DAY 16
–prejdené 143,7km
Smelo som vstal (3239km)
Skoro som sa vykydol zo siete. Brr, parilo sa mi z úst, a začínal som ľutovať, že som sa dal na spánok tak vysoko v kopcoch.
Odvážny ranný face.
Kosa bola riadne naostrená, radosť porezať sa, slnko ešte poriadne nevyšlo. Až pred mojím odchodom sa začali kopce kúpať v slnečných lúčoch pri teplote 13°C. Riadne otužilé, rešpekt. No som len dúfal, že keď sa budem ja kúpať v oceáne, že bude teplejšie a nebudem musieť byť taký otužilec. Mlčky som schrúmol dve fitky, že raňajky, a zmizol som z ultra studených kopčárov.
Odpočívadlo sa kúpalo v slnku, a mne bolo zima, nebol som zrovna frajeris .
Vrátil som sa do Bilbaa, už som v pohode trafil. A dokonca sa mi podarilo odbočiť ku kostolu, ktorý som včera videl a chcel navštíviť.
Kostol v meste Bilbao.
Zaparkoval som neďaleko. Už som sa tak nebál o Čopraňu, ako zo začiatku. Vydržala včera v centre mesta sama tri hodiny, kým som bol na pizzi a drancoval wi-fi.
Vošiel som do kostola a to ticho ma objalo. Konečne som sa mohol stíšiť v lavici. Venoval som čas Bohu a sedel v nehybnom tichu chrámu.
Bol to čas, ktorý bol iný ako čas tam vonku, v uponáhľanom meste, plného naháňačiek, vybavovačiek a stresovačiek.
Pred odchodom, inkognito V. I. P. záber znútra.
Ako som prechádzal cez mesto, videl som všade ľudí. Uvedomoval som si, že každý z nich niekde býva, každý má mobil, takmer každý auto, a každý musí niečo jesť… spotreba paliva, energie, vody… boli to masové myšlienky o ľudstve, o sebe ako žijem, či to chcem a či som spokojný. Komplikované myšlienky o tom, ako je človek pre prírodu záťaž. Ako som sa vypletal zo spleti, mesto má vplietalo do svojich myšlienok komplikovanosti života v meste. Život v meste je však obmedzený a skrýva sa za pohodlím a komfortom každodenných samozrejmosti. Teplá, a vôbec voda, prístup k internetu, obchody… Zmysel odteká do kanála, preč do stoky za mesto, kde ho zneškodnia.
Pohľad na Bilbao z motorky, psina.
Sedel som na múriku v prístave a sledoval oceán. Vlny čvachtali o skaly podo mnou. Počúval som šum, ktorý sa miešal s mojimi myšlienkami pri pohľade na šíry oceán. Okolo sa mihla prvá čajka. Bola krásna, ale nebol to môj typ. Čajka nemala nič dočinenia a čajom a čajokrásnou chvíľou. Omyl, ona iba letela okolo.
Čajka, ktorá pravdepodobne nemá nič spoločné s čajom.
Ako som si tam tak sedel, prešlo okolo aj doobedie, ani som sa nenazdal. Dnes som sa nikam nechystal, dal som si relax refresh day. Nehovorím, že plytvám časom, len si užívam, že ho mám more, a dnes oceán.
Voda dolu podo mnou stúpla. Všimol som si, že bol príliv. Neviem, či to na fotkách je badateľné, ale hladina sa zdvihla. Niektoré šutre zmyzli pod hladinou.
Keď som chcel odísť, zistil som, že som na opačnej strane kanála prístavu. Čiže som mohol počítať tak s hodinovou zachádzkou do mesta. Po najbližší most to bol hodný kus nazad do vnútrozemia. Ale ten most bol gigantický, štyri prúdy jedným smerom a štyri opačným. To bolo asi preto tak, aby mal väčšiu kapacitu, nie ako bratislavský Prístavný most, ktorý je stále zacpatý. Bola to divočina, každý sa radil, na konci sa pruhy delili na smery. Tipol som najkrajnejší. Môj navigačný systém bol plne analógový. Orientoval som sa kopcami v diaľke, ku ktorým som chcel ísť, a tak som volil odbočky a výjazdy z kruhákov na ten smer. Prišiel som cez sídlisko a cez jednu priemyselnú štvrť, ktorá mi však dala nádej, že opúšťam urbanizáciu.
Mal som celkom sight-seeing, kým som sa dostal preč z pobrežnej aglomerácie. Čopraňu začalo smädiť, a tak sme zastali na pumpe Campsa.
Rabovanie sa mohlo začať. Zapojil som sosák do nádrže – nič. Žeby bola na platobné karty? Po chvíli špekulovania, som odhalil zalomenie na hadici. Bola neprirodzene mäkká, tí čo tankujú, poznajú, ako sú hadice neohybné a tuhé. Táto bola stará, a mala značne obnažené vypletenie. Zrejme tu dlho nebolo alebo nepoznajú certifikáciu ISO. Keď som ho uvoľnil ošpricoval som si budíky a riaditeľa – riaditká. Dokaše! Všimol som si, že benzín mal inú farbu. Namiesto nažltlej bol do modra.
Pokus zachytiť modrý odtieň benzínu.
Nabral som benzín neo-tech 95 v objeme 12,89L za 15,33€, čo bolo v prepočte 1,189€/L. Prešiel som 468,8km a spotreba na 100km vyšla 2,75L.
V križovatkách sú tu žlté šrafy, aby tam autá nestáli. To znamená, ak nemôžeš križovatku opustiť, nevstúp do nej. A fungovalo to.
Vyznačený priestor križovatky, kde sa nesmie zostať stáť.
A ešte jedna vec sa mi na premávke páči. Semafory pre chodcov majú buď animovaného panáka, zelený kráča a červený pochopiteľne stojí. Keď sa končí zelená, panák zrýchľuje chôdzu. Tie, čo nie sú animované, iba začnú ku koncu zelenej blikať najprv pomaly a posledných pár sekúnd úplne rýchlo. A vo väčších mestách majú aj count-down políčko, koľko bude trvať červená alebo zelená v sekundách asi max. dve minúty. Výhodou pre vodičov je, že na to tiež vidia, a tak je jasné, za koľko sekúnd naskočí pre autá zelená.
Pláž v Zierbena (3348,2km)
A táto značka asi znamenala, že ak si na pláž vezmeš psa, budeš mať pri odchode z neho koňa.
Pokrok v evolúcií plážového ekosistému.
Keď som prišiel, bol som v plnej motorkovej. Bolo to tam hlava na hlave, ale pláž bola zadarmo, tak niečo za niečo. Oproti mne na pláži sedeli tri čajky a pozorovali ma, ako som sa demontoval z plného naoblečenia motorkového. Smiali sa na mne. Toľko som po španielsky rozumel – lebo smiech je medzinárodný.
Kus pláže a more v pozadí.
Bolo okolo druhej hodiny a ja som sedel na pláži ako volské oko. Smažil som sa. Pri nanášaní taveného syra mi jeden trojuholník padol do piesku. Mal som zo sebou iba dva. Trochu som ho očistil, ale chrupčalo to aj tak. No čo, trochu vápnika neuškodí. Jedol som poslednú suchú žemľu, škrípal som zubami a mal jej plné zuby. Kukal som tupo do vĺn oceánu a čajky kukali na mňa.
Štruktúra pláže.
Podkladom bola piesočná pláž, ale ukázalo sa, že piesok bol horší ako mravce. Mal som ho všade. A po zvyšok dňa som sa ho zbavoval. Bol v oblečení, prilbe, i všade kam sa dostal. Pri podrobnejšom skúmaní a analýze som zistil, že to vlastne nebol piesok, ale rozdrvené časti mušlí.
Samotná masová pláž.
Dobre som to vyžocháril. Parkovanie zadarmo, vstup zadarmo, WC zadarmo, sprchy zadarmo, pitná voda zo sprchy na pláži – odsledoval som si to zadarmo, kúpanie v oceáne zadarmenko. Dobre som našiel. Som vychytal a vykúpal. Vykúpal som sa, vodu som ochutnal. Technicky bola menej slaná ako z mora v Taliansku. Boli veľké vlny a plavčíci nechceli pustiť ďalej do vody, iba po kolená. Tak som sa čvachtal vo vode po kolena ako mimino a zplávať som si nemohol.
Pláža láža, všetko vpaža, a pán oceán.
Odliv a odchod. Keď som odchádzal, zas bol odliv a voda na pláži začínala o 20 metrov smerom do oceánu. Bolo osem hodín, slnko si schovalo tvár za oblak. Vyhodnotil som situáciu ako zrelú na odchod. Začal som sa obliekať do full výbavy. Zase sa našli prizerači, ktorí sa na mne chichúňali. Ale ja som ich mal v pazuche, keby oni boli na mojom mieste, tiež by sa radšej obliekli ako mrzli.
Opúšťal som pláž a smeroval hocikam náhodným smerom pohľadať zastávku alebo inú motiváciu na prespanie. Možnosti destinácie boli dosť obmedzené na pobreží. Už som sa toľko nestresíruval. Vedel som, že skôr či neskôr niečo viac či menej vhodné nájdem. Spoliehal som sa na Boha viac, ako keď som mal GPS.
Pán Boh je so mnou a ja to viem. Už som zajtra nemal čo raňajkovať a dnes pri hľadaní kempfleku som videl odbočku na pútnickú cestu, označenú žltou škebľou na modrom pozadí. I vydal som sa tou cestou necestou. Bola to cesta možno 6. triedy, lebo asfaltu bolo miestami nedostatok, ale pokiaľ sa Čopraňa nesťažovala, tak som sa ani ja. Učil som sa od nej pokore krok po kroku. Cesta ma viedla cez všelijaké lazoidné domce roztrúsené po stráňach. Dostal som sa do mestečka Castro Urdiales, kde bol ešte pol hodinu otvorený Lidl. Pán Boh sa o mňa postaral. Obnovil a naplnil som stav brašňový na maximum zásobinami lahodnými.
Už som iba šiel ako radar v šerosvite a sledoval okolie cesty po ľavej strane, lebo pi pravej bol útes.
Odpočívadlo 3km za Oskara (3382,7km)
Našiel som odpočívadlo. Bolo to ešte za svetla. Na mieste som si chcel uvariť tretiu tretinu cestovinovú, ale zistil som, že som stratil vodu, ktorú som si žochársky napustil na pláži, keď som vystál radu do sprchy. Mal som ešte jednu vodu staršiu. Na odpočívadle som sa rozhliadol a zbadal prameň. Informácia na ňom bola pitná s vydajom 2L za minútu. Bral som to tak, že vodu z pláže som nemal piť.
Dorazil som klobáseň a uhorku, a dal som si k tomu čerstvú bagetu z Lidla. Vybalil som tyčinky z nepraktických papierových krabíc. Bolo to dovedna 32 fit tyčiniek. To budem ale fit. Malo by to vystačiť na 16 rán, ale ako sa poznám, tak ich pojem aj mimo ráno. Úprimne pár dní im ostáva.
Pohľad na 32 tyčiniek na 16 rán dopredu, ale dávam im tam 3-4dni.
Nechcelo sa mi veriť, bol som asi kilometer od oceánu a tiež tu boli komáre. Museli to byť nejaké prioceánske komáre, boli malé a štipľavé.
Neviem, načo sa vždy na noc tak obliekam do všetkého čo mám k dispozícii, keď mi je aj tak každé ráno zima. Dúfal som, že v nadmorskej výške (59,664 m.n.m.) nad úrovňou oceánu nebude ráno kosa. Už sa ani nepozastavujem na tom, že chodím spávať v tom, v čom som, a obutý.
Pripojil som sieť medzi brezu a drevené zábradlie, ktorému som dôveroval, že sa cez noc nevyvalí. Bolo by to dosť nepríjemné, ostať uprostred noci bez dostatočneho počtu prístupových bodov siete.
Čítal som si z Biblie. Potom som ešte registroval dvoch chalanov, ktorí prišli autom okolo trištvrte na dvanásť a rozložili samorozkladaci stan.
