DAY 03
–prejdené 197,2 km
07:55 ráno v kempe (485,5 km)
Do hrnčeka sa nacedilo celkom dosť vody. Stano púšťal na mňa tekutiny. Cez noc lialo a fúkal taký vietor, že som sa bál či nevyšklbe kolíky. Poriadne to burácalo stenami stanu. Kole som nedával moc hlboko aby sa ráno ľahko vyťahovali.
Ranné foto na úvod dňa.
Keď som počul, že už nefúka hurikán, a neprší, potešil som sa, no nechcelo sa mi vstávať. Najradšej by som spal do desiatej. Svietilo slnko čo som doteraz ešte nemal. A rád by som si tento beautiful benefit užil, ale som si pomyslel: necestujem aby som sa flákal, a vstal som.
Táborisko v Annenheim za slnka.
Medzi tým vstali aj bratři česi, Michal a Vašek. Spolu sme sa balili. Zistil som, že mám veľa hovadín ktoré nepoužijem. Nechcel som ich vyhodiť, vrátane vlhkých čižiem a tak som ich opätovne zabalil. Neprekonal som svoj čas v balení, zase to trvalo do desiatej. Oni ma ukľudňovali, že im to tiež vždy toľko trvá, a že raz dokonca vyrážali o dvanástej. Varil som si čaj a použil som patent, motorukavica ako chňapka.
Moto-chňapka. Chniapeš?
Hovorili si, že aj oni by mali písať blog, ale že sa im nechce. Tak som ich nahovoril, že nemusia písať stačí ak sa so mnou odfotia a budú na blogu. Súhlasili: “jo ty volé, to nám úplně stačí, volé”.
Spoločná fotka s Michalom a Vaškom z Prahy.
Ešte som skontroloval sviečku, stále zasadzená, ale už mala náznak tehlovej farby. Otáčky som ponechal pre prípad kopcov z vysokohorskou nadmorskou výškou a dobre som urobil.
Kemp bol zatiaľ najdrahší ale najluxusnejší aký som videl (sprchy na kód). Celá haluz ma stála 17€/noc. Som sa ošíval, že to je veľa a dostal som od nich balíček cestovín, asi aby som bol ticho, ale tie dávali skôr každému. Dal som si predsa len vzatie, že najbližšie dve noci musím spať grátis aby sa mi “vrátili” náklady.
Mal som od včera problém, že mi nechcelo nabíjať telefón. Vydesilo ma to, lebo je to jediný kontakt zo svetom. Zároveň fotoaparát a GPS. Ubral som jas obrazovke a už nabíjalo.
Šiel som známy úsek cesty, ktorý som si pamätal keď som bol s kamarátmi na výlete v Slovinsku na Triglave.
Moja maličkosť počas jazdy.
Ako som sa dostal na fotku hneď objasním. Práve v tomto úseku na mňa mávala ruka z auta so švajčiarskou poznávačkou. Najprv som si hovoril, že iba na niečo ukazuje ostatným v aute. Ale potom mávala ruka s automapou. Potrebujú pomôcť, tak rád pomôžem.
10:51 Zastavenie na krajnici (502,3 km)
Zastavil som na krajnici, že možno potrebujú pomôcť s cestou. Sám som to tam nepoznal, ale že hádam pomôžem a spolu a GPS na niečo prídeme.
Selfie s Desankou.
Z auta vystúpila manima kamarátka Desanka a radostne pribehla ku mne. Neviem ako ma rozpoznala, som bol zakuklený do šatky, mal som brilky Boberky (bober style) a prilbu.
Darovala mi na cestu vydličko-lyzicko-nožík.
Čopraňka a majiteľ.
Napadlo mi, a poprosil som ju, či by mi nezobrali hovadiny, ktoré som ráno v kempe identifikoval a ofrflal. Súhlasila. Yes! Svietilo slnko a bolo 24°C. Sponzorsky ma pozvala na nákup do Spar-u. Mal som poživeň tak na dva dni. Kúpila mi iónový nápoj. Neviem čo to bolo, ale chutilo mi to. Ióny a elektrotechnik akosi prirodzene idú dohromady.
Takže takto cestujem, ide sa!
Toto Boh zariadil. Stretli sme sa v bode kde oni o kilometer išli doľava a ja rovno. Som bol veľmi rád, že som odľahčil batožinu o hovadiny a získal tak životodarný priestor na cestovanie. Cítim to, že sa za mňa veľa ľudí modlí a myslí na mňa. Ďakujeeem touto cestou-necestou.
12:27 Tarvisio, hranica Rakusko/Taliansko (517,6 km)
Keď som prišiel k miestu, ktoré sa nezameniteľne podobalo na hraničný priechod nie prechod, skoro som sa od radosti rozplakal. Zvládol som to, bol som na talianskych hraniciach. Italianskooo…
Prvý krát v živote v Taliansku. Dokonca na motorke!
Fantastický pocit, Taliansko, to už znie inak ako: “bol som v rakúsku”. Teším sa z toho, že som prvý krát v Taliansku na dovolenke, ale sám a bez rodičov. Fantázia, proste 100% freedom.
To som predsa ja, palo frajeris… ide mi v hlave pesnička “baro frajeris” od Igora Kmeťa.
Prvý raz v živote som sa ocitol v Taliansku. Bol som tam na to sám. Na motorke, dokázal som to. Zažil som vzácny pocit na ceste bojovníka. Chlapec sa stáva mladým mužom. Krásne.
Okolie cesty po ktorej som sa viezol. Končúchy úchvatné.
Taliansko mi bralo dych. Niečo za niečo. Výhľady predo mnou ponúkali priestor pre otvorené ústa a hlboký nádych slobody. Odvaha – Výzva – Dobrodružstvo.
Benvenuti in Italtia!!!
Prvá dedina v Taliansku. Toto je Taliansko?
Prišiel som k jazeru, ktoré ma upútalo svojou farbou a výpusťou z neho. Zastavil som na najbližšom možnom mieste a šiel som si pofotiť.
Najbližšie možné miesto.
Masa vody sa valila dolu do doliny. Rešpekt vzbudzujúci pohľad, ktorý však fotka nevyjadrí. Čistota vody bola masívna.
Veľmi čistá farba vody.
Na jednom mieste som zabudol odbočiť doprava a šiel som rovno. Navigácia ma neupozornila, prepočítala trasu, a ťahala ma cez Slovinsko. Keď som to zistil, bol som 500m od Slovinskej hranice kam som sa s Čopraňou ledva vydrápal.
O 500 m hranica so slovinskom.
Táto zachádzka sa ukázala nie žbytočná. Mal som site-seeng. Po ľavej strane bol pohraničný bunker alebo teda jeho zrúcanina.
Pohraničné rozvaliny.
Keď som sa vracal z bunkra musel som si odfotiť ako označujú zákruty. Nejakým spôsobom podľa stupňou. Zatiaľ som videl iba 1° a 4°. A namiesto červeno-bielych šípok označujúcich ostrú zákrutu majú čierno-biele.
Stupňovité a kupodivu zvláštne označenie zákruty.
Vrátil som sa k miestu, kde som mal odbočiť. A tam stála táto značka. Jej význam by mal byť medzinárodný ale ceduľa nad ňou bola v taliančine tak som bol zmätený. Nemal som čas skúmať totožnosť a pravosť podrobne, význam bol jasný, usmial som sa (bacha jazda hore bez?) šiel som lebo začínalo popŕchať.
Bacha prsníky, zvýš opatrnosť.
Nasledoval úsek, kedy Čopraňa zvládala kopec na štvorku a trojku, lebo nebol viac ako 12%. Popŕchalo, bolo chladno a blížil sa čas obeda.
14:00 obed 1124 m.n.m teplota 14.2°C (? km)
Obed alebo tuniak za 2,67€ zo včera na odpočívadle. Takto som pomenoval obed v krásnej nadmorskej výške. Za to na druhej strane mi vypadol údaj o kilometroch. Nevadí.
Ten tuniak nemal tušenia v akej nadmorskej výške bude zjedený.
Aspoň si Čopraňa oddíchla. Neviem, či som bol niekedy vyššie s motorkou ako tu. Myslím že nie. Neviem ako vysoko som bol včera v tých alpách, ale toto bolo určite masívnejšie.
Čoprica a ja sa kocháme výhľadom – odpočívame.
Nemám šajn kde som bol, k tomu aby som videl krásu a tešil sa s toho, nepotrebujem vedieť názov pohoria, kto by si to predsa len chcel zistiť tu som nechal GPS koordináty: N46°23.733′ E13°29.547′
Perfektné hory, zo snehom.
Každým zastavením, mi chladli rukavice keď som ich dal dole. Vymyslel som, že ich budem ukladať k motoru, kým som stál.
Pasívny ohrev rukavíc.
A je na čase aby som predstavil Luciu, ktorá so mnou cestuje. Veľmi ma prehovárala, a keďže nie som prehovárania odolný, zobral som ju nakoniec na cestu po Európe.
Selfie s Luciou. Prasačinky.
Cesta sa vynula ako had zasekaná do svahu cez množstvo tunelov.
Tunely, kde som sa točil o 180°.
Perfektná pastva pre motorkárov. Nebola skoro žiadna premávka, čo bolo super. Šiel som pomaly a vychutnával v.i.p. samotu na cestách a zasnežené končiare.
Jeden z pohľadov na údolie.
Po pravde 12,6°C ma presvedčilo, že chcem byť radšej dole a nie v kopcoch. Tak takto ma privítalo Taliansko, chladné a vlhké. Futašil som do tepla.
Kostolik v dedine pod horami.
Schádzal som neskutočne dlho druhú stranu kopca. Radšej pomaly a opatrne po vlhkej ceste. Popŕchalo.
15:19 núdzovka na Esso – dážď (579 km)
Najprv len kvapkalo dlhšiu dobu, ale to som ignoroval. Zvykol som si nezastavovať kvôli každej kvapke. Postupne sa to stupňovalo a keď to už bolo nafigu, neznesiteľne bodanie kvapiek pri 80km/h, nebolo samozrejme kde zastaviť. Všetko nasvedčovalo tomu, že to bola búrka. Hrmelo a lialo jak z kanvy. A ja som bol premoknutý zatiaľ len na 30%.
Lejak na pumpe. Načasovanie.
Zachránila ma pumpajzňa Esso. Bolo to eso, ktoré sa vynorilo spoza zákruty aby som nezmokol. Bola za dedinou Resiutta, drahá 1,48€/L ale ukryla pred najhorším dažďom ako eso z rukáva.
Pumpová selfieráma.
Ako som tam stál, bola tam veľá skupina 20-30 motorkárov na poriadnych strojoch. Počul som ich ako hovorili po maďarsky.
Pohľad na okolie pumpy.
Tak som si precvičil maďarčinu. Oni išli maďarsko-slovinsko-rakúsko-slovensko-maďarsko. Len neviem čo robili tu v taliansku. Takže som využil maďarčinu a trochu si pokecal.
Foto motorkáry z maďarska.
Po pol hodine dážď neprestával. Pripadalo mi to ako tropický dážď. Nemalo to konca. Na okamžik sa ukázala obloha.
Ukázal sa kúsok oblohy. Medzera – teraz idem.
Prestalo na chvíľu a v zápätí na to, o 16:02 som si dal odchod. Akurát to som netušil, že hory skrývali zradu. Ešte som poriadne zmokol niekoľko krát, takže spätne mi bolo zbabelé sa skrývavať na pumpe.
Dážď na ceste, fujazdím si.
Keď som sa vzdialil od hôr už nepršalo, ani nemalo z čoho.
Semafory tam boli srandovné, keď skončila zelená dlho bola oranžová a potom skočila červená. A keď skončila červená hneď zaskočí zelená a všetci dupú na plyn. Katastrofa. Ale inak dodržujú rýchlosti až na mestá, tam sa ignoruje 50-tka ako v Bratislave, všetci ma tlačili na 60 alebo ma predbiehali. Hold iný kraj iný mrav alebo brav.
Vítajú ma nákupné zóny.
Ako som sa blížil k Udine, asi to bolo predmestie alebo čo, videl som zo štyri Lidle a kopec nakupných centier ako Avion v Blave. Bol som znechutený z toho. Chcel som vidieť krajinu a nie mesto.
16:59 Udine, centrum (626,3 km)
Oľutoval som, že som si nastavil do navigačky centrum, pretože som sa ocitol v meste menšom ako Bratislava. Pričom tam bola oničom premávka. Ušiel som však dažďom, a trochu sa zohrial a preschol. Centrum vôbec nevyzeralo taliansky. Musel som zastaviť ak som sa nechcel dostať do úplného centra a brutálnej špičky zápchy, čiže špička zápchy je konečník.
Ulica v Udine, na ktorej som špekuloval čo ďalej.
Rozhodol som sa že už bolo dosť výdavkov. Taliansko sa stala výzva pre žochára ako ja. Hľadal som dosť dlho, ale našiel som. Inak všetko je súkroné, všade je vinič, kukurica alebo obilie, všade je zákaz vjazdu, kde nie je tam to nestojí za kempflac. No ale kto hľadá, nájde si.
TT – talianske táborisko a Čopraňa.
Bol som síce obmädzený Čopraňou, nechcel som zapadnúť v tráve alebo padnúť do jarku, keďže ju nevládzem zodvihnúť, musel som hľadať v užšom intervale reálnych možností.
Kemplcack pri kukurici.
Našiel som, a odhodlal som sa z lenivosti, že sa vyspím len tak pod šírou oblohou. Nemalo pršať a teplota mala byť okolo 18°C.
Tunajší komár. No nazdar.
Keď som šiel spať bolo 25,1°C. Som prešiel od tých hôr 103,7 km kde som zmokol, čo stačilo aby som na konci dňa mal slnečno.
Počas večere som sa kochal odrazmi v chrómových častiach motocykla.
Na večeru som stlačil dve obschnuté žemličky a polovicu syra od Desanky. Žuvanie dalo zabrať slinovým žľazám.
Poskromnejšia večera, ale nemám pohyb, okrem pohybu na účte, tak to stačí menej jesť.
Mal som Západ slnka, modrú oblohu, cestičku pri kukuričnom poli a zopár komárov. Repelentoval som v pravidelných intervaloch. Bolo bezvetrie. Ležal som len tak s karimatkami na poľnej ceste -traktorovka, svorne vedľa Čoprane. Všetko okolo cvrlikalo a nevedel som zaspať.
Výhľad zo spácokukle do poľa.
Nad sebou som mal tmavnúcu oblohu a biele oblaky ktoré sa kamsi presúvali. Nádhera. Vskutku príjemný deň plný zážitkov. Bohu zaň vďaka!
