DAY 26

–prejdené 277 km

(4848,7km)

Bolo 05:13. Zobudil som sa a počul som rozhnevané vlny oceánu. Hviezdna noc bola dávno preč. Smoklilo. Vyhupol som zo spaciaku ako Sam požiarnik. Urgentne som zošúľal spácu. Nebol som vôbec krytý. Zastávka mala vytlčené všetky steny sklenené. Začínal som sať. Zastávka dostala okamžitú výpoveď.

Ráno, niekde pred Fisterra

Nasal čas, aby som poďakoval biednej zastávke: “muchas gracias” za 5 hodín spánku pri rušnej ceste. Ocenil som svoje lenivé nedebatožinovanie a do 20 minút som bol hotový. S nervami, ale aj hotový odísť. Dal som šancu dvom novým fitkám, ktoré boli na palube od včera. Nech sa ukážu, koľko znesú na plavbe po mori času.

Bezokenná štrbavá zastávka CALCOBA MALLAS

Bieda! Musel som ich po piatich minútach strestať. Žužlal som po tme fittyčine a pripravoval sa, že budem sať ako komár. Hovorí sa, že nepohoda bola za dverami, ale to nebola pravda. Žiadne dvere tam neboli, nepohoda bola všade.

Takto dopadla moja návšteva mestečka Fisterra. Videl som len toľko, čo mi včera umožnila hlavná cesta a svetelné podmienky o 22:00. Ale myšlienkami som bol dávno inde. Plachta Čoprane bola komplet mokrá. Štítil som sa v toľkej nepohode ešte si mokriť ruky. Musel som, Lucia to za mňa nemohla urobiť. Bol som kompetentný a uskutočnil som zabalenie mokrej plachty.

Nebol čas šetriť slovami. Všetko bolo pripravené. Sať, aj na cestu. Mohol som vyraziť a aj som zaradil prvý stupeň rýchlostný, a odlepil sa z trávnatého okraja cesty.

Namiesto cesty pred sebou som videl iba kužeľ diaľkového svetlometu v hmle – paráda. Diskotéka ráno a za jazdy s dymovým efektom, nič iné som si neželal.

Jazdná teplota nebola otravná, aspoň tak. Príjemných 18°C dávalo akú-takú nádej pri vlhčenej nepohode za riaditkami na cestovanie.

Cesta AC-554 sa zo začiatku kopírovatela pri pobreží, ako to niektoré prioceánske cesty mali v tradícii. Hneď na začiatku, keď sa už trochu rozvidnelo a hmla trochu opadla, sa mi ukazovalo okolie. Nepekný pohľad nastal v jednej zákrute, z ktorej sa vynorila dymiaca továreň. Dym z nej nemal rozhodne zdravú farbu a pach okolo tiež nebol zrovna výberový.

Čmudiaca továreň, hneď zrána bolo 6:50

Jazda bez okuliarov kvôli hmle bola už neznesiteľná, a tak som použil rezervné, záložné okuliare oldtajmerky derky z čias DDR.

Zmena okuliarov kvôli hmle

Niektoré dediny, obce alebo mestečká – ja naozaj neviem ako to mám volať. Dedina pri oceáne? A na mestečko to bolo zase príliš malé.

Hmla pohlcujúca pobrežné mestečko

V jednej dedine – názov som nevnímal – sa mi začala exponenciálne znižovať jazdyschopnosť. Odstavil som a využil som odstávku na bližšiu obhliadku sýpky na súkromnom pozemku. A za skúmania som sa podporoval fitkami. Klesajúca schopnosť viesť jednostopové motorové vozidlo bola stabilizovaná. Do miestnych smetí som zahodil obaly od fitiek, nasúkal som rukavice a popohnal svoje vrané kone čopranské.

Historická šípka na súkromnom pozemku

Vzduch mal ešte vždy príliš vysoký koeficient vlhkosti, čo bolo nehumánne pre cestovanie na motocykli. Mal som dojem, že niekomu pri vymýšľaní názvov dedín v týchto končinách došla fantázia a nebol si kúpiť novú. To, čo boli za názvy dedín ako Cee, Tal, Tui… Tak ako hovorievam, iný kraj, iný brav.

Čopraňa pri oceánskej hmle

Keď sa znova k slovu dostavil nedostatok spánku a nepohoda za riaditkami sa už nedala obsedieť, vynútil som si u Čoprani ďalšie zastavenie.

Zdriempauza (4928,7km)

Po 80 km som si dal polhodinové zdriemnutie na 20cm širokej lavičke zastávky v Siavo. Nemusel som sa hanbiť za to, že som bol unavený, bol som. Na zastávku, kde som driemal, prišiel pán a pozdravil: “buenos días”, vylepil do zastávky úmrtné oznámenie, kývol na mňa a odišiel.

gadis potraviny

V meste Noia som videl otvorený obchod. Až od pol desiatej teda, tak som sedem minút počkal. Volal sa Supermercado GADIS. Bol pred vchodom solídny húf ľudí.

Nakúpil som a pripravoval sa do pokladne. Okrem pár mincí som už nemal žiadnu hotovosť, iba dve plastové kartičky na platenie. Pripravoval som sa na odmietnutie karty, že nemám nákup za nejakú sumu. Ale v pohode som zaplatil kartou nákup za 2,40€. Iný kraj, iný brav.

citrónový jogurtis, tradične potrestaný pred obchodom

Tradične jogurt pred potravinami. Riešim to instantne na mieste, lebo nemám chladničku, iba hladničku – furt jem. Tuším mám väčšiu spotrebu ako Čopraňa, keď to prepočítam na eurá. Udržujem si nízku hmotnosť, aby mala Čopraňa lepšiu spotrebu, ale o to menej potom jem. Do paže, je to začarovaný kolobeh. Boli to dva jogurty značky “larsa” s citrónovou príchuťou. Boli výborné, a to som expert na jogurty.

Odpočívadlo & obed (4989,4km)

Sedel som skrehnutý na teplom asfalte odpočívadla. Všade pobehovali mravce a ja som začínal byť skeptický.

cestovateľská momentka na parkovisku odpočivárne

Bola to cikpauza spojená s odpočinkom a jedlom. Pochutnával som si na čerstvej bagete natretej tavenými trojuholníkmi. Vizuálne som kontroloval stav Čoprane. Zadná pneumatika dostala zabrať, však aj celý čas zaberala do kopcov. Ešte som nahmatal nejaký dezén, čomu som sa patrične potešil.

Sedel som na zarastenom a zanedbanom odpočívadle. Aj moja brada podrástla, ale zanedbaný som nebol, tak ďaleko som ešte nezašiel.

Dobiehal som, ale nijako som nenapredoval. Zázrak techniky. Dorábal som blog, nemalo by zmysel tváriť sa, že sa to píše samo. Je to náročné niečo prejsť a stíhať pchať fotografie na internat pre fotky – internet.

Ako som tam sedel a jedol bratov kroasantov máčaných v čokoláde, prišiel som na to, prečo si väčšina áut necháva odo mňa odstup. Keď vidia motorku, na ktorej je gumami pripevnené rozličné cestovateľské vybavenie, dostanú obavu, že sa niečo uvoľní a oni to schytajú do čela skla svojho vehiklu. Som rád, že takto dodržujú bezpečnostný odstup. Je to logické pri pohľade na moju kuchyňu, obývačku, spálňu a dielňu za jazdy.

pohľad na donucovač bezpečnostného odstupu

Cesta, na ktorej som sa nachádzal, mala číslo N-550 a mala ma doviesť až do Portugalska.

San Antoniño JUBILEUM (5000,8km)

Nepodarilo sa mi zastaviť úplne presne, lebo nie som samovrah. Zastavil som, keď to bolo možné. S Čopraňou sme oslávili 5000. kilometer nášho spoločného výletu. V zdraví a v šťastí sme pokračovali ďalej.

Kus cesty N-550 pred Pontevedra bola panelovka. Celkom som sa na nej uhrkal a zubami-nechtami som sledoval cedule. No samozrejme, že som stratil cestu a niekde som zle odbočil, lebo som babral kamerku. Podarilo sa mi vrátiť na bod, kde som naposledy videl značenie a pokračoval preč z veľkomesta. Vždy som sa snažil štítiť veľkých miest, obzvlášť teraz, keď som jazdil naostro bez GPS-ky.

V meste Redondela ma cesta naviedla do kruhového objazdu a odtiaľ nepokračovala. Krúžil som tam ako babrák, okúsil som jeden výjazd, ale ten ma vrátil do mesta. Jediná možnosť, ktorú mi intuícia našepkala, bola, aby som vyliezol výjazdom na diaľnicu. Zaujímavé. Cesta číslo N-550 bola totožná s diaľnicou A-55. To som zistil tak, že som diaľnicu na niektorom výjazde opustil a na križovatke som videl tabuľu na cestu N-550. Potešil som sa a rýchlo to niekde otočil a odbočil na moju päťstopäťdesiatku. Čo sa nestalo – ocitol som sa zase na tej istej diaľnici.

ulica mesta Tui

V podstate kým som sa uvedomil, už som bol v meste Tui. Centrum je veľmi pekné, starodávne, okolo katedrály. Prechádzal som tadiaľ s Čopraňou. Bolo to tam vymreté, asi preto, že bola nedeľa. Nevyzeralo to tam prívetivo, nechcel som tam v niektorej zašitej uličke nechávať Čopraňu a ku katedrále som nenašiel serióznu prístupovú cestu. Vzdal som to, aj tak bola kyslá. Začal som hľadať cestu von z mesta.

Podľa značenia sa absolútne nedalo orientovať. Pristúpil som na metódu kam ide najviac áut. Šiel som s davom. Fungovalo to.

Portugalsko 19:00 (5086km)

Objavil som sa pred mostom, ktorý spájal ponad rieku Rio Miño Španielsko a Portugalsko. V priebehu pár sekúnd som bol v Portugalsku v mestečku Valença. Colnica bola ľudoprázdna. Každý si chodil hore-dole, akoby to bol príjazd k nákupnému centru. Veľká časť mesta Valença na uvítanie bola dláždená mačacími hlavami. To ma strašne naštvalo, lebo som mohol niečo utratiť z nabatožinenia. Nemal som ani chýru, ani slychu, ktorým smerom sa dať. Tabule boli popísané zvláštnym písmom s kvačkami, také háky báky, a čísla ciest mali krúžky ako stupne Celzia. Hotová pakáreň. Len som šiel a odbočoval náhodne. Ani premakaný program by nedokázal generovať tak náhodný algoritmus, aký som používal. Videl som niekoľko pumpajzní a bol som znechutený. Benzín tam bol drahý. Od 1,365€ do 1,439€ za kilogram. Nafta po 1,194€ za jeden kilogram. Tak takto ma privítalo Portugalsko. Prakticky hneď pri vstupe do krajiny som prehodnotil dĺžku svojho pobytu v Portugalsku.

prekročenie hraníc Portugalska

V dedine Cerdal som odstavil na pumpe Galp. Manuálne som sa musel prepnúť do portugalskej mobilnej siete. Telefón si stále totiž drží silný signál zo Španielska. Sviňucha jedna, nie že je pomalý ako šunka, ale ešte k tomu je aj sprostý. Bol som už 6km vzdušnou čiarou v Portugalsku. Ujala sa ma sieť MEO. Zorientoval som sa na mape. Zosnoval som plán, kam ďalej a akú cestu k tomu použiť. Mal som to urobiť ešte v Španielsku a nebol by som sa tam zdržiaval – ale to by som predsa nebol ja Palo frajeris.

Na pumpu chodili samé rozhegané kraksne typu van, kde bola vždy hádam komplet rodina. Neviem, či tak kempovali, alebo boli iba predávať tovar v meste, alebo je to ich prenosný dom.

biely boiler na pumpe

Mali tam pred pumpou taký biely boiler s červenou tekutinou. Tipoval som buď náplň do klimatizácie, olej do serva, alebo brzdovú kvapalinu. Prax ukázala, že to bol namiešaný benzín s olejom pre dvojtakty. 1,9€/1L. Za takú cenu by som si kúpil aj kvalitný drahý Castrol olej pre dvojtaktný motor a doma si sám zmiešal s benzínom. Inak pre zaujímavosť, benzínu sa tu a v Španielsku hovorí “gasolina” alebo “bencina”.

Prišla tam motorečka dvojtaktná, zelená, nablýskaná Titan, dvojtakt ako repa. Hneď som si spomenul na moju Simonku.

Takže ako na mňa zapôsobilo Portugalsko? Vodiči sú šialení, predbiehajú aj cez dvojitú plnú a prekračujú všade rýchlosť. Šípky v serpentínach sú žlto-čierne. Na vstupe sa mi zdala krajina na nerozoznanie od Španielska.

Seixas (5125,7km)

Výzdoba mestečka Seixas, myslel som, že je to príprava na fiestu

Zastávku na ubytovanie som vylúčil. V mestečku Seixas sa asi chystala nejaká fiesta, keď som tadiaľ prechádzal. Pripravovali sa tam stánky ako na kolotočoch. Nedávalo mi to zmysel. Zvláštne, že v nedeľu, to tu v Portugalsku nikto nechodí do práce? Kašľal som však na to, bol som už besný od hladu.
Seixas, Palos frajerisosNa nocľah sa mi ponúkla odpočiváreň či miesto na piknik. Bolo to síce pri rušnej ceste, ale na svojich cestách som na ceste a pri ceste každý, deň a spal som pri ceste už toľkokrát, že mi to už absolútne nevadilo. Zakaždým, keď zaspávam, ani neviem, kedy zaspím, pretože som tak unavený, že ledva zvládnem zazipsovať v poslednej fáze dňa spácokulu.

Lavice na odpočívadle

Fazuľová konzerva: “fabala receta asturiana” po otvorení zavanula omamnou vôňou. Klobásková vôňa sa mi ovinula okolo nosa. Ťažká pohoda, pohodička. Spolu s cestovinami vytvorila hutnú biomasu k pokrmu. Klobásy tam boli tri polohrubé kolieska, pre chuť. Nosnú hmotnosť konzervy tvoril plech a fazuľa. Prijal som energiu od 100g cestovinového hybridu a 435g obsahu konzervy o celkovej výpovednej hodnote 3818,6kJ. Buď som bol nenajedenec nenajedený, alebo to bolo málo, zostal som hladný. Už som nevaril, kašľal som na to, a ponáhľal sa zaspať. Neznášam zaspávať hladný.

varenie slávnostnej večere

Čoprani som ponúkol miesto za kríkmi, aby na ňu z cesty nedosvietili svetlá áut, ktoré chodili okolo a trúbili. Buď sa niečo oslavovalo, alebo skôr preto, že som bol v zákrute a po okrajoch cesty chodili ľudia.

Jo, musím spomenúť krajnicu. To jest časť cesty od čiary po kraj cesty. Bola široká ako jazdný pruh na oboch stranách.

Lokalizoval som po tme stromy a spácokulu som rozprestrel ako stolček prestri sa na pokosenú voňavú trávu. Som si hovoril, nebudem karimakatku zbytočne debatožinovať. Trávnik bol mäkký ako detská prdelka. Ľahol som si do blahobytu mäkkosti. Chrbát si pripomenul význam slova mäkký. Vyrobil som si vankúš z puzdra spacáku, do ktorého som vložil tričko santiago jago a návleky na kolená. Nemohol som zaspať, i keď som bol na dohľad od Čoprane. Trúbiace autá nemali pokoja. A z druhej strany bola železnica, kde chodili vlaky. Bol som unavený, ale nedalo sa spať.

Ako som zistil nasledovného dňa, trúbenie bolo preto, že Portugalsko dalo goool a vyhralo majstrovstvá Európy vo futbale.

–10.07.2016–
by Palko

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *