Day 2 of trip (25-01-2020)

ARUSHA

Dobré ráno ti prajem. Prebúdzame sa v srdci Tanzánie, za príjazdovou rozbahnenou cestou v hoteli “White House of Tanzania”. Stále mi to nepríde, že som v Afrike.

08:45 Budím sa na budík. Vonku štebocú vtáci a kdesi v diaľke kikiríka kohút. Vystupujem z moskytiery, ktorá je okolo postele. Opúšťam našu dvojizbu. Vonku za oknom čaká už Afrika. Pred nami z oblakov vystupuje vrchol kopca Mount Meru. Mount Meru no veru, štvrtý najvyšší vrchol Afriky (4 565 m n. m.)

Veru Mount Meru a prístrešok kde sa strácam k jedlu mieru.

Pozri sa je to vstutku impozantný výhľad – vyhovuje. Sýtim si zrenice pohľadom z balkóna. S tými palmami je to už veru iný pohľad na Afriku. Páči sa mi tu – povzdychnem si. To, že je dusno a primerane teplo, si začínam užívať. Konečne sa vyzlečiem z CGčiek – aspoň na čas, kým budeme tu dole v nadmorskej výške (1 230m n. m.). Hladina hmyzu tu je na minimálnej úrovni. Kde tu niečo prebzikne, celkovo dávam palec hore.

Mozaika pohľadov na palác, ktorý nás ubytováva.

Takže počiatočná fáza aklimatizácie úspešná. Ešte takto predraňajkovo si pozerám, kde sme to vlastne ubytovaný ako vyzerá náš biely dom a jeho okolie. V skutočnosti je žltej farby. Istotne je to nejaký odtieň žltej, ktorý momentálne nedokážem pomenovať.

Vzhľadom na výšku nad morom mám  96% kyslíka v krvi. Je to zároveň naše prvé meranie.

Obliekam si tričko s krátkym rukávom. Sranda  triko takto v januári. Slnko smaží, trochu riskujem, že sa osmahnem. Beriem si to na triko, teplo je neodolateľné a tak kašlem na to.

Ušľachtilá vegetácia, ktorá mierumilovne obklopuje hotel.

Pozriho, prostredníctvom miestnej WiFi som obdržal email o schválení elektronických víz. Teraz sa schvaluje? To naschvál, že? No super. Inak nevadí, že som to znova včera zaplatil tu v Afrike. Ale čo už. Nebudem plakať nad rozliatym mliekom – nie som decko. Utriem ho a ide sa ďalej. Beriem to skôr tak, že som podporil Tanzániu – chápeš.

09:13 Kapitola raňajková. Raňajkujeme – všetko jeme. Sedíme pod prístreškom.

Vôňu neskorého rána spríjemňujú v hlavných úlohách:

(palacinka, fazuľová omáčka, ananás, štvrť avokáda, šiška) ďalej  účinkujú: čierny  vreckový Kilimandžáro čaj a šálka obecná. Námet a réžia: White House of  Tansanzania.

Naberáme čo švédsky stôl s obmedzeným množstvom jedla ponúka.

Chcem ti povedať, že tie palacinky nemajú chybu. Palacinky sú by the way moje najobľúbenejšie sladké jedlo. Ananás a fazuľová omáčka sa pretekajú k prestíži.

Raňajkový setup.

Sladká palacinka s fazuľovou omáčkou a avokádom je rozhodne exotická kombinácia, ktorá sa má navodiť atmosféru Afriky. Ananásový most a miestna šiška sú raňajkové súčasti, ktoré príjemne preklenuli ráno.

Debatujeme, jeme debatu o dnešku. Raňajky zapíjam čajom Kilimanjaro – v podstate čierny čaj. Podáva sa zdravotná 0,3 domácej slivky. Samozrejme kto si prosí. Za spoločným stolom z masívu raňajkuje s nami Kanaďan s ktorým sa sa dávame do reči. Bol už na Kili a po Afrike labzuje už dva mesiace.

Naše prvé Africké ráno, to veru áno. Ó áno.

Doma na Slovensku sa pácha iné cenové barbarstvo. V potravinách stojí, či leží v regáli jeden jedinec avokáda okolo dvoch euro dukátov za kus. Ak vyhlásia akciu tak aj menej. Ale tu? Tu ten strom stojí odkedy ho posadili a ovocie z neho od zrelosti priam opadáva. A ja odpadávam pri pohľade naň.

Bacha od zrelosti padajú!

Čo na to hovoríš? No nie je to tu ako avokádoví raj? Na strome visia živé avokáda, akoby to tu bol ozdobný strom. Na raňajky sú avokáda. Nie som extrémny borec na avokáda, ale takéto akovádisis – ma dostávajú do úžasu.

Áaaaa! ahááá áaaa-vokádo.

Avokáda a vlastne celý areál stráži strážny pes. Dohliada na to aby avokáda dozrievali. A o tie, ktoré popadajú o tie sa postará aby nepodľahli chemicko – biologickému procesu pri ktorom dochádza k rozkladu organických látok – inými slovami aby nehnili.  

Volám sa Albi a človečinu nehryziem.

Zoznámte sa, toto je Albi, hotelový pes. Zlatý však? Albi, ako albín, alebo Albi ako Afrika, alebo Albi ako avokádo, alebo Albi ako Arusha, ale najskôr asi Albi pretože je biely. Je Albi z Albánska?

“The white house of Tanzania, with the white dog of Arusha.”

Africký pes Albi aportuje avokádo, ako inak. Následne ho žerie. Ako inak. Je mu to málo a tak sa púšťa do zelenej vrhacej šípky zo šťavnatého plastu. Je otázka času, kedy bude aj on vrhať a vyvrhne časti krídelok – nie kuracích.

Teraz vidím, po akej ceste sme včera prišli. Áno – po príjazdovej. Je mi jasné, prečo sme sa tak plížili. Taxikár si nechcel odtrhnúť olejovú vaňu alebo poslať svoje tlmiče – pá pá do večných lovíšť.

Menej hlavná cesta k hotelu vedúca.

11:30 Berieme taxi do centra mesta Arusha s počtom obyvateľov 416 442 teda podobne ako v Bratislava – nech vieš. Prebrodíme sa bahno-safari cestou od hotela na hlavnú asfaltovú cestu. Zastavujú nás policajti. Šofér necháva naštartované a odchádza za policajtom v bielej uniforme. Baví sa s nimi ako s kamarátmi. Čudujem sa, že nevypol motor a nevzal si kľúče. Po chvíli sa vracia a bez vysvetľovania pokračujeme ďalej.

Pohľad za taxíka od hlavnej asfaltovej cesty smerom do centra mesta Arusha.

Toľko motoriek a toľko vône dvojtaktu. Ó áno, dráždi ma to. Najradšej by som nasadol na motorku. Náš taxi šofér zastavil. Vystupuje a dohaduje sa so šoférom druhého auta pred nami. Medzitým k nám pristupuje pouličný predajca safari klobúkov. Veľmi ťažko sa mu vysvetľuje, že klobúk nemáme v záujme kúpiť. Otáčame sa a ideme o ulicu späť, kde už zastavujeme naozaj. Sme v centre mesta. Je tu dusno a teplo. Vystupujeme. Okolo nás sa začala zbiehať skupinka pouličných predražcov/predajcov.

Časť z nás ide vymeniť dolárske peniaze za tunajšie šekely. Nemáme ani na vyplatenie taxikára a dolárov sa zdráhame pustiť len tak pre nič za nič.

Klobúky, tričká, náramky, obrazy, môžu byť aj za doláre.

Ostatní zostalší udatne odolávame predajcom tričiek za 20 000 tunajších šilingov, opäť safari klobúkov, plátna s motívom africkým, a náramkov. Predražci sa snažia za pomoci päť slovíčkovej  angličtiny jednať o cene. Teda oni majú predstavu a mi tiež. Začínali sme na 10 dolárov za dva náramky a skočili sme na 6 náramkov za 10 dolárov. V tomto bode sa presúvame do banky za ostatnými, kam za nami pouliční predajcovia už nejdú.

Vydýchneme si a čakáme v rade na výmenu dolárov za šekela keš. Zamieňame zelené doláre a pri prepočte nám vyšlo, že keď zmeníme o 50 dolárov viac, dostaneme 1.000 000 šilingov – šakalaka šilingov – šekela. V okamihu sa z nás stávajú milo prekvapení milí milionári. Vychádzame z banky s tučnou rolkou červených bankoviek. Pani nám to dala v destťtisícových bankovkách.

Mať radšej milión zážitkov ako milión tanzánskych šilingov.

Delíme si milión šekelov medzi seba. akoby to bol náš zbojnícky lup. Peniaze sme si poctivo zamenili. Sme prachatý, nie zaprášený a tak nepotrebujeme vysávač. Na ulicu vstupujeme s červenými bankovkami po vreckách. Na ulici sme sa opäť stretli s náporom predaja. Teraz  už však ako zámožní, s miestnou menou v kapsách. Miestna mena, miestna cena , miesto vrecka vari diera. Hmm, asi nie. Sme celkom odolný.

Zastavujeme v lekárni. Kupujeme tabletky na výškovú nemoc. Nech máme, ak budeme potrebovať. Kanaďan nám hovoril, že on užíval a bol v pohode. Chceli by sme to vyliezť bez medicíny. Všetci sú vo vnútri a ja bojujem s predajcom náramkov, ku ktorému sa akoby zázračne pridávajú ďalší dvaja pomocníci. Spolupracujú. Vchádzam do priestoru lekárne, ktorý sa javí ako safe zóna rovnako ako banka.

A čo tak tieto tri za desať… alebo tento a tieto dva s nápisom Kilimanjaro..

12:24 Akurát sedíme v čakárni Bobby Tours a čakáme na šéfka agentúry. Obrázky safari sú všade na stenách. Príjemný chládok spríjemňuje čakanie. Pýtame si prístup na WiFi, ktorý nám bol odopretý. Vzbudilo to medzi zamestnankyňami, ktoré boli tri, celkom bujnú debatu. Možno ani oni nemali internet a my sme si dovolili si ho vypýtať. Panie nám po chvíli ponúkajú malé fľašky vody -milé od nich. A po inej chvíli prichadza aj sám Kasim. The chef – company chieftain. Náčelník agentúry.

Všímam si na jeho ruke zlatý prsteň s neprehliadnuteľným červeným kameňom. Je obrovský. Pozýva nás hlbšie do útrob budovy. Otvára dvere okrídlené dvoma krídlami presklené tmavými sklami. Vchádzame do menšej klimatizovanej miestnosti. Usádzame sa. Na stenách miestnosti sú vypchaniny antilop v štýle jeleňov, ktoré máme za chrbtom.

Osobne sám Kasim – majiteľ agentúry.

Predstavuje sa nám, a začína nám vysvetľovať čo nás zajtra čaká. Vypytujeme sa ako malé deti. Kasim nám hovorí, ako bol štyrikrát každú cestu. Prvý dojem z neho mám – solídny a seriózny chlapík. Veríme mu. Som vyhecovaný a začínam sa tešiť. Znie to ako expedícia. Znie to seriózne. Znie to úžasne. Znie to ako vôňa dobrodružstva. Prichádza moment, kedy som rád, že som tu v Afrike. Teším sa. Konečne. Konečne si to uvedomujem.

Oslobodzujeme sa od zelenej príťaže – platíme. Dollar for life. Posledné detaily, uistenia a rady od Kasima. Používame záchod a vchádzame späť do rušnej ulice.

Leše-NIE?

Sme na ulici a všímam si, že všetky motorky majú rovnaký výfuk. Sú  prevažne značky HONDA – to bude asi tým. Ulici dominuje pozoruhodná budova. Stretávame ju. Púta našu pozornosť. Je v skutku pozoruhodná, teda skôr to lešenie ktorým je obsypaná je pozoruhodné. Pozorujem ju, veď je toho hodná. Na prvý pohľad táto stavba pôsobí desivo. Neviem prečo. Udivuje ma ako to lešenie môže stačiť pri stavbe takéhoto betónového kolosu. Na pohľad druhý, nie až tak, je to predsa rozostavaná budova, má právo vyzerať hrubo a trochu desivo.

14:18 Kapitola v meste obedujúca.

Vchádzame do kaviarne hneď vedľa agentúry. Kanaďan sedí pri okne a zdraví nás slovami: “You’ve chosen the good one” – dobre ste si vybrali. Stretávame ho tam, je ako známka kvality.

Neviem ako sa povie po svahilsky dobrú chuť, tak takto slovensky: Dobrú chuť!

Sedíme na poschodí, kde je strop akurát na moju výšku. Sme v kaviarni, kde zisťujeme, že okrem kávy sa vieme aj najesť. Objednávame si exotiku a jeme. Chalani si dávajú originál odšťavený mango džús. Hustý je. Až tak, že v ňom v pohode ostane zabodnutá slamka.

Parádny obed, a avokádo nesmie chýbať.

Objednávam si “Beef Mnafu” – v podstate ani z popisu mi nie je jasné, o čo sa bude jednať, či o čo sa bude jesť. Čo si predstaviť pod mixom lokálnej zeleniny, hovädzieho mäsa, avokáda a Mtindi? Vyčkávame a debatujeme o Kili, kým príde jedlo. Obed za 170 000 šekelov – sme milionári, tak si to môžeme dovoliť.

16:01 Chcem ti napísať o tomto. Smerujeme na trhovisko. Mám z toho trochu obavu, aj keď, na druhej strane, som viac zvedavý ako znepokojený. Prechádzame cez kruhový objazd, ktorý vychádzame v protismere prvým výjazdom.

Kruhový objazd z ponukou výhľadu na pomník silno pripomínajúci socialistický pamätník.

Tak a sme tu. Vstupujeme na trh pripomínajúci bratislavské trhovisko Miletičova. Vstupujeme tesnou uličkou. Do oka bije rozličný tovar v ponuke. Myslím si, že bije do oka menej mocne ako my, bieli ľudia z Európy medzi miestnymi. Všetky pohľady akoby spočívali len na nás.

Veľmi sa mi páčia ich pestrofarebné šaty, celkovo sa tu ľudia obliekajú pestrofarebne.

Panuje tu čulý predajný duch. Každý pokrikuje, naľavo aj napravo uličky je rozličný tovar. Od plastových výrobkov čínskeho charakteru, textilu, cez ovocie, zeleninu, korenie až po všakovaké živočíšne suroviny. Do nosa sa vkráda zápach rybaciny horší ako v chovateľských potrebách.

Prechádzame pod zastrešenú časť trhoviska, ktorá zastrešuje páchnucu sušenú rybacinu.

Prechádzame okolo vriec so sušenými rybičkami. V ponuke sú celé alebo mleté. Jeden miestny pán chytá Mišovi ruku s foťákom a  hovorí mu: “Be careful” a odchádza. Akoby sme išli na miesto, kam by sme nemali chodiť. Ako varovanie od múdreho starca z fantasy knižky.

Kuratá sa bez hanby obnažujú takto na verejnosti.

Predávajú tu naporcované, ale aj kurence v celistvosti. Majú ich vo vedrách alebo lavóroch. Sú čerstvé. Sadajú na ne muchy. Som pohoršený alebo zhrozený. A tie muchy ako na ne sadajú – nemravnice jedny. Je to nechutné, pretože som zvyknutí na hydinu z chladiaceho boxu, ktorá si odpočíva na polystyrénovej tácke prikrytá fóliou. Počas toho, ako prechádzame, predajca odháňa muchy, ktoré sa v momente zlietajú späť na svoje pozície. Je to ako bzučanisko. Pokojne si pokračujú tam kde prestali. Žeby boli muchy známkou čerstvosti mäsa?

Kompozične aj výživovo vyvážený obraz. Pestrá strava s pestrofarebnou zeleninou a ovocím.

Rozmanitosť trhoviska na mňa urobila dojem aj napriek nepríjemným pocitom, ktoré vo mne vyvolal prechod uličkami. Vôbec sme sa nezastavovali. Len sme preleteli. Rozhodujeme sa isť ešte jednu rundu. A tak ideme ešte jeden okruh. Druhý okruh cez trh umocňuje emócie. Sme jediní bieli ľudia v okolí – svietime. Je to celkom nepríjemné. Čosi podobné som ešte nezažil.

Takto má vyzerať trh. Ideš tam s tým že to nebudú mať, a nájdeš to tam.

Na križovatke uličiek, kde odbočujeme vľavo, je stánok s rybami. Rybár drží v ruke mačetu a seká hlavu ryby, prierez ktorej je dvojnásobne väčší ako hlava kapra.

Ulička medzi stránkami nás strháva a vedie ešte hlbšie do “strašidelného” srdca trhoviska. Je to ako v rozprávke, kde v dedine pod hlbokým lesom sme ako čudáci neznalí miestnych pomerov. Všetky pohľady sa opierajú o nás. My to ustojime.

Chýba ti korenie života? Príď si vybrať, od sladkého až po pálčivé.

Na trhu sa pristavujú k nám takzvaní dobrovoľní sprevádzači, ktorý potom očakávajú tringelt. Každý ti hovorí: “my friend” a o náramkoch hovorí: “my sister make it”. Z toho vyplýva, že všetci majú spoločnú sestru, ktorá všetko vyrába, mama maľuje… majú naučenú univerzálnu frázu.

Kupujeme mini banány na okraji trhu.

Jeden dobrovoľný sprievodca si všíma, že si fotíme kokosové orechy. “coconuts.” Ukazuje na iný stánok: “there is more coconuts.” Samozrejme za svoju ponúknutú službu očakáva tips – akože mu máme dať za to dolár. Aspoň čaťou trhoviska neprechádzame sami.

16:05 Kupujeme si miestne banány. Mišo s Nati sa jednajú s paňou, ktorá ich nesie na veľkej tácke na hlave. Už sú dohodnutí na cene. My ostatní to so záujmom z určitej vzdialenosti pozorujeme.

Lajkujeme malé ale výborné banány.

Na scénu však prichádza chlapík v modrom futbalovom drese Del Piero. Zvyšuje cenu. (Jeden z bývalých najlepších talianskych futbalistov, dlhoročná hviezda Juventusu Turín.) Je skutočne “najlepší”.Značne ovplyvnil cenu smerom nahor, nech už to je ktokoľvek, kto nosí dres Del Piero. Rozhodne  je najlepší v zjednávaní. Ale aj tak kupujeme tie mini marha banániky, či už ide o prapôvodný originál, alebo šľachtené jednohubky. Nevedno. Chutia výborne, aj keď sú veľkosťou jeden a pol krát menšie ako banány, ktoré poznám. Jano kupuje náramok.

Opúšťame trhovisko. Pokračujeme v našom spoznávaní mesta. Neuveríš. Opäť stretávame predajcu náramkov, ktorý nám ponúkal svoj tovar dopoludnia pred bankov. Spoznávam ho, on spoznáva nás. Kráča vedľa mňa. Dostávam od neho výbornú ponuku ako starý známi. Kupujem si dva náramky za 5 000 šekelov. Zjednávači cien, je to ako hra. Hrám ich hru. Rozhodujem sa a podporujem ho. Robíme si spolu selfie a ideme ďalej.

Nie je selfie ako selfie.

Pokračujeme. Pridáva sa iný pocestný predavač náramkov. Je šikovný, vie po anglicky a pútavo mi rozpráva o význame farieb tanzánijskej vlajky. Hm. Nakoľko moje zemepisné znalosti sú úbohé a dejepisné vedomosti žalostné, dozvedám sa samé zaujímavé veci. Poviem ti je to kvalitný remeselník a odborník vo svojom fachu – predajca ako vyšitý. Vysvetľuje mi:

Keď už máš miestny náramok.

Zelená –  symbolizuje prírodnú vegetáciu a „bohaté poľnohospodárske zdroje“ krajiny.

Čierna – predstavuje svahilských ľudí, ktorí sú domorodcami Tanzánie

Modrá – stelesňuje Indický oceán a početné jazerá a rieky národa.

Žltá  / zlatá – tenké pruhy znamenajú tanzánske nerastné bohatstvo, ktoré pochádza z „bohatých ložísk“ v Tanzánie.

Napokon si od neho kupujem na pamiatku jeden geniálny náramok vo farbách tanzánskej vlajky. Nech sa naň kedykoľvek pozriem, je mi jasné aká je to vlajka, a čo symbolizujú farby. Toto je štýl, akým si veľmi ľahko zapamätám zemepis a dejepis. Holé fakty sú ako vietor, preletia okolo a stratia sa v neznáme.

Každý nás na ulici zdraví miestnym pozdravom “JAMBO”, alebo nám podáva päsť – “hey bro”. Alebo ak sa nám prihovára po anglicky, tak zásadne používa frázu: “How are you?” akoby to bolo oslovenie.

Začína pršať. Akurát prichádzame k pasáži, pod ktorou nachádzame úkryt pred nečasom. Zaujali ma motorky, ktoré jazdia aj v daždi. Nemá to len jden. Najprv to nestihol vyfotiť. Striehnem či neuvidím ešte niečo podobné. A veru áno. Kto si počká ten sa dočká. Prechádza ďalšia.

Machri s moto-dáždnikom.

Majú nad sebou akýsi home-made dáždnik. udivuje ma, že im ho za jazdy nevyvráti nápor vzduchu. Chvíľu nad tým uvažujem, a neprší mu tak náhodou spredu? Hm. Hlavne že majú ambrelu nad hlavou.

Prietrž mračien. Chceli sme kúpiť cédečko s lokálnou hudbou v mieston butiku. Vyvolávacia cena bola 20 000 tých ich šilingov. Jano sa s nimi jednal na 10 000, ale aj to bolo veľa za “random” sypané CD. Odchádzame a predražca vybieha z butiku a kričí za nami: “8 000” ale to my už ideme ďalej a hľadáme si odvoz.

Keď tu prší tak tu prší tak, že odplaví z cesty všetko. Predstavujem si cestu k nášmu hotelu.

17:30 Prestane pršať. Nachádzame sa na rohu námestia, kde už aktívne hľadáme taxi. Pre 9 celkom obtiažne. Prechádza okolo mikrobus a z okna kričí chlapec “Ndžino”. Njiro je mestská štvrť Arushe. Je to autobus-mikrobus pre 7 osôb. Super lacný za 400 za osobu, čo sme išli do mesta za 15 000 x 2 (dve autá) teda 30 000 šilingov. V istom momente nás bolo 25. Sardinky nevedia, čo je to tlačiť sa tu telo na tele. Atmosféra je hustá. Šúpacie dvere priberajú ďalších cestujúcich. Sprievodčí vyberá cestovné, vykláňa sa cez posuvné dvere a zvoláva zo “zastávok” ľudí stojacich pri ceste. Auto má manuálnu prevodovku. Zatiaľ prvé, ktoré si všímam. Rozpoznávam nárek patriaci motoru, prevodovke a tlmičom. Prítomní cestujúci sa usmievajú a my máme zážitok. Vystupujeme na zastávke “Ndžiro – Cinema”.

Tu v tejto farebnej dodávke cestovalo pred chvíľou 25 duší + 4 duše v pneumatikách.

Nakúpili sme vody na zajtrajší trekk. Nesieme ich po blatovej ceste. Skúšame miestny štýl nosenia vecí na hlave. Celkom nepohodlný a tvrdohlavý spôsob prepravy nákladu.

Ak tvoja hlava vykazuje známku tvrdohlavosti -toto je presne pre teba!

Kukám sa ti na strom, a vidím, že to čo na ňom rastie sú banány. Rastú dolu hlavou? Hm. Vedel som, že rastú v trsoch ale že dolu hlavou.. Hm. Keď dozrejú tak padnú na hlavu? A padnú na hlavu tomu kto bude prechádzať akurát popod ne?? Hmmm.

Banány rastúce na hlavu -cez hlavu prerastajúce.

Prebiehajú chystacie práce na zajtrajšok, nech nemáme taký šok. Prebaľujeme sa/si ruksaky a plníme camelbacky vodou. Niektorý z nás si porovnávame koľko máme energy tyčiniek. Dohromady je to celkom drastická kalorická bomba. S takýmto energy supportom  sa pôjde hore o čosi ľahšie.

Energetická zásoba. Energia z dovozu – vyrobené v EU.

19:30 Kapitola večeracia.

Večeru oznamujúca, či nesúca. Večera sa odohráva v stravovacom prístrešku. Večera sa nesie v štýle švédsky stôl – to, čo je vyložené, je všetko čo máš k dispozícii. Takže jeme v štýle “kým všetko zjeme”.

V hlavných úlohách:

(ryža, perkelt kurací, špenát)

Som hladný a nemienim váhať. Ladím si prijímač jedla na večerací kanál. Program relácie je jasný – bude sa jesť, len dúfam, že to nebude celovečerný film. Rád by som sa pred zajtrajškom vyspal.

Zoskupenie večerného programu.

Pozerám sa na dnešný večerný príbeh jedla. Sága kuracieho perkeltu má vynikajúci scenár. Ešte lepšie obsadenie. A diváci? Hohó, najlepší.

Pán kurací perkelt v súčasnom prostredí kultúry ryže jednoznačne vyniká medzi ostatnými hlavnými úlohami dnešnej večere. Pointa je, aby sme sa nasýtili.

Podsvietenie jedálenského prístrešku je tak trochu disco. Máme otvorený rozhovor s Kanaďanom o Kili. Sme ako špióni. Kladieme mu potrebné otázky krížom krážom. Aké to bolo, či bral tabletky na výšku, ako bol oblečený… Zajtra sa to celé začína, a to je na tom super, som motivovaný.

A tu sme my – televízny diváci dnešného večeracieho programu.

Dávam poslednú sprchu. Ako tak stojím pod sprchou, pokúšam sa za pomoci fantázie predstaviť si seba sa ako prežijem bez sprchy 7 dní na Kilimanjare. Hmkám si: sedem dní, sedem dní, sedem dní bez sprchy…

Mám na výber? No rozhodne mám, pravdaže. Vždy mám na výber. A tak sa sprchujem a vyberám si z otázky byť či nebyť – tú byť osprchovaný.

22:00 Tak toto bol dnešný deň, prvý deň africký. Chcem ti ešte napísať, že sa už konečne teším aj keď som ukončený. Deň terminovaný. Ruksak zabalený. A v tom všetkom – veľký pocit pred veľkým dňom, dňom zajtrajším. Maj sa krásne. Zajtra ti napíšem znovu. Zajtra sa to začne tak si to nenechaj ujsť. Dobrú noc a spi moc!

25-01-2020                                                                                                                     By Palko