DAY 31
–prejdené 362,7 km
–prejdené 362,7 km
Ranný Zoro (5371,9km)
Už od šiestej bolo v tieni 23,6°C a čakal ma poriadne horúci deň. Niečo ma na rukách cez noc doštípalo, možno skompromitované komáre. Pri východe rannej zory som vyšiel spod Čopraninej plachty. Lepšie ranné zore ako ranné zero. Pofukoval mierne silnejší vánok teplého vzduchu. Vedel som, že sebemenší vánok mi vezme na ceste dostatok výkonu a ja sa budem tešiť 50tke. Bolo ráno a hlavné bolo, že som nemrzol. Nebol čas na žiadnu chvíľu, iba na jednu sólo fitku, pre sólo jazdca na sedem a nula celá tri koni. Nemal som ani tucet koní a cválal som Európou ako orol.
Nebol čas. Akože nebol, bol – vydať sa na cestu, uraziť veľa nezdvorilých kilometrov, užívať si cestu a mať v paži.
Po fittyčinke som na nejakú dobu mal postarané o energetiku. Neviem prečo ich vlastne volám fittyčinky, keď sú občas máčané v čokoláde a majú v sebe plno cukru, čo teda vôbec nie je fit.
Samozrejme, že som sa zamotal. Snažil som sa nasedlať sa na EN-109. Nechtiac som sa vrátil do Esmoriz a znovu videl tabuľu, ktorá ma dva dni dozadu v noci vystrašila. Teraz som ju videl a bola pohodová, aj odfotiť sa nechala.
Pokračoval som intuitívne podľa vlastného v sebestačného kompasu a off-line mapy z mobilu. Napojil som sa na cestu EN-109, po ktorej som už, by the way, dnes išiel akurát opačným smerom. Do paže, strašne na figu tu v Portugalsku majú značené cesty. Akoby šetrili ceduľami a písmárskou farbou. To je taký problém, dať značenie cesty do križovatky alebo aj počas cesty? Veľakrát je jediná značka iba “daj prednosť v jazde” a nie je nikde žiaden smer.
Rovnako tak ako označenie, aj cesty samotné sú v horšom stave voči tomu, čo som videl v ostatnej Európe. Toľko k hodnoteniu ciest. Bol som spokojný, viezol som sa na ceste, ktorá ma mala naviesť až na juh krajiny.
Lidl Ovar (5398,9km)
Videl som Lidl pred mestom Ovar. Bol však zatvorený, pretože ja som mal o hodinu dopredu čas. Musel som si počkať na 08:30 ich času ešte hodinu do otvorenia.
Pri vstupe do Lidla bolo na dverách: “Bem-Vindo”. Kúpil som nevyhnutné veci a ponáhľal sa k Čoprani. Predavačka ani necekla – tichá bezkontaktná transakcia. Jediná naša komunikácia bola pípnutie platobného terminálu. Komunikácia bola úspešná a platba schválená.
Pri východe na dverách stálo: “Até Breve”. Nemal som čas prekladať si to, a okrem toho ani som nemal portugalský slovník v mobile. Do Portugalska som sa rozhodol zájsť instantne počas cesty späť.
Na svojich cestách po Európe som videl biedu aj blahobyt. Pýtal som sa, prečo to tak je, ale odpoveď som nenachádzal ani na ceste, ani vedľa nej.
Bolo horúco a cesta EN-109 ubiehala, a ja po nej. Moja vlastná skúsenosť ma ponaučila, že ak pred kruháčom nebola žiadna tabuľa a výjazdy z neho nemali označenie, znamenalo to, že som mal pokračovať rovno. Bol hrozný hic. Pri pohľade na ľudí sa mi zdali ako smažiace sa jahňatá na ražňoch s citrónom v ústach. Hral som sa hru som need for agua. Hľadal som pokiaľ možno zdroje pitnej tekutiny. Uprednostňoval som zdroje zadarmo. Bola to moja požiadavka.
Prišiel som na to, že cesta 109 bol besný ťah, išiel som cez také dediny, že som myslel, že už nejdem po N-109tke. Dedina dlhá vyše 5 km a cesta samá záplata, že sa dalo ísť 30-40km/h, čo bola za daných teplotných podmienok živá katastrofa. A akoby toho nebolo dosť, v tej dedine či dedinách som stratil správny smer, ktorý som získal až pred Mira, kde som sa zase napojil na svoju 109tku. O 10:41 miestneho času som si musel vyzliecť odev, lebo by som sa roztopil znútra a uvaril vo vlastnej šťave ako kurča na prírodno. Bolo prosím pekne 33,4°C. V meste Figueira da Foz sa N-109 premenovala na IC-1 a za mestom zase na N-109, už som sa tomu vôbec nedivil. Čas pokročil, bolo 11:59 a teplota počas jazdy vystúpala na neznesiteľných 35,47°C. Horúci borovicovo-eukalyptový vzduch stál nad cestou a čakal, kým ho niekto prerazí. Myslel som, že ho prerazím, ak sa neochladí. Neochladil sa. Musel som mu prejsť cez rozum a pokračovať v horúčave.
Plaváreň na prameni (5539,2km)
Mastil som si to akurát do kopca 70 km/h, až sa za mnou len tak prášilo. Nie len tak, ale kvôli kamiónu, čo ma tlačil. Čakal som na najbližšiu odbočku. Po ceste bola malá tabuľka so šípkou a obrázkom zdroja vody. Samozrejme som to prešiel. Odbočil som na najbližšej možnej križovatke za odbočkou na vodu. Pustil som kamión, za ktorým bol ešte jeden. Hnusoby, s tempomatom a dvanástimi piestami to sa ide, to aby sa môj jeden piest uštval a zadrel. Takých by bolo…
Otočil som to a vrátil sa k odbočke na vodu. Voda by sa mi hodila. Hru need for agua som stále nedohral. Bol som ako gambler, čo drží spotenú myšku a z medzerníku sa mu šmýka prst. Čistý závislák na vode. Cesta sa vzdialila od hlavného ťahu. A čím ďalej vyzerala menej ako cesta, a už tobôž nie k prameňu. Dúfal som, že ak bude, nebude vyschnutý alebo iným obdobným spôsobom znehodnotený. Privítala ma však trúbka o priemere desať čísel, z ktorej polovicu zaberala voda. Prameň ma príjemne schladil svojim prietokom a prekvapil dostatočnou výdatnosťou. Prietok bol skvelý: 1,5L som napustil za 13 sec 47 stotín. Solídny, pardon, likvidný čas.
Čo bolo zaujímavé, bola bočná plaváreň, bacha – krytá, a bacha – s odpočivárňou. Voda bola priezračná ako cencúľ, pretože ju napájal prameň. Dno pokrýval jemný piesok, čomu sa dalo len ťažko ubrániť. Hladina mi siahala do polovice podkolennej časti nohy, co na plávanie to nebolo. Pravdepodobne bola plaváreň ešte mimo sezóny. V krištáľovej vode plávali živočíchy, ktoré sa pohybovali ako pružinky. Pozoroval som ich, boli vtipné, skoro ako morské poníky.
V plavárni som hneď uvidel súkromnú umyváreň pre pala frajerisa. Sprchový kút – grand de luxe. Mal som pohodu a súkromie. Nikto ma nerušil pri naturálnom kúpeli. Voda síce nebola caldente, ale to mi nevadilo. Potreboval som podstúpiť generálnu očistu. Voda pomaly pretekala plavárňou a na druhej strane odtekala preč. Super. Mal som aj cirkuláciu, teda vírivku, akurát protiprúd nejako haproval.
Neváhal som ani jednu chvíľu. V prvom rade som si nabral do všetkých fliaš vodu. A neváhal ani druhú chvíľu vyzliecť sa a umyť sa v ľadovej vode ako sa patrí. Studená bola až to všade štípalo a bodalo ako ihličky. Hodnú chvíľu som tam stál ako Palo magoris vo vode po lýtka. Ale čím dlhšie som stál, tým menej som si cítil nohy. Po čase na to nevyhnutne potrebnom som ležal a čvachtal sa ako škaredé káčatko. Umyl som si aj hlavu, pričom mi skoro zamrzol mozog. Keď som vyliezol, bol to pocit ako vyjsť zo sauny, bol som obnovený a hlavne okúpaný.
Takéto by mohli byt častejšie. Musel som počkať, kým mi uschla hlava, s mokrou kepkou na motorku, to by nebol dobrý nápad. Počas môjho obsychu prišiel týpek na aute, ktoré bolo malinké ako fiatka. Nabral si vodu do fľaše od motorového oleja. Napil sa – super, voda bola pitná. Bol oblečený v rifľovej veste, dlhé kučeravé mastné vlasy mu trčali spod hrubej vlnenej čiapky. Na zvrásnenej opálenej tvári sa v očných jamkách strácali hnedé oči. Otrhané jeansy z neho robili čistého hipisáka, ako keby sa včera písal rok 1978.
Keď som opúšťal moje súkromné kúpalisko, bolo v tieni na teplomere rovných 37°C. Zdalo sa mi, že nebol rozdiel na slnku a v tieni, slnko smažilo a ja som začínal počuť bublajúce bielkoviny pod kožou. Urýchlene som vysadol do sedla Čoprane a dal sa do pohybu v stojatom vzduchu. Krajina bola tak vyprahnutá a všade bolo sucho a horúco, že by stačilo povedať “zápalka” a všetko by zhorelo. Konečne som zažíval pojem teplá krajina.
Po EN-109 som sa blížil do mesta Leiria, kde som elegantne použil sieť obchvatov a obchvátil sa na cestu EN-365-2. Upútala ma tabuľa “Fátima 18km zo symbolom kostola”. Šiel som okolo samozrejme náhodou keďže cestu som si naplánoval. Bol to kúsok k miestuFátima, kde som sa zastavil, okúsiť ticho. A poďakovať Bohu za ochranu a úspešnú cestu. Informácie o mieste som obdržal až spätne od informátora zo Slovenska. Aspoň som nebol ako turista, ktorý si prišiel pozrieť to a to, odfotiť sa tam a tam, s tým a tým.
Fátima (5589,9km)
Bolo zrejmé, že aj teplota na fotke mala svoje čaro. Na tachometri som mal zaujímavé číslo pri tomto zastavení. Bolo to strašidelné, nevedel som či mám Čopraňu nechať na parkovisku. Bol to veľký risk.
Chcel som zaparkovať na centrálnom parkovisku, ale ukázalo sa to ako nebezpečné. Pri príchode mi ukazoval jeden pán kam mám zaparkovať. Nemal vestu ako parkingman a údržba mu tiež chýbala. Kálal som na neho a zastavil v tieni. Pil som vodu a sledoval podozrivého. Parkovalo tam málo áut, aj keď bolo parkovanie for free. Prišiel som na to prečo. Ako som popíjal, zistil som, že parkingman je miestny dajaužnu pán. Zakaždým novoprídeným autom prišiel a pýtal almužnu. Takže ostrovné zadarmo a ako bonus s možnosťou odcudzenia hmotného majetku. Nechcel som to riskovať, na Čoprani som mal kuchyňu, obývačku, vécko, a aj spálňu. Skúsil som sa pozrieť do centra. Bingo! Bolo tam ďalšie parkovisko. Bolo bližšie ku kostolu a parkovali tam motorky aj skútre. Zakotvil som svoju plachetnicu Čopraňu a spustil plachtu, aby ju zakryla. Dokonca som použil aj žltý alarm na kotúč prednej brzdy.
Bola to masovka, nie preto, že by tam bolo veľa ľudí. Práveže sa tam nepohybovalo tak ukrutne veľa ľudí ako v kostole Sv. Jakuba v Santiagu. Vyhovovalo mi to omnoho viac. Kostol bol celý biely a pôsobil dominantne pri pohľade na obrovské námestie, ktoré bolo na vatikánsky spôsob – obrovské.
Vošiel som do kostola. Bolo tam ticho a príjemný chládok. Biela farba pôsobila jednoducho a čisto. Bol som tam pretože som sa prešiel stíšiť a poďakovať Bohu za ochranu na cestách.
Podľa informácií, ktoré som dostal od informátora zo Slovenska, je Fátima najnavštevovanejším pútnickým miestom krajiny a jedným z najvýznamnejších v Európe. Denne tam mieria tisícky veriacich, mnohí absolvujú cestu pešo, oblečení v reflexných vestách kráčajú po krajniciach ciest, iní prejdú záverečnú etapu, cez hlavné námestie pred bazilikou, kolenačky. To vysvetľovalo ľudí v reflexných vestách, ktorých som videl.
Cieľom ich putovania je chrám, v ktorom stojí soška Panny Márie z Fátimy. V korunke má uloženú guľku, čo zranila Jána Pavla II. počas atentátu v roku 1981.
Bazilika Panny Márie z Fátimy bola dokončená v roku 1997 a nachádza sa na jednej strane námestia, ktoré je dvojnásobne väčšie ako rímske Námestie sv. Petra.
Na námestí po ľavej strane bolo gigantické miesto určené pre sviečky. Pri pohľade na voskovú nohu v skutočnej veľkosti topiacu sa na ražni som sa nevedel ubrániť nepríjemnému pocitu. A hneď vedľa na výber boli najrôznejšie voskové odliatky.
Keď som sa vracal k Čoprani, stretol som na parkovisku nových portugalských kamarátov. Rozprávali sme sa po anglicky. Zaujímali sa o môj prejazd Európou. Ponúkli ma grahamovým toastom a čipsami. Na záver mi darovali sošku Panny Márie a pricucli mi ju na Čopraňu. Poďakoval som sa im a spoločnou selfie sme sa rozlúčili.
Dostal som jednotlivo od nich lajky, asi štyri, a jeden lajk od pána, čo šiel okolo, keď som sa už chystal ísť a akurát som bol na ceste ku smetnému košu zahodiť krabičku od fruka.
Pokračoval som po EN-360 a EN-243. Horúci vzduch smažil ako keď sa na oleji vysmáža. Jedna biela dodávka ma lajkla.
Po ceste som videl ako sa pestujú rajčiny. Žiadne extra polievanie a priväzovanie k paliciam. Rástli ako burina, alebo ako zemiaky.
Lajkol ma pri predbiehaní bledozelený volkswagen pickup, pánko zatrúbil a dal mi palec hore. Chcem to niekedy odfotiť, ale zakaždým tie lajky prídu nečakane a je to len chvíľka.
Internarché pumpa (5703,8km)
Keď som videl cenu gasoliny, myslel som, že sa mi sníva. Jeden kilogram paliva po 1,271€. Myslel som si, že som v tankovacom raji. Tankoval som ako škrečok, aj keď som ešte mal menšiu polovicu nádrže. Bol som hamižný na oktány. Gasolina za takú hriešne nízku cenu sa neodmieta.
Tankoval som ako americký macher. Dievčina za kasou vedela po anglicky, čo mi uľahčilo interface čerpacieho stojana. Získal som basic info na obsluhu.
Keď som platil, prišiel zošúverený dedko v baretke s cigaretou a naznačoval ako Čopraňa pradie: “pumpum pum pum pumpum pum pum”. Dal mi svoj lajk. Keď som odchádzal, naschvál som zaburácal motorom, dedko sa usmial a stratil sa mi zo spätného zrkadla.
Vzrušujúci okamih spotreby vydal svoje ovocie. Na 9,95L sme s Čopraňou pourážali ohromných 393km. Spotreba bola utešená, 2,53L/100km, samozrejme, že by mohla byť aj lepšia.
Úsek cesty v závere dňa bol podľa mojich predstáv. Zapadajúce slnečné lúče sa mi opierali do chrbta. Cesta bola mierne zvlnená a viac-menej priama. Neskoršou predvečernou hodinou bola zabezpečená nízka cestná účasť. Cestu lemovali eukalypty, borovice dub korkový. V Portugalsku je týchto stromov neúrekom a mali ošúpané kôry na oranžovo a bordovo. Bolo to desivé a bál som sa, či to prežijú. Podľa informácií je krajina najväčším svetovým producentom korku. Korková kôra sa zberá každých deväť rokov po tom, ako strom dovŕši 25 rokov. Vyrábajú sa z neho nielen zátky na fľaše plné portského, ale tiež opasky, pohľadnice, papuče alebo peňaženky.
Niektoré borovice popri ceste mali narezanú kôru a pod ranou pripevnený plechový kýblik. Podľa informácií to je borovica prímorská (Pinus pinaster), z ktorej sa získava živica na výrobu terpentínu a kalafúny. “Čapovanie” prebieha 8-9 mesiacov v roku na stromoch, ktoré majú priemer aspoň 20-25 cm, a získavanie živice z jedného stromu môže prebiehať aj 20 rokov. Portugalská a čínska živica je najkvalitnejšia na svete, je to akýsi svetový štandard. Slovo kalafúna, mne ako elektrotechnikovi nebolo cudzie a mám rád jej vôňu pri letovaní, len som netušil, že sa získava tak brutálnym spôsobom.
Príjemná 70tka otvorenou krajinou cez pustinu mi dávala pocit dostatočnej slobody. Prilietali myšlienky ako orli. Okamih dopĺňala príjemná eukalyptovo-borovicová vôňa. Sám som si vychutnával jazdu pustatinou, samota na motorke bola príjemná ako dotyk prúdiaceho vzduchu. Motor priadol, gumy vrneli na rozhorúčenom asfalte. Splnil sa mi sen, po tomto som túžil, priblížiť sa k divočine a pokúsiť sa jej dotknúť.
N 38°48.577′ W 8°23.313′ (5734,6km) 152 m.n.m
Na ceste planinou som našiel útočisko v polokrytej zastávke. Stála na rázcestí. Samozrejme že sa okolo mňa mihla a kým som sa uvedomil už bola za mnou. Bol som na ceste N-114. Žiadna dedina ani záchytný bod. Takže preto len súradnice. Nedbal som využiť zastávku k nocovaniu. Bola to prvá zastávka vhodná na noc v Portugalsku. Nakoľko nebolo na okolí osídlenie neváhal som a celú som ju zabral.
Večeru som nemal na saláme. Salámu som mal na žemli a salámou som rozhodne nešetril. Bral som aj po troch kolieskach a kládol si rovno do úst. Bolo by stratou času dávať si ju na pečivo. Dalo by sa povedať, že salámu som zajedal žemľou. Salám bola značky: “Dulano” 150g. Nadpolovica bola preč, len to zacvendžalo. Chuť dotváral nenahraditeľný pocit freedom.
Okolo zastávky pobehovali obrovské mravce – také lesné. Chcel som sa s nimi spriateliť a tak som im dal otrusinku zo žemle. Odmietli ju. Usiloval som ako mravec o ich priazeň. Ponúkol som im kúsok salámu. To už akceptovali, schmatli ho a zmizli v tráve. Cez noc som mohol prespať a byť s nimi zadobre.
Bolo už jedna z podvečerných hodín, zhruba desiata, nerozlučné slnečné lúče sa lúčili. Tešil som sa ako sa po pansky jak pán chuligán vyspím na lavici v zastávke. Už som dlho nebol na dreve vyspatý.
