DAY 37
–prejdené 410,9 km
Acidné ráno (7426,2km)
Zobudil som sa veľmi skoro ráno. Nezaujímalo ma, aké bolo zobrazenie času. Bol som leptaný okolím a pomaly som sa premieňal na acidofilné mlieko, stále v procese. Skysol som. Korozívne prostredie ma rozkladalo a zožieralo ako zlé svedomie. Komáre ma cicali ako dojnú kravu. Vyhlásil som si stav núdze a urgentne zmotal Čopraninu plachtu, nasadil prilbu a boberstajlky. Naštartoval som a už ma viac nenašli cicavé necicavce. Ocenil som, že som nemusel v tak agresívnom prostredí obatožinovávať. Proces obatožinovania trvá 30-60 minút, v závislosti od rozsahu debatožinenia.
Parada de Autobús(7493,6km)
Pokračoval som v ceste z Albacete cez Casas Ibáñea do Requena. Bolo chladno, akási predchuť nepohody. Za tmy utíšila moje volanie po spánku “parada de Autobús Castila-La Mancha” pred dedinou Alborea, kde som dospal dve hodiny. Nebol to sladký spánok, skôr technický, preto, aby nejaký bol.
Konečne sa mi podarilo zachytiť pohľad na žochára v zastávke. Exkluzívne foto pre blog: Plavba na moriach času nafotil: palo frajeris.
Ležal som na plechovej, úzkej, krátkej, nepohodlnej lavici zastávky. Bolo mi jedno, či dedinčania budú chodiť okolo.
Zakuklený do nepremoku, ktorý sa overil proti komárom – boli ale menej. Zrejme vplyv dediny, že sa rozpočítali na obyvateľov a na hlavu pripadal menší počet. Prišiel som na to, že komáre majú problém s goratexom. Jupí, som protected. Až na ruky, tie som nedomyslel. Doštípali mi dlane a prsty, čo bolo priam neznesiteľné.
Postupom času som vstal. Sledoval som, ako starý manželský pár na ceste pred zastávkou kráča sem a tam. Pán sa priznal: “kondáre”. Nemusel som si to prekladať, bolo mi jasné, že nemyslí konďáre ako kondenzátory, ale že trénuje kondičku.
Poprosil som ho, či by ma nevyfotil. Podal som mu ho. Chytil to do dvoch rúk za okraje. Čože, on sa vyzná, začal som uznávať, keď vtom si ho otočil objektívom na seba. Nechcel som si dať selfie. Ale on pokračoval v úkone a objektív si priložil k oku. No, takže odznovu. Odrazil som sa od správneho držania mobilu a dal som mu rýchly neverbálny tutorial. Veľmi som mu poďakoval. Technicky to je tretia fotka na jedno kopyto, ale keď sa s tým vytrápil, chcem ho takto verejne oceniť.
Takmer pred mojím odchodom som pri spracovávaní dvoch fit tyčiniek sledoval východ slnečného kotúča cez vrstvy smogu. Mimochodom, jeden 25g kus fit tyčinky má energiu 401kJ / 95kcal. Len uvádzam, keby to bolo aj veľa, nič to nezmení na tom, že ich nebudem naďalej jesť. Stali sa pre mňa kultovou poživňou na cestách ako pre niekoho polievky vifon.
Lidlové doplnenie stavov (7539,7km)
V meste Requena som si zašiel do Lidla, ktorý bol pár minút od môjho smeru. Doplnil som brašňový stav cestovinami, rajčinovou omajdou, 8ks fitiek, a zakúpil som si aj tradične jogurt, ktorého existencia bola ukončená pred obchodom, dľa tradície. Som vychytal, pol kila jogurtu za 0,49€ mali v zľave. Normálne stojí 0,79€. No nekúp to, keď si ešte neraňajkoval.
Už ani nekomentujem dlhé čakania v Lidloch. Nie je to iba problém na Slovensku, ale zápasia s tým kde som bol. Je to akýsi lidlový štandard, klasika.
Lidl bol otvorený od piatku do soboty od 9:00 do 22:00. O hodinu neskor otvárali, no za to výhoda, že do desiatej mali otvorené. Po N-III som pokračoval v smere na mesto Utiel.
Plomo95 (7554,9km)
V meste Utiel som zastavil na pumpani Repsol. Na stojane bola gasolina 95′ a bolo tam napísane “blue”, asi nejaká špeciál technológia. Tým sa vysvetlilo, prečo som už raz mal modrý benzín. Iný tam však nemali, tak som nabral modrotu za dobrú cenu 1,179€ a v nádrži sa zase zaskvel modrý odlesk.
Na scénu prichádzal dlho očakávaný výsledok spotreby. Doniesol so sebou aj svoje ovocie. Na 11,66L sme precestovali s Čopraňou úctyhodných 469,9km, pričom spotreba bola viac ešte úctyhodnejšia – 2,48L/100km.
Tiché príbehy
V Utiel som zmenil cestu a valil som to v horúčave po ceste N-330 smerom do Teruel. Cesta sa zarezávala do hôr, čo sa mi páčilo oveľa viac ako mestský ráz krajiny. Potreboval som viac divočiny. A toto bolo me gusta.
Stále som sa paril v plnej motorkovej, a už pred Lidlom by som sa prezliekol do kraťasov, len som nechcel robiť rodeo hneď vedľa vchodu do potravín, aj bez toho som bol lapač pohľadov, ktoré ľudia zdarma venovali mojej krásavici Čoprani.
Mal som aj inú potrebu, väčšiu, ako len sa prezliecť. Moja potreba bola väčšia ako motorky spotreba. Odbočil som na prašnú cestu pri opustených ruinách.
Len tak ako poznámku za okraj uvádzam priebežný stav, že už frčím na tretej rolke toaleťáku z kvarteta.
Ticho som stál vo vysokej tráve pri rozvalinách. Teplo sálalo a cvrlikanie cikád sa prelínalo s tichými príbehmi múrov. Počúval som. Rozprávali sa o tom, aké časy zažili, o tom, ako boli hrdou súčasťou vinárskej usadlosti. Svietilo slnko a na dvore pobehovali sliepky. V stajni zaerdžal kôň. Dvaja bratia a ich malá sestrička sa naháňali okolo studne…
Ruiny však neprezradili, prečo ostali opustené. Čo sa stalo, prečo ich ľudia opustili a prenechali skaze. Čas do nich začal vpisovať svoje slová. Niektoré nezrozumiteľne, niektoré bez významu.
Pokračoval som ďalej. Cesta N-330 ma nesklamala a ponúkla mi všetko, čo mala. Opustil som Comunidad de Valencia a vošiel som do Comunidad de Aragon. Aragon, ako postava z pána prsteňov, a ja som bol pánom korábu na svoji plavbách času. V časti Aragon som už bol. Ešte na začiatku svojich ciest, akurát severnejšie. A aj teraz ma privítali neskutočne krásne červené skaly.
Pôda bola tiež rudej farby. Páčila sa mi okolitá príroda. Napriek tomu, ako sucho, nehostinne a horúco bolo, dokázala vyzerať prirodzene krásna. Obdivoval som život vysušených dedín, cez ktoré ma cesta viedla.
V jednej malej dedinke Libros, zacviknutej medzi červenými skalami kaňonu, som sa zastavil ako v oáze.
Libros (7658,9km)
Provincia Aragon ma ponúkla pitnou vodou. Nedbal som, dbanie som si nechal na inokedy. Smelo a bez váhania som si naplnil všetky fľaše, ktoré som mal. Nabral som 5L vody, teda výsledne som mal honosnú kapacitu 6,5L. Čeľaď: Čopraňa šesť a pol litrová, druh: motorka štvorfľašá.
Studnica, výčap, pípa, zdroj vody bol v nezhubnom tieni topoľov. Neviem, čo tie topole znamenajú. Videl som ich vysadené pekne v radoch a pod stromami bola pooraná pôda, význam však unikal.
V meste Teruel som sa napriahol na cestu N-420. Rovnako prekrásna cesta ako N-330. Provincia Aragon sa zapáčila mojim očiam – bol som do nej. Niečím ma priťahovala pustatina krajiny. Nevedel som, čo to bolo, ale mohlo to byt niečo hlboko vo mne.
Cítil som sa prázdny, na križovatke života. Zanechal som prácu, aby som sa mohol stať slobodnejším. Vycestoval som, aby som hľadal, kto som a kam idem. Svoju prázdnotu som napĺňal prašnými cestami času. K tomu, aby som preklenul prázdne mosty vo svojom vnútri, potreboval som sa zamyslieť. Musel som zostúpiť na dno, aby som videl mosty, ktoré mám s ľuďmi okolo seba.
Bolo to krásne, prázdnota bola priestor, cesta, na ktorej počas dňa nebola príležitosť pre smútok a osamelosť.
Život naokolo v rôznych formách ma povzbudzoval svojou vytrvalosťou žiť na maximum v prašnej krajine. Každý pohľad bol inšpiráciou.
Na čo sa objaví v mysli pri pohľade na panorámu krajiny? Čas? Priestor? Časopriestor? Vystúpal som na vrch uprostred pláne. Nebol tam zákaz vjazdu, tak som zaradil jednotku a pomaly som stúpal popri zastaveniach kalvárie na vrchol, kde stála socha Ježiša.
Zo zostupu som mal obavu, aby som sa nepošmykol na drobných kamienkoch, ktoré ležali roztrúsené po ceste.
Cesta sa zahadila medzi kopce. Výkon motora klesal so stúpajúcou nadmorskou výškou. Zastavil som sa na prioblečenie sa.
Uchvacovala ma krajina, nad ktorou sa objavili prvé oblaky po siedmich dňoch. Bolo mi však nad slnko jasné, že s oblakmi príde ochladenie a s ochladením aj dážď a neodmysliteľná nepohoda.
Predčasná vegeta
Nechával som sa ležať na šotoline vedľa Čoprane. Slnčisko ešte putovalo po oblohe, mal som aj ja, len som nejako rápido poklesol na energiách.Ako moderný Sancho Palda by som mal ísť k tudbýnam a do jednej ich pobiť.
Neďaleko boli veterné turbíny, ale boli skúpe na svoju free energy. Ležal som pri ceste a počúval ich pravidelný hukot.
Krajina mocnela na kopcoch. Do kopcov pribudla zelená farba a vegetácia. To sa bude vegetiť, tešil som sa.
Ak by krava mala profil na facebooku, vyzerala by nasledovne. A s vysokou pravdepodobnosťou by tam písala samé kraviny.
Schyľovalo sa ku sklonku. Mal som zapnutý sonar. Hľadal som miesto hodné kempfleka. Očakával som nejakú dedinu v kopcoch, kde bude vhodná zastávka. Ha, laz, na ktorý som natrafil, mal dobrý názov Palomar de Arroyos, ale zastávku neobsahoval. Mizerný laz na lazoch v kopcoch.
Prešiel som za dedinu a usadil sa vedľa cesty v zákutí, kde ma nebolo vidno. Slnko hrialo a ja som sa rozkladal.
Plány alebo planý (7821,6km)
Kempflek ( I.)
Sedel som si a vyťahoval vegetu, zakiaľ čo sa voda uvádzala do varu.
Do paže! Odrazu som nepočul plameň na bombe. Bolo po nej. R.I.P. Márne som ňou lomcoval a kriesil ju. Umelé dýchanie som vylúčil, nemal som so sebou ani kompresor, ani pumpu. Márne som čakal na jej druhý dych. Už z nej neunikol ani prd, a nieto ešte kúzelný džin, ktorý by mi splnil želanie teplej večere. Cestoviny som zbalil naspäť do brašni a zamyslene som vrhol pohľadom na fittyčinky. Tak pre toto marhy nič nevydržia. Motto blogu je, že to bude pecka, šupa, haluz, bomba, a včul to bola prázdna bombajzňa.
Moja posledná bomba zdochla a vypustila vzducha. Teplú slanú vodu som mihol vyliať. Bolo mi ľúto vyliať ju len tak. Použil som ju ako slaný dezinfekčný antiplesňový kúpeľ na nohy.
Slnko svietilo a chvíľa bola príjemná, kým som za svetla nezabil dvoch cicavcov – sranda skončila a na vegetu som mohol zabudnúť. Čakala ma krutá noc. Nepohodo prajníci sa dočkajú.
Nemohol som ostať na mieste, kde už za svetla sali komáre. Nechcel som čakať, čo za acid by to bol po zotmení. Zbalil som švestky, zadlabal jednu tyčinku, aby hlad nebol až tak ukrutný, a opustil som miesto.
Bolo mi nado všetko jasné, že som šiel nepohode naproti, a ona ma čakala s otvorenou náručou.
Parada Bus (7837,1km) 1054 m.n.m
Kempflek ( II.)
Bol som ako fajčiar. S každou tehličkou “Sobaos” som išiel mimo zastávky. Čo, bol som opatrný. Zo skúsenosti viem, že aj najmenšia otrusinka do rána zapríčiní ničivý attack mravcov.
Zastávka sa nachádzala pri ceste, čo malo svoje výhody aj nevýhody. Nemalo to svoje komáre a muchy, čo som si neskutočne dokázal vážiť
Ukázalo sa, že neďaleko na dohľad a dosluch boli sklady. Kamióny tam chodili každú pol hodinu. Tým, že cesta bola ako bonus v kopci, kamiónom vrešťal motor už z diaľky. Keď ich nakladali, bez ohľadu na nočný kľud rámusili. Musel som zaspať v medziintervale, čo nebolo ťažké na to, ako som bol nevyspatý a unavený po poslednej acidnej noci.
–21.07.2016–
by Palko
