DAY 23
–prejdené 189,6 km
Priemyselné ráno (4226,4km)
Priemyselné, alebo premyslené ráno? Prebudil som sa v prachu zastávky pri banskom areáli. Zima mi opäť nebolo, až potom, keď som vyliezol zo spácovaku. Neón stále svietil a okolo bola ešte tma. To preto, že bolo zamračené a šiesta hodina ranná. Upratoval som fotky v mobile. Chcel som si znížiť jas obrazovky. Stalo sa však, že widget zlyhal a vypol podsvietenie úplne. Dopaže! Bolo takmer nemožné vidieť obraz. Lucia mi pomáhala, ako najsilnejšie svietila. Po niekoľkých minútach čumenia na dysplay pod tupými aj ostrými, pravými aj ľavými uhlami sa mi podarilo obnoviť hodnotu jasu.
Ocenil som svoju lenivosť a pomerne ľahko som vopchal spacák naspäť do ruksaku, ktorý som nemusel prácne pribatožinovávať na Čopraňu. Ranný proces odchodu sa urýchlil.
Neviem ako, ale vydriapal som sa na cestu so správnym číslom. AS-117ka ma napriahla na diaľnicu, na čo som vôbec nedbal. Všade boli oblaky tak, že sa vlhkosť dotýkala všetkého. Stačilo vyskočiť a dotknúť sa ich. Pre jazdu po autovía to bolo príšerné. Boberstajlky zas trpeli, sali a zahmlievali sa. Zbieral som rosu a bol som orosený ako veľké čapované. Jedine, komu sa to páčilo bol karburátor Čoprane. V zmesi vyhovovala vlhkosť a vo valci lepšie spaľovalo. Dostal som grátis niekoľko koňov. Na sýtiči som jazdil odkedy som začal stúpať z Francúzska do Pyrenejí. Všade boli počas cesty kopce a bez sýtiča by som nemal výkon a cestoval by som ako traktor.
Legendarny dotyk 100fky.
S takýmto nastavením motora sa jazdiť dá a mám pocit, že som na motorke a nie na babete. Otáčky krútili 7.000ot/min a paprčou tachometra som sa dotkol legendárnej číslice 100km/h.
Kruháč zdocháč (4243,9km)
Čakal som to za každým rohom. Prišlo to na mňa v najnevhodnejšej chvíli – na kruháku a nie za rohom. Samozrejme, nie pri výjazde, ale uprostred medzi dvoma výjazdmi. Dotlačil som sa kačacím spôsobom na najbližšie štráfy. Ako prvé som si spoznámkoval stav. Bol som zvedavý, ako si počínala rezerva. Dojazd na rezerve vydal krásnych 54km. S takým dojazdom som bol okej. Konečne som mohol vyprázdniť z káne drahý taliansky benzín a spáliť ho, hnusobu. No, sranda nastala keď som chcel nalievať. Namiesto nalievania som rozlieval, a to štedro. Salo tesnenie na sosáku káne, ktoré som pravdepodobne po ceste vytriasol. Ale to som samozrejme zistil až keď mi tiekol benzín po Čoprani na botu. Nakoniec som ako šašo v manéži kruhového objazdu čvachtal benzín priamo z čutory do nádrže. Glo glo…glogala káňa. Dopaže dopaže…nadával som ja. Straty boli 3%. Musel som to podstúpiť, ak som sa chcel pohnúť preč.
Nákupný maniak a žochár una persona (4280,9km)
Po AS-1čke som sa dostal zase k oceánisu, frajerisu. Bol som v meste Gijón. Trochu som sa túlal ulicami a hľadal obchodis. Zistil som, že v meste bol aj Lidlis, ale nedostal som sa k nemu kvôli šupáckemu mobilu.
Malebný pohľad na nákupné koloseum, vyhral som – palec hore som free.
Ale čo bolo prevratné a nikdy by som nebol povedal, že budem rád pri pohľade na nákupné centrum. Neznášam nakupivanie v nich. Sú obrovské, neprehľadné a drahé. Na jedno som narazil pri potulkách ulicami, nieslo názov: HIPERCOR a prišlo mi vhod. Čopraňu som smelo nechal na kraji chodníka a vysvetlil jej, čo idem vybaviť. Pri budove bola v bezpečí, takže ani retiazkou som ju nemusel zdobiť.
Cítil som sa ako Herkules, ako víťaz. Potraviny, záchod, a wifi pod jednou strechou. Hotová senzácia. Vošiel som dovnútra ako na Havajský ostrov, klíma bola príjemná a bolo tam všetko. V prvom rade som musel vykonať biologickú potrebu. Nevedel som nikde nájsť navádzacie smerové tabule s informáciou o WC. Poprosil som preto miestnu bachárku. Mala za uchom káblik, asi SBSkárka. Hneď videla, že som žochárista a nie zdejší. Povedať po anglicky to nevedela, tak išla mlčky so mnou cez bludisko obchodov, ktoré boli ako petržalský Aupark v Bratislave. V istom bode mi povedal iba: “rajt end left” a zmizla.
Všetko bolo v poriadku. Bol som spokojný, pretože som ušetril na toaletnom papieri. Použil som miestny. Teraz som chápal pravý zmysel združeného nákupného centra. Pretože tam bola free wi-fi konektivita, nedbal som tam stráviť aj výdatnejšiu časť dna. Pristupoval som k internetu jedna báseň a drancoval megabajty uploadom fotiek na blog. Krúžil som ako sup okolo regálov s knihami a sem-tam sa tváril, že si vyberám. Pristavila sa predavačka po čase, asi ma sledovala, či mi vie nejako poradiť ak niečo hľadám. Vďačne som ju odmietol a ďalej uploadoval.
medzi regálmi som drancoval wifinu do zdochnutia batérie mobilu, jedna fotka sa pohybuje od 1-2 Mb.
Vykonal som, čo bolo treba, a šiel som si nakúpiť poživeň. V potravinách bolo všetkého tak veľa druhov, nie že by som si sťažoval, ale nevedel som si vybrať.
A nenašiel som nezdravé fit tyčinky plné cukru, ale len také 100% bio za nebio cenu.
Mali tam špeciálne celý pult zasypaný ľadom, na ktorom boli naukladané dary mora a oceánu. Chobotnice, medúzy a neviem čo od výmyslu sveta. Ceny boli absurdné a tiež od výmyslu sveta. Niektoré príšerky boli ako zo science fiction a podľa mňa ani nemali meno. Napríklad: “Dobrý deň prosím si polovicu hentoho, a z tamtoho si prosím ten menší.” Pochopiteľne všetko bolo mŕtve, plody aj neplody oceánu. Pri tomto mrazenom mauzoleu bola taká kosa, že som sa tam tomu dlho nevenoval, vyfotil som si to a šiel do cestovinovej sekcie, kde bolo teplejšie.
Morské potvornosti a príšernosti.
Plocha to bola trojnásobne, ak nie štvornásobne väčšia ako Tesco Lamač. Bolo tam všetko, od kuchynského oleja cez motorový, elektroniku, domáce potreby, záhradné, a možno by som tam našiel aj bicykel… Bolo to ako v raji. Odrazu som videl na jedinom mieste tak veľa jedla, avšak nie všetko bolo vhodné na motorku a cestovanie. Takto pri cestovaní to malo zmysel, inak sa tam človek len potĺka, stráca čas a nevie čo by kúpil.
Prechádzal som mäsiarňou a syrárňou. Boli tam syri za dvacať alebo štyridsaťpäť euro, šmakovné bochníky syra. Na stojanisoch tam viseli smiešne pančuchy ako budzogáne. Prilákalo ma to bližšie. Boli to bravčové údené stehniská, teda to vám boli statné kusy. Nechápal som, ako sa také stehno dá v bežnej domácnosti spotrebovať, skôr som videl ako sa neopraviteľne pokazí.
To nie sú ponožky, ale bravčové ľavé aj zadné.
Mali tam všetko – ak by som potreboval záchodovú kefu, mohol som si ju kúpiť. Ak by somvtúžil po madraci, mali tam hneď niekoľko druhov.
Čo sa mi však hodilo a zišlo bola dag-tape. Niekto tomu hovorí aj kobercáčka alebo gapa. Niektoré moje vybavenie si už vyžiadalo istú mieru opravy. A táto lepiaca páska sa mi hodila svojou univerzalitou skoro na všetko.
K samoobslužným pokladniam som sa nehrnul, aj keď boli prázdne. Mám čo robiť, aby som si nakúpil aj na Slovensku cez samoobslužku. Hlavne zeleninu neznášam cez tú pokladňu kupovať, vtedy čítam každý krok jak magoris. Tu som sa toho obozretne vyvaroval, a radšej som vyčkal frontu k analógovej pokladni.
Prevetral som svoju sekundárnu platobnicu karticu. Iba som sa bál, že nebudem vedieť PIN, lebo ju nepoužívam, a zriadil som ju len pred cestou ako rezervnú. Stav brašňový bol obnovený a mal status nafullovaný. Už som kupoval iba veci, ktoré sa osvedčili počas tripu.
Mafinanský obed (4280,9km)
Mafiánsky obed pre hladom zmoreného Hladomíra Pavloviča tvorilo podsvetie v plastovej krabici s ôsmimi mafionmi s kúskami čokolády. Nie som rasista a vyslobodil som ich. Určite sa tam nedalo dýchať, ôsmi nacvakaný na tak malý priestor, veď to bolo nemafinánske.
Balenie ôsmich mafionánov.
Útechou obeda a umlčaním hladu hladoborca bolo instantné, jednorazové a nepraktické balenie mafinov. Trestal som ich do radu, jeden za druhým, až kým som nevytrestal všetkých ôsmich mafiónov. Disponoval som neobmedzenou mocou hladu, a tak som ich trestal od hladu do radu.
Výkon trestu. Mafin excelentný.
Balenie nemalo dlhú životnosť, aj keď dátum spotreby umožňoval produkt skladovať.
Potrestané, vybavené, uploadované.
Hneď po otvorení sa vytvorila príživa. Holuby sa začali zlietať ako supy. Zobali otrusinky, ktoré padali na zem ako dážď. Keď som videl, že im chutí, aj som ich trochu prikŕmil. Jedol som pred nákupným centrom a pred ľuďmi ako sedliak. Okoloidúci na mňa vrhali svoje pohľady, sťa oštepy akoby som nebol Homo sapiens sapiens.
Miestna príživa, omrvinka holubov výživa.
Na stene budovy bola exkluzívna skrinka na exkluzívne použitie. Nie som superstar tak som ju neotváral. Kto ju však otvorí, splnia sa mu tri želania.
Skrinka na exkluzívne použitie.
Mal som nakúpené a vytrestané. Z blahobytu bol odbyt a z príživy výživa. Na šatke proti muchám a vetru sa mi pri nástupe na Čopraňu odtrhol jediný gombík. Pozbieral som ho a odložil. Plynulo som prešiel na zicherku. Bug fixed.
Prakticky som v obchodnom centre nechal celú baterku a päť hodín z dňa. (od 9:30 do 14:30) Odchádzal som vynakupovaný, vypotrebovaný a vyprístupovaný na internet.
Z Gijónu som sa vymotal intuitívne rýchlo. Chytil som dobrý ťah, rýchlosť a smer. Držal som smer popri pobreží a trafil som GJ-10, z ktorej som sa plynulo napojil na AS-118.
Na motorke si človek cestu vyberá a v aute sa človek vezie. Auto vezme každý checkpoint – hovorím tak jamám na cestách. Na motorke sa dá všetko hravo obísť. Motorka je skvelá, len sadnem a idem.
Hrozné mesto Avilés
Pred vstupom do mesta sa naskytol panoramatický pohľad na priemyslom posadnuté mesto. Doslova živá katastrofa, alebo lepšie – umierajúca.
Strašidelný pohľad na komínoradie mesta Aviés.
Čopraňu vysmädilo a mňa zlákalo nabrať benzín priamo pri rafinérii. Nebol však až tak ukrutne lacný, mohol byt lacnejší o dopravu, ale to bolo asi tak všetko. Na pumpe bol týpek, čo sa vnucoval, tak som ho pod mojím dozorom nechal natankovať do Čoprane pohonnú hmotu. Neviem, či čakal tringelt, ak hej, tak mal smolu, lebo ja zásadne nedávam tringelty. Sa mi to zdá ako žobranie, lebo to automaticky očakávajú. Pri tom všetkom som sledoval rafinériu, ako tam horia plamene. Zrazu začal odtiaľ stúpať masívny kúdol bieleho dymu, o ktorom pochybujem, že bol para.
Ako som tankoval, z rafinérie začal stúpať robustný oblak.
Bol som v brutálnom meste Avilés, kde bol smrad, prach, ropná rafinéria, prístav jak hrom a zlieváreň na hliník. Pri hlinikárni to voňalo ako decht, ale okoliu nie. Pretože tam nerástli stromy a všade boli len čierne suché pahýle bývalých stromov. Tráva tam rástla, tej sa darilo napodiv.
Továreň, okolo ktorej to voňalo dechtom, mne to voňalo.
Biele pruhy na ceste boli zažltnuté a dopravné značenie nápodobne. Pripadal som si tam ako po konci sveta. Všetko tam bolo zničené prachom a hnusobstvom z tovární.
Vedľa rafinérie bola obytná štvrť, ktorá bola tiež napodiv obývaná. Znechutený som blúdil po meste a spoznával jeho škaredosti. Nevedel som ani za svet trafiť cestu N-632. Mal som celkom aj nervy, lebo už mi ten smrad začal vadiť a slnko začalo zapadať nad tou úbohosťou.
Faro de Peñes.
Bingo! Vyslobodil som sa z pekla ani neviem ako. Cesta kopírovala prakticky aj teoreticky útesnaté pobrežie. Cesty nemali správnu akosť, tak mi neostávalo iné iba sa kochať 60km/h okolím. Zbadal som navádzaciu tabuľu na mirador. Neváhal som, každý výhľad stojí za to. Zamieril som na zachádzku do troch kilometrov. Na konci bolo družstvo, parkovisko a maják. Maják sa povie “faro”. Mozno od tohto slova je odvodené fáro – nablýskaný autiak.
Pohľad na útesy.
Slušne som zaparkoval na parkovisku a pešo som išiel ďalej. Zistil som, že s motorkou som mohol pokračovať. Neva, spotil som sa jak kôň. Bol som v plnej motorkovej ako väčšinu dní cesty doteraz. Okolo majáku bol drevený výhľad so zábradlím.
Kríž na konci útesu.
Tam, kde sa to končilo, bol vyšliapaný neoficiálny chodník. Povedal som si že tento výhľad nestál za nič, bol taký biedny, turistický. Dal som sa chodníkom, že veď určite bol vyšliapaný od ľudí, ktorí sa neuspokoja s priemerom. A bola to pravda. Videl som zblízka bez zábradlia brutálny zráz útesu. Útesy boli fakt super, to z plošiny nebolo vidno. Chodník sa kľukatil až na koniec skalného brala, ktoré kľačalo v oceáne. Na konci bol kríž a výhľad. Off-road sa oplatil. A aspoň som mal trochu iného pohybu ako sedavého za jazdy.
Farebné útesy pri majáku.
Cesta ma ďalej vodila cez dediny od výmyslu sveta. Stačil jeden pohľad a hneď som si názov mesta s niečím spojil. Už som nebol prekvapený žiadnym názvom. Jednoducho ak sa mi chcelo, som zastavil a bez zábran a hanby si cvakol ceduľu. Jednou z nich bola aj dedina Muros de Nalón, pri ktorej som si spomenul na nášho kocúra Mura.
Muros, to bude asi dedina, z ktorej pochádza náš kocúr Murko.
Zastávka s výhľadom na oceán (4416,1km) 151m.n.m.
Zastávka sa nachádzala v dedine Albuerne. Nadmorská výška bola pohodová a bolo celkom príjemne. Tak akurát. Zahryzol som tri fitky. Po desiatej sa však zastávka zmenila na peklo. Začalo byť neznesiteľne. Oceán bol na dohľad, pofukoval ľahký vánok a začali otravovať prioceánske komáre. K tomu mali kravy zvonenie nahlas, mohli si dať aspoň na vibrácie alebo režim lietadlo, kravy jedny.
Štandardná ubytovacia zastávka.
Už si dokážem umyť zuby na štyri glgy vody. Snažím sa čo najviac šetriť, pretože niekedy som s vodou naozaj na mizine. Musím si ale zašpliechať fľašou, že zatiaľ, aj keď som mal namále, som vodu zakaždým nejako získal.
Palo frajeris zastihnutý pri večernej hygiene.
Kráv bolo osem a teľatá boli štyri, všetky boli hnedej odrody. A robili kravál. Podmienky existencie sa natoľko zhoršili, že som ukončil veget pri pohľade na oceán. Plano som roztiahol zaprasenú spácu od prachu na lavicu a nasúkal som sa komplet do spácokúli. Ti ríkám byuo to kúli tém komárúm. Ako by povedal Záhorák.
Zavrel som za sebou aj hlavný hlavový vchod do spáce. Bolo to tým, že do zastávky priamo svietilo pouličné osvetlenie a komáre bzukotali vonku spaciaku, bolo to hnusné. Rýchlo sa mi vydýchal vzduch, bolo mi teplo a začalo ma bolieť brucho. Brucho ma bolelo od gumy na gatiach, tak som ich vyzliekol a bolo mi lepšie. Nepohoda na iný spôsob. Nevedel som zaspať a to haslo.
Ponaučenie znejúce v závere dňa: neubytovať sa do zastávky pri pouličnom osvetlení.
