DAY 14
–prejdené 302,6km
Ráno som začal kašokrásnou chvíľou. Bol som veľmi rád, že som mal sieť. Mravce boli na každom cm². Toto je chyba kempov, ľudia tu tie mravce kŕmia tým, že trúsia. A trúsia, lebo kŕmia.
Kašokrásne ráno (2787,7km)
Neďaleko od Čoprane bol vstup do mraveniska, ktoré mi upútalo pozornosť na malý otvor v suchej zemi. Do toho istého otvoru liezli dva druhy mravcov. Jedny veľké s obrovskou hlavou a menšie, také klasické. Žeby žili dve rôzne kolónie spolu?
Španielske mravce sančáci..
Nabral som si plné fľaše 4,5L vody a vyrazil som na malú zachádzku do dediny Agüero, kde som pozrel skaly a pomotal sa po strmých uliciach. Tie domy tam vyzerali, že nikomu nepatria, ale aj napriek tomu tam ešte hŕstka ľudí žije, čo som usúdil podľa všadeprítomných muškátov.
Neskutočné ulice.
Keď som videl tento kostol, nevedel som nejakú chvíľu odtrhnúť zrak. Hlas lastovičiek znel horúcim námestím. Brutálny pokoj a svätosť. Akoby som sa preniesol do 17 storočia, do kláštora niekde v horách.
Starý, veľmi starý kostol, hore vo veži rástla tráva a hniezdili lastovičky.
V skutku krásny pohľad na tento skalnatý kraj. Vrúcne som si prial sa sem na toto krásne miesto znovu prísť či už ako cestovateľ, pútnik, alebo turista. Masívne skaly, jednoznačne upútali už z ďaleka moju pozornosť a pritiahli si ma bližšie.
Skaly, kvôli ktorým som bol v dedine Agüero.
Navštívil som ešte jednu zachádzku 0,6km. Po ceste bol starý kostol alebo kaplnka.
Vrátil som sa do Murillo de Gállega, a pokračoval vo svojej ceste na sever Španielska smerom na mesto Pamplona. Nemohol som si pomôcť, ale hovoril som, že idem do paplónu, tam bude cez noc teplo ako pod paplónom.
Krásna krajina v údolí smaragdovej rieky.
Krajina bola prašná, vysušená a mierne kopcovitá. Nebolo divu, keď aj za jazdy bolo 31°C. Cesta sa odohrávala v krásnej prírode. Voda v potokoch bola čistá. A v nádržiach a jazerách bola smaragdovozelenej farby.
V diaľke sa predo mnou zobrazili vo full HD 4K zasnežené Pyreneje.
Neviem, či to na šmejdnej fotke v ďaľke vidieť. Ale mali by to byť Pyreneje.
Scootre z Francúzska vystriedali kombajny a traktory. Na poliach prebieha žatva a sem-tam sa do cesty vpletie pomalý konvoj kombajnov, ktorý mal spotrebu 1,5 jazdného pruhu na 100km.
Skapal mi benzín, tak som pohotovo vytočil kohútik a prepol na rezervu. Na najbližšej pumpe som nabral za plnú nádrž. Vyzeralo to tam ako v praveku, ťažké retríčko. Bloček “tiket” som dostal na vynútenie a tiež len pravekov formou príjmového dokladu.
Retro alebo repro pumpaňa.
Slnko smažilo ako zmyslov pozbavené. A ja som sa musel do tej horúčavy obliecť do vetrovky, lebo som začínal cítiť slnečný účinok na koži. Už bola na hrane, skoro spálená.
Prechádzal som okolo veľkého smaragdového jazera. Bol som sa pozrieť pri vode, ktorá bola čistá ale páchla ako bahno pri rieke Morave, ktorá tečie mojou otčinou.
Prekrásny viaduktový most ponad smaragdovú vodu jazera.
Mesto Pamplona, bolo veľké a dalo mi zabrať, aby som vyšiel z neho správnym smerom bez pomoci GPS. Bol to iný hardcore, ale dal som to. Už som bol skoro na konci, a stál som pri semafore na červenej. Asi niečo ako koniec Rače v Bratislave. Pristavil sa pán na bicykli a hovoril: “pitr sagua, pitr sagua” a s úsmevom ma lajkoval hore palcom. Pochopil som, videl slovenské vlajky a hovoril “Peter Sagan”.
Pokračoval som na smer Donostia-San Sebastián. Zamračilo sa a podtón nepohody bol nablízku. Vyzeralo, že bude pršať. Musel som sa priobliecť a začínal som hľadať táborisko.
Tie hory nemali konca kraja. Kukal som aj dva kempy, ale ohrnul som nosom. Že by sa mi chcelo babrať sa so Stanislavom sa nedalo povedať. A bolo by ajtak to jedno, či by som zmokol vonku alebo v stane.
Šiel som po divných cestách. Jedna bola stále do kopca a už dosť dlho som šiel, a nemal som tucha, ktorým smerom. Kde-tu bola chatka alebo rodinný dom. Najviac ma desilo, že to bude slepé a ja sa budem musieť vracať všetko naspäť. Pokračoval som. Povedal som si, že pôjdem až kým ma nezastaví zákaz vjazdu motorových vozidiel. Hlavou som krútil ako kľukou od mlynčeka, či neuvidím niekde kempfleka.
Nebol by som to povedal ani vo sne, ale moje oči dnešného dňa uzreli oceán.
Pohľad na oceánis pri západe slnca za oblakmi. Svetlo sa vznášalo nad vodami.
Vyzeralo to biedne a ešte aj predpoveď počasia bola mizerná. Malo pršať, takže možnosti výberu miesta na spanie sa tak zúžili, že som sa ledva zmestil.
Hľadanie kempfleka (3089,9km)
Blúdil som ako námorník na pobreží, všade súkromné pláže, drahé kempy alebo skalné útesy pre samovrahov. Bolo už po ôsmej a mizéria z nenájdeného miesta ma dostávala do nervov. Musel som sa vrátiť naspäť do “hôr” kde boli moje šance značne širšie.
Miesto úkrytu cez noc pred dažďom – verejné toalety.
Natrafil som na rekreačné turistické miesto v prírode. Nebol tam síce žiaden altánok, všetky lavice a opekacie miesta boli open space. Nuž jediná možnosť, ktorá bola zastrešená s krytou terasou, boli záchody. Neváhal som, no ani som nemal na výber. Už sa stmievalo a bol som hladný. Kto ma pozná, vie, ako to so mnou je keď som hladný, bol som tam sám, takže to nemalo komu vadiť.
Čopraňu som zaparkoval tiež pod strechu, aby nezmokla, ak by tak by. Vytiahol som si spácu, ale Karikatku som nechal s Čopraňou. Chystal som sa vyspať na kameň.
A konečne som si uvaril druhú tretinu cestovín s druhou tretinou omáčky salsa / molho de tomate.Teplé jedlo ako sa patrí na Paľa žocharisa, frajerisa. Low price high performance. Zohriaty, najedený, pod strechou – juchuu. Vykefoval som chrupa a neváhal som rozostrieť spácu napoly pred pánskymi a napoly pred dámskymi dverami do záchodov. Našiel som nejaký balance, teda unisex. Ešte som si stihol prečítať z biblie a sladko som zaspal. Na zemi pred WC.
