. V záplave emócií, smútku a ľútosti som nedokázal urobiť vôbec nič. Niečo vo mne mi vravelo pravdu: To je smrť, teraz to vieš. Smrť bola jediným vyslobodením z bolesti? Mal ho radšej nechať trápiť sa? Krutý život.
Autobus nemohol ísť ďalej. Vystúpil som aby som sa nadýchol chladivej tmy. Na tmavomodrej oblohe svietili hviezdy, ale ten okamih vo mne ostal rezonovať. Prešiel som okolo autobusu do zadu. Krvilačný asfalt vpíjal tmavú krv. Ešte stále žil, bezmocne tam chrčal. Prečo si ho smrť brala tam pomaly? Nemal nikoho.
Nevieš aké to kým to sám nezažiješ. Zažil som realitu. Realita, to je svet k v ktorom žijem. Žiješ v ňom aj ty, všetci. Žijú v ňom aj zvieratá. Žijú a umierajú. Odrazu cítiš ako život uniká. Cítiš ľútosť, cítiš jeho samotu vo chvíli keď odchádza. Bolesť je posledné čo ho odprevádza zo sveta. Je ti smutno, vieš, že to nezmeníš. Všetko čo sa raz začalo sa musí nevyhnutne raz aj skončiť.
Uväznený v spleti myšlienok sa pýtam: Prečo? Prečo bolesť? Akoby nebolo vo svete dosť bolesti. A aj tak si každý nesieme kúsok z nej vo svojom srdci…
Pali-Kuli©2012 22.3.2012