DAY 42
–prejdené 182,1 km
–prejdené 182,1 km
Rannáre pohodáre (8789,4km)
Po jasnej noci som mal jasno. Svitalo jasné ráno, jasné že svitalo. Hrdo ležiac pod provizórnou prístrechou, ktorú som včera zostrojil, som si vychutnával ranné lúče v kopcoch. Pokoj bol všade, a ja som ostal na pokoji. Ráno bolo akoby ho jedna báseň mala.
Obsmŕdal som sa okolo svojho inžinierskeho konštruktu. Kochal som sa, hodnotil a zisťoval, čo sa cez noc uvoľnilo. Jedna guma nevydržala vo svojom ukotvení.
Noha mala už takmer svoj pôvodný status. Zmes ampúl bola zrejme pre mňa správna mixture s neznámym pomerom, možno 1:50, ako pri dvojtaktnom motore. Naštartovala proces uzdravenia labajzne-nohajzne. Hurá, nôžka sa opäť cítila vo svojej kožtičke. Na rabajky som zraboval šesť z ôsmich fitiek. Iným slovom, prevažnú väčšinu. Vyniesol som smeti do miestneho kontajnerového stojiska a pripravil sa na odchod.
Po niekoľkých kilometroch jazdy do zbierky pribudol štípanec od mravca. Neviem, ako som ho marhu nabral, ale mal som z neho seriózny štípanec ako od komára. Križoval som dedinu Le Vigan kde som for free doplnil eau potable. Oplatilo sa držať sa hôr. Hory boli samé benefity, že som ich ani nestíhal vyčerpať. V prvom rade bol na cestách väčší klídek a viac možností kde si odpočinúť a kde žocháriť.
Bolo príjemné opäť vidieť značku hlavná cesta. Pretože v Španielsku tento druh značiek zrejme vyhynul. Žiadnu som za svoj pobyt/pojazd nevidel. Všetko sa riadilo pravidlom daj prednosť v jazde, alebo pravidlom pravej ruky. Iný kraj, iný brav, ako vravievam. Kolesá Čoprane uháňali hlavne po hlavnej a mali dobrý styk. Gumy sa držali asfaltu, Čopraňa cesty a ja riadítok.
Na zákupoch (8825,7km)
Vo väčšom mestečku Ganges som sa zastavil v hypermarkete “Super U”. Zakúpil som poživeň a hlavne instantnú.
Obchod bol hyper, hlavne hyper klimatizovaný a hyper moderný. Zeleninu zavlažovali zvlhčovače vzduchu, takže sa okolo nich valila hmla. Bolo to zaujímavé pre mňa ako technika na potulkách Európou.
Cenovky boli plne digitalizované. Chvíľu som nad nimi stál a skúmal jemnú štruktúru displaya. Bol jemnejší ako display mojej Nokie tri-päť-desiny. Musel som vyzerať ako sedlák od vedľa, ale mal som v paži. Sa budem pozerať na čo chcem, ak je to zadarmo. Zaujímalo by ma, ako to aktualizujú. Dokázal by som uveriť, že diaľkovo cez internet z opačného konca Francúzska.
Bol som besne hladný a tým šiestim tyčinkám odzvonilo. Dávno mnou lomcoval hlad. Baguette sa osvedčila, aplikoval som ju aj pre túto chvíľu. Zatiaľ som dlhšiu ako trištvrte predného tlmiča nevidel. Ani sa po nej nestačilo zaprášiť a už na zemi ležali iba otrusinky. Ctená baguette bola v sprievode poteru fromage ail & fines herbes. Bola to bleskovka, ani poriadna fotka sa nedochovala, neostala žiadna spomienka, len sa technicky odstránil pocit hladu.
Spotreba toaletného papiera na 100km mi vychádzala 0,1794 kotúča. Prepočty sa nemýlili, minul som už na cestách 5 roliek.
Kvôli čisteniu ešusa dochádzalo pravidelne k zvýšenej spotrebe. Bol som nútený kúpiť ďalšie kvarteto hajzláku pod značkou “U”. Na obale tvrdili, že ich štyri rolne sa rovnajú dvanástim obyčajným. Jedine asi cenou, vyhodil som za ne 2,25€… uvidím, aký budú mať dojazd. Zase som mohol špekulovať, kam ho umiestnim, marhu.
A ešte som kulil, teda kúpil pre spestrenie omajdu strýko fazuľka “uncle bean”. Som sa tešil na strýca zo sklenenej fľašky. Mohol som kúpiť hocičo, pretože všetko od základných cestovín so syrom bolo v podstate pokladané za luxus.
Pokračoval som naspäť do hôr. Slnčisko smažilo ako zhulené. Na oblohe si plávalo zopár oblakov, ale nevyzerali ani na dážď, ani na tieň. Neboli to baránky, len mladé jahňatá, ktoré nedávali tieň.
Zastavil som sa v Lidli, že si dám zmrzlinu. Nedal som si, lebo som nechcel kúpiť balenie 6 nanukov. Aj jogurty, aj zmrzliny boli v takých mega baleniach, tak neviem, čo bol za šmejdný Lidl, akože sa nedá kúpiť po jednom, a nemali tam môj obľúbený polkiláč marhuláč. Neviem, či to nebol nejaký Lidl extra ako Tesco expres..
Čopraňa sfúkla na torte svoju jedenásťtisícu sviečku o 16:54. Na odometri sa zobrazilo 11.000 km.
Zas zaseknuté šupátko (8934,5km)
Rozobral som karbec a zistil som, že lanko plynového bowdenu je rozstrapkané, do páááže! Dúfal som, že sa neroztrhne úplne, kým sa vrátim domov, to neviem, ako budem riešiť, ak sa pretrhne to mizerné oceľové lančisko.
Začal som špekulovať: Keby som mal nejaký drôt, možno by to vydržal. Alebo možno by som to dokázal nahradiť na niekoľko stovák km rybárskym nylonom, som mal v brašni dostatok. Prestal som snívať, čo by bolo, keby bolo, zatiaľ som fungoval. Lanko sa páralo, ale zakiaľ nič nevyparatilo, nepáral som sa s ním, vrátil ho späť a pokračoval.
Stiahol som to z hlavného ťahu D-104 na mesto Aubenas a nechal sa viesť cestou D-203 náhodne, kam ma vezme, tam budem. Bolo to k horám, nemohlo to byt zlé, už z princípu.
Kúpanie na rieke L’Ardéche (8947,5 km) 242 m n.m.
Udal som pozíciu, bonzol som ju, doniesol na ňu, natrel ju, ak by niekto chcel niekedy odskúšať riečne kúpanie.
N 44°32.176′ E 04°11.802′
Na sklonku dňa, som šiel randomne ako obvykle. Začal som hľadať miesto á la kempfleka. Na krajnici parkovali autá v skupinkách po troch-štyroch. Nerozumel som tomu gestu. Asi chatárska lokalita, myslel som si. Štrádoval som si to po ceste D-203, popri ktorej tiekla rieka na tatranský spôsob. Veľké okrúhle kameniaky lemovali breh a hromadili sa na ostrovčekoch medzi vodou. Až potom som zbadal na kameňoch koryta vysniapaných kopec ľudí. Ako na kúpalisku. Decká s nafukovačkami, kolesami, a videl som aj nafukovacieho delfína v nadživotnej veľkosti.
Zaumienil som si, že spotený a uštvaný z pomalého postupu som začal sliediť ako jastrab. Voda zurčala, autá stáli na krajnici. Skenoval som ľavú stranu cesty, či sa nenájde pre solo ridera solo place. Čistá osviežujúca voda. Hľadal som si súkromné miestečko a mal som šťastie. Našiel som miesto, kde bola voda nad pás, takže som si mohol v malom, asi 10m dlhom jazierku zaplávať.
Už som sa nikam neponáhľal. Schol som na kameni ako žabiak. Ale predsa. Pohol som sa preč, že si nájdem lepšieho kempfleka. Zostať pri vode by znamenalo vynukovať sa komárom, a to ja nerád.
Na ceste za kempflekom som videl staré auto s poznávacou značkou BL-930-NX, takže ak som si odmyslel, že to bola francúzska poznávacia značka – čistý Bratislavčan. Malo na sedadlách mrveničku molitanu. Zub času ho nažužlal.
Porucha karbane, nútený kempflek (8971,5km)
Hľadal som si miesto na spanie. Karburátor drhol. To strapaté lano sa šprajcirúvalo v bowdene. Navrátil som sa k miestu kúpania, lebo jedine tam bol signál. A tušiac závan zdravotných ťažkostí mojej drahej Čoprane som nechcel zostať bez signálu. Rovnako som potreboval zavesiť blog, a bol som aj hladný. Chcel som si dať baguette, ktorú som si kúpil v na figu Lidli. Som si ale povedal: najprv sa pozri na karburátor, to je prvoradé, potom sa naješ. Tasil som náradíčko, veľmi skromné, mini gola sada – príručná, ktorej maximálny gól bol štrnácka orech. Jedny kombinačky a hasák.
Kukám na rozobratú karbaňu a šupátko kukalo na mňa. Jak kukám, tak kukám, lanko plynu bolo strapaté, niet divu, že drhlo. Odstránil som čínske fúziky.
Normálne oceľové lanko by sa priečilo a pružilo, ale toto bolo ako z ho… hliníka, nechcel som použiť expresívne slovo. Poddajne a poctivo držalo zohnutý tvar. Z lanka zostalo 45% prierezu. Dal som ksicht kyslej uhorky. Nevyzeralo, že by disponovalo schopnosťou uraziť cez dve tisícky kilometrov. Mal som rozobratú aj rukoväť, či sa náhodou nebude dať otočiť bowden. Nedal sa – samozrejme bolo by to moc jednoduché. Oba konce boli rôzneho zakončenia.
Súpravu som zmontoval a skúsil naštartovať. No fasa. Nefungírovalo to, šoupje zostalo priotvorené a motor vyletel do vysokých točiek ako kolibrík. Ešte som sa chvíľu hral, a asi po dvoch hodinách zábavy som vytiahol výstražný trojuhol a po tme ho sotil k ceste. Už som si myslel, že som ho vláčil 8971,5km zbytočne. Zábavný park na dnes už zavreli a tma ma odohnala preč. Bol čas ísť spať. Ešte som si spomenul na suchú baguette, ktorú som hlodal nad nepojazdnou Čopraňou.
Bol som pri rieke a ovocím rieky boli komáre. Čakala na mňa utešená noc. Šiel som spať kľudný, vykladal som z kariet eso – nádej do klbka rybárskeho nylonu, ktorý som zobral, ak by som potreboval špagát.
Rozložil som prístrešok z plachty Čoprane, ktorý som si veľmi obľúbil, a pripustil pod seba karimakatky. Spaca ostala nedotknutá.
Bola to jedna z ďalších skúšok ako sa dokážem spoľahnúť na Boha, ako sa nespoliehať iba na seba. Príliš som si istý, ze všetko opravím sám, vlastnými silami. Bonne nuit.
