DAY 17
–prejdené 144,1km
Prioceánske prebudenie (3382,7km)
Ešte stále idem, som na ceste, idem do cieľa a ešte sa nevraciam.
Prebudil som sa s touto krásnou myšlienkou, ale do naštvaného rána, so škaredo zamračenou oblohou. Na moje prekvapkanie a na moje veci, všade bola nakvapkaná rosa. Obloha bola ešte suchá. Samozrejme, že zase som trpel zimou len ja. Ako dlho tú zimajzňu ešte strpím, to neviem. Ale radil by som jej nech sa má na pozore.
Moje pripojenie siete.
Nepočítam dni, nemalo by to zmysel. Ale podľa blogu je toto už sedemnásty deň. Mám skvelých sedemnásť a chôdzu chlapa, v občianskom zápis slobodný a v očiach otázku čo láska zmení… modifikované slová piesne Slobodná od skupiny Elán.
Už sedemnásty ranný face.
Kolegovci zo svojim Stanislavom Samorozkladákom boli preč. Bola pravda, že bolo pol deviatej, ale to nič nezmenilo na tom, že sa mi nechcelo. Ležal som v pripojenej sieti a sledoval listy brezy nad sebou.
Ránečko mi spríjemnila utešená spoločnosť chvíle čajochvíle a štyria komplici croissanti. Takéto veľkolepé raňajky, že ani nepamätám. Prvé svojho druhu.
Raňajkový blahobytok, lidlu výdobytok.
Pred odchodom som venoval čas napusteniu vody do fľaše. Agua portable, ale tá rýchlosť bola žalostná a vôbec nie portable. Aj cez USB port by som rýchlejšie preniesol taký objem. Definovaný prietok dát bol 2L za minútu, ten však sal a neprepúšťal tak ako mal. De facto som 1,5L napĺňal 5 minút 2 sekundy a 95 stotín. To bola ďaleko nižšia rýchlosť, ako garantovaný prenos. Žiaľ, konkurencia nebola, tak som musel prijať a súhlasiť s podmienkami.
Portable connectió de water.
Výčapná pípa alebo hydrant potešil na cestách-necestách. Bol som vďačný za každú možnosť nabrať si vodu. Mať vodu znamenalo mať čo piť, z čoho variť, mať si čím opláchnuť tvár, vypláchnuť ústa pri umývaní zubov. Mať dostatok vody bol vítaný pocit.
Garančná listina rýchlosti toku dát.
Nedá mi nespomenúť, ako sú všade po dedinách a mestách systematicky rozmiestnené spomaľovacie prahy. Dosť spomaľujú premávku. Pre rôzne rýchlosti majú rozličnú prekonateľnosť. Často sa mi stalo, že som prechádzal cez dedinu 20km/h, za čo som vďačil retardérom, ktoré hraničili s rambodráhou na test tlmičov. Takže keď som videl značku 20, 30, 40, 50 brzdil som z obáv. Na každom spomaľovači som tŕpol, či mi neposunie zásadne obatožinenie Čopraňe.
Časom som si zvykol na záplavy kruhových objazdov a spomaľovačov.
Na jednom kruhovom objazde v El Callejo som sa zamiesil medzi tri Harley-Davidsony so španielskymi poznávačkami. Mali kvalitný zvuk. Dve dediny som sa tváril ako oni – drsne, kým za dedinou Adam neodbočili z mojej trasy. Pýtali sa ma po anglicky podotýkam: “ver ar ju from? ”
Harleyisti, medzi ktorých som zapadol na chvíľu ako ozubené koleso prvého rýchlostného stupňa.
“Slovakia” za čo som od nich dostal lajk a s jedným z nich sme si ťapli. Bol som drsný a páčilo sa mi to.
Prešiel som cez obec Cicero, ktorej tabuľu som nestihol odfotiť a kvôli tomu som sa už nevracal. Pri plánovaní kam ďalej som zbadal na mape mojím smerom obec Ajo. Oni to čítajú:”acho”.
Achjo, Ajojte pozdravujem z Ajo.
Narazil som na špeciálnu fajtu semafórov. To ti poviem riadne prefíkaná odroda. Najprv nasleduje značka, ktorá upozorňuje na spomalenie na 50km/h a zároveň je pri nej semafór s dvoma oranžovými, kde preblikuje hore dole oranžová. Ešte som nestihol spomaliť a o pár stovák metrov následne bol semafor s troma svetlami červená a dve oranžové. Svietila a ňom červená. Nestačilo, že som znížil svoju rýchlosť na 50tku. Začal som prirodzene zastavovať ako sa na červenú patrí a sluší. Až potom sa semafor prepol na blikajúce dve oranžové.
Dnes poobede som načal prvý kotúč z nového kvarteta toaletného papiera. Potreboval som utrieť mokrý ešus. No a teda z toho vyplýva, na dva kotúče viem prejsť 16,5 dňa. Celkom nízka spotreba.
V meste Santander som blúdil v jednosmerkách po predmestí. Bolo to zúfalé, nevedel som kadiaľ som vošiel a ako sa dostať preč. Odrazu sa mi ponúkla ceduľa, ktorá má vzala priamo na diaľnicu – neváhal som. Mesto bolo veľké, navyše sa schyľovalo na dážď a bez GPS by som si určite privodil komplikácie v doprave. A teoreticky, podľa veľkosti a pol šiestej hodiny, tam mohla byť špičková zápcha. Nemal som záujem prísť o zápästie od mačkania spojky, o takú kultúru som nestál.
Pohľad na štvorprúdovku.
Diaľnica bola štvorprúdová, čo bol tiež masaker držať sa v správnom pruhu,aby ma to nevyvrhlo naspäť do mesta. Na prvej možnosti za mestom som použil zjazd a ťahal sa do kopcov. Nebol to problém, hornaté pobrežie Španielska vyzeralo sľubne. Hľadal som útočisko v krytej zastávke či mimo obec alebo v obci, to mi bolo jedno. V diaľke už dažďu viseli nohy.
Dážď na spadnutie.
Dažďové oblaky ako Danajský dar od oceánu viseli nado mnou ako Damoklov meč a ja som si pripadal ako Sizyfos pri hľadaní kempfleku.
Zastávka Vioño de Pielagos (3526,9km)
Vďaka, alebo skôr kvôli možnosti zmoknúť, som hľadal prístrešie. Ulakomil som sa na zastávku. Celú som ju zabral a začal som okupovať obi tri lavičky. Zastávka nebola opevnená a dobyl som ju aj napriek jej zlej polohe. Nachádzala sa pri kravíne, čiže som mal garantovaný výdatný kravský puch. Ukryl som sa akurát včas. Začalo smokliť. Nebol to skutočný dážď, ale len fejk, a už to tak chodí, že fejkové vecí sú horšie ako originálne. Kvapky vo vzduchu nemali smer a padali na všetko vo vnútri zastávky.
Bezútešný alebo útešný pohľad na zastávku a pána frajeris.
Podľa rozpisu mal prvý autobus ísť o 8:25, tak dovtedy by som mal byť preč. Ale teoreticky mi to mohlo byť jedno, aj tak už na mňa ľudia zazerali, ako som si tam varil. Buď boli zvedaví, čo za dobrotu si to chystám, alebo opovrhovali pohľadom na pána frajerisa ako varí. Asi som vyzeral ako komediant z cirkusu na kolieskach, čo som vlastne aj bol, na dvoch kolieskach Čopraňe.
Okoloidúci dedinčania si ma prezerali ako keby som bol cvičená opica náučná žocháriť.
Uvaril som tretiu tretinu cestovín a použil zbytok rajčinovej omáčky, inú som nemal. Bez hanby a bez bontónu a iného tónu som sa vrhol na to, čo vzniklo v ešuse. Bolo to hlavne teplé, chuť a konzistencia boli vedľajšie. Pripravoval som sa na divadlo v zastávke. Každý, kto šiel okolo, na na mňa pozrel, akoby som bolo predstavenie zadarmo. Ale nebolo, zaplatil som zaň, nepohodou a dopravil zimou. Niektorí mali dáždnik a ja zas zastávku.
Autá chodili okolo celkom často, až som začínal čakať, že niekto zastaví a dobre ma spucuje, že som žochár. Zastávka v dedine nebola ktovie čo. Nemal som žiadne súkromie, bol som verejný ako pouličné osvetlenie, ktoré mi svietilo mimochodom z očí do očí.
Vyhľad zo zastavky na kravín.
Ale asi nikomu nepatrila, alebo nikto nebol dostatočne asertívny. Ja som bol zase natoľko slušný, že som počkal, kým sa zotmie, a až potom vytiahol spácu a uložil sa spať.
Kravy v kravíne nahlas prdeli, čvachtali a grgali, čim ma rušili pri zaspávaní, bolo to takmer ako keď niekto vedľa chrápe a nemôžem zaspať.
