DAY 07
–prejdené 242km
Dobré ráno in Italiano (1424,8km)
Ráno ma prebudilo bubnovanie o 05:56. To sa už ani vyspať nemôžem?! To ale bubnovali kvapky dažďa o stan. Splašil som sa. A začal som behať v ponožkách okolo Stanka, a na rýchlo osádzal kole, ktoré som večer nedal, že však nemá pršať.
Bola to iba preháňka, našťastie, a 06:02 už bolo ticho. Teda iba od dažďa, hustnúcu premávkovicu bolo počuť čoraz viac.
Stanov pohľad na čajokrásnu chvíľu.
Konečne nastala čajokrásna chvíľa. Vybral som z brašni čaj, ktorý začal podliehať procesu premeny zo sáčkového na sypaný. Čaj som si neocukril, aj keď cukor som mal, mám vyhynutý vysoký koeficient lenivosti, čo sa prejavuje aj na nestavaní stanu, pokiaľ neprší.
Včera som pozdravil pár, ktorý hovoril po nemecky “guten tag” iba mi kývli.
A chalan dnes keď šiel okolo a pozdravil “dobrý den” on je Poliak a žije v Nemecku.
Foto sušiarne za jazdy, aviváž som nemusel dať lebo exhausts z výfuku stačili ako konzervácia proti moliam.
Takto reprezentatívne vanuli dnes spolu s vlajkami duo ponožky a uno boxerky.
Francúzsko (1428,2km)
Vypadol som z kempu, a o necelé štyri kilometre na mňa čakala hranica, Taliansko-Francúzsko. Stáli tam dvaja colníci. Pribrzdil som, že možno ma budú chcieť zastaviť. Kývli mi a ukázali aby som pokračoval. Zrejme videli, že nie som terorista. Alebo uvideli nabalenú Čopraňu a nechcelo by sa im potom tie veci po kontrole znovu baliť.
Vole, jsem ve Francii. To mi podrž kameru.
Vyšiel som v ústrety prvému dojmu z Francúzska. Opticky bolo pobrežie rovnaké, ako v Taliansku. Ubudlo kruhových objazdov, čo ma potešilo. Zápcha bola aj vo Francúzsku, hneď v meste Menton.
Toto bol môj prvý dojem – výborný. Všade krásne palmy.
Videl som žltý motor s kolesami. Totok čudo žiletkové, od ktorého som bol vyšší s Čopraňou, som predbehol. Na ceste bolo kopec spomaľujúcich prahov pred každým prechodom a ten človek čo v ňom ležal, si tam tak leží počas šoférovania, sa bál aby si neodrel podvozok.
A toto som s Čopraňou predbehol.
Bol to duel 7,3Kw versus 500Kw. S Čoproňou sme vyhrali tento šprint.
Faux-paux de la France (km neznáme)
Celkom mi narobili probléme uzavreté ulice a ich obchádzky. Poväčšine som išiel ako ostatný, čo sa nie vždy oplatilo. Samozrejme GPS s tým mala tiež problém. V takých prípadoch som sa spoliehal na intuíciu a snažil sa pomôcť navigácií dostať ma na správny smer.
V rámci nepozornosti, či zlyhaniu techniky, sa mi stalo prvé faux-paux a to tak, že som nechtiac vbehol do tunela. Problém bol, že bol v útese nad mestom dosť vysoko, čo sa odrazilo na nevyhovujúcom nastavení karburátora. V tuneli bola k tomu diaľnica ako som zistil a moja rýchlosť bola žalostná 50tka. Hneď som zistil prečo, v tunely bolo 6% stúpanie. Všetko ma predbiehalo a smradu tam bolo neúrekom. No ale to nebolo všetko. Keď ma konečne vyprdlo na druhej strane vo vnútrozemí z tunela von, odbočil som na prvom možnom výjazde. Faux-paux pokračovalo. Bol to príjazd k váhe pre nákladné autá, ktoré pokračovali na diaľnicu. Bol tam evidentný zákaz motoriek, určený troma značkami. Tak som to otočil cez plnú dvojitú a vracal som sa nazad k prepásnutej odbočke. Fuh, druhý pokus už vyšiel.
Trochu Francie na úvod.
V niektorých mestách sú z ciest také pletenky, praclíky, makovky a osie hniezda ,že je to na zbláznenie pre cudzinca. Značené boli, ale nie v mojej reči. Čo sa tiež zmenilo, bolo farebné označenie serpentín na modro-biele.
Neštarovali sme (1467,8km)
Čopraňa nechcela naštartovať pomocou elektrického spúšťača – podozrieval som baterku. Musel som ju nakopať nohou. Zabralo to, takže zapaľovanie bude OK. Mohla to byť len baterka, keďže stále nabíjam mobil.
Doftípil som sa, že Rappel znamená kruhový objazd. Boli po ceste ale nie v takom hojnom počte ako v itálií.
Kruhovy ojazd, dávajú to vedieť dosť dopredu. Vidím značku, chytám rapel a potom čakám niekoľko stovák metrov, kde sa vynorí.
Tak ako aj Taliani tak aj Francúzi majú veľmi dobre urobené cyklo-chodníky v meste. Musím pochváliť.
Nice, pekne – pekný obed(km neznáme)
Sedel som na drzovku na múriku na ulici Boulevard Risso, v meste Nice, a tlačil som túňu. Mňamota. Ludia chodili okolo mňa ako okolo horúcej kase, alebo jak okolo exponátu, či atrakcie. Dve panie išli okolo a povedali mi s úsmevom: “buone apetito” – to bola moja prvá skúsenosť s verbálnou komunikáciou vo francúzsku. Vyhľadal som odpadový kôš, odhodil konzervu a starosti, a pokračoval som rozhicovanými ulicami mesta.
Jeden z pohľadov v pahorkatine, solo rider solo na cestách.
Keď ma cesta odlákala od pobrežia, vyviedla ma do pahorkatiny. Vo vzduchu bolo cítiť horúcu vôňu suchého ihličia. Bolo to príjemné. V červenej hline rástli ihličnany, hlavne borovice a listnaté stromy, z ktorých ma zaujal tento, ktorý dávam do hádanky.
Nápoveda znie : ortopedická obuv.
Perfektné hadie cesty. Treba si všimnúť pruhovanú krajnicu, akoby napovedala, že sa dá odbočiť na každom centimetri. V diaľke sa predo mnou vynorilo na kopci bralo, ale ani v mape ani v skutočnoati som nevidel k nemu viesť cestu. Akoby sa ho domajší a piľný hospodári báli alebo ho pokladali za posvätné.
Majestátna skala, bralo v západe slnka.
Chcel som ísť pôvodne cez Marseille ale to by bol so mňa rezeň, v tej horúčave stáť v kolónach… nie, to som nechcel.
Podla mapy to bolo obrovské mesto, kde by som zakvasil v zácpe a odišlo by mi ľavé zápästie… a zodral by som tam spojkové obloženie.
Francúzsko je krásna krajina, ale kempflek, no žiadna sláva. Jeden kemp po ceste za 17€, to vysoko prečnievalo z mojej predstavy o nákladoch za celý road-trip. Beriem to z časti ako dovolenku, takže si občas doprajem kempy, aby som sa vyspal, a hlavne vyčvachtal v teplej sprche. Za deň nachytám do ksichtu, brady a vlasov kopec smogu, múch a prachu. Hlavne tie dvojtakty ma tu provokujú. Ich vôňa mi pripomína Simonku, ktorá doma maroduje, chúďatko.
Očarovala ma farba pôdy – príkladná červenozem.
Keď som uvidel červený kopec, a nad ním akúsi stolovú horu, zabočil som na najbližšej ceste k nej, aby som si pofotil a zároven nenápadne preveril potenciál nocľahového charakteru. Keby ma niekto hnal, tak som bol pripravený: “aj em e tourist end aj em tejking džast sam foto and go” Bol som vlastne ako špijón. Zakrádal som sa a skúmal zákutia.
A musel som si pochvaľovať, tento deň som mal veľmi dobre nabalený ruksak, nič ma netlačilo a nevytláčalo ma zo sedadla.
Nádherné cesty, ba priam malebné sťa maľba.
Na asfaltke som pokračoval až som natrafil na kemp. Podla cenníku ma to vychádzalo na 17-18€. Tetka čo to tam mala nad palcom bola akurát na odchode. Keď videla, že sa tam ošívam pri cenníku prišla ku mne a pozdravila. Pozdravil som “helou” aby som nastavil interface komunikácie na english. Voľba bola potvrdená, prepla do polámanej alngličtiny. Po kratšej komunikácii, sme sa dohodli na 9,5€. “Vil bí okej?” opytala sa. “jes ic okej”.
Našiel som si miesto. A začal šúpať uhorku z itálie. Zašiel som k plotu kempu, aby šupy padali tam na zem. Nechcelo sa mi totiž hľadať kôš. Na prvý pohľad som v kempe nevidel ani jeden.
Objeden apartmán bol párik s dieťaťom, a tak ten chalan prišiel za mnou k plotu, s hrncom, kde som šúpal uhoreň, že im ostalo z večere, a ak chcem môzem to zjesť. Chvíľu som váhal. Nepijem a nedojedám zasadne po druhých a už vôbec nie po cudzích. Rýchlo som v hlave spustil vyhodnocovací program, ktorý kalkuloval nad ponúkanou možnostou a zosušenou pleteničkou s uhorkou. Dlhý kód jednotiek a núl sa skončil: “okej aj hevnt problem, thenkju” on že : “okej”. A podal mi hrniec.
Večera allinclusive v číp kempe.
Šmákol som si na cestovinách s pomodori omajdou s mletým mäsom. Varená strava pre žochára z Bratislavy. Trochu nedosolené, ale nechcelo sa mi vyťahovať soľ.
Keď som im vracal hrniec dali sme sa do reči. Čo oni, čo ja a moto. Oni sú z Wales z Británie. Ja že Anglicko, a oni že ne, Wales. Mal som v hlave k dispozícii malý sáčiček ako od scrabble, ale so slovíčkami namiesto písmenok, a snažil som sa vyskladať vety. Niektoré nedávali zmyslel, a na niektoré sa chvíľu čakalo – loading… Usmievali sa, trpezlivo čakali kým mi niečo bude pasovať, a sem tam mi núkali nápovedy. Najlepšie na tom bolo, že ma to bavilo. Volali sa: Owain, Tess, Maida – baby. Opýtal som sa ho, či sa so mnou odfotí on aj s manželkou a dieťaťom. Povedal, že priateľka nechce.
Nový kamaráti z Walesu.
Pani priateľka “Walesová” sa nechcela odfotiť aj keď ona bola zodpovedná za moju večeru pasta.
Skontroloval som sviečku, konečne mala farbu o akej sníva každý motorista – tehlovo červenú.
Romantická sviečka, po večery v závere dňa.
Rozložil som húpaciu sieť medzi dva stromy v mojom apartmáne. Mal som štastie, že tam tie stromy boli, lebo po zemi lozili rôzne druhy mravcov. Je to kemp, ľudia tu furt trúsia potraviny, takže sa im tu dobre darí. Mal som už skúsenosti, ale viac armád, to by som nemusel vyhrať, toľký proti jednému, heavy duty. Radšej som volil neotestované spanie v LAN sieti. Sieť wifi tu bola ale stála na 30min 8€, na čo som kašlal. Hrozne predražená sieť.
Dal som si teplú sprchu, čo som už nemal tri dni. Narobil som im škodu na teplej vode, keď za to platím, tak nech sa zwelnesujem. Nebolo mydlo, nebol tam toaletný papier na WC, aj kachličky v kúpelke neboli biele. Neboli to vlastne ani sprchové kúty, skôr iba sprcha zo steny na zem kde to odtekalo do centrálneho syfona -simple style, low cost. Sprchy na kemp boli štyri. Umývadlá boli paradoxne na fotobunku a bolo ich neúrekom. Záchody boli z porcelánu ale bez prkienok – studené.
Zistil som teda, že štandardné hotelové mydielko ma kapacitu 4 sprchovania a 2 umytia hlavy. Ešte mi zostávalo 11 mydielok.
Bolo na čase ísť spať.
