DAY 15
–prejdené 149,1km
Zobudený ako prebudený (3089,9km)
Bol som na kameň vyspatý a taktiež čo som bol, bol som zobudený do vlhkého, chladného, zamračeného rána plného nepohody. A to ani nepršalo.
Ranný frajeris fejs pred zachodis.
Prišla údržba parčíku, niečo ako lesníci na troch terénnych autách. Nahlas sa rozprávali. Chcel som tam pred záchodmi žocháriť celý deň, lebo bolo škaredo a hrozilo, že zmoknem. Ale oni ma rušili, spať som už nemohol. A zistil som, že som nenocoval sám, boli tam aj traja chalani čo tam mali auto a stan.
Pracanti, ktorý ma zobudili.
Lesníci tam čakali. Potom došiel jeep s nálepkou lesná stráž. Niečo sa vyprávali a mňa nechávali k môjmu počudovaniu na pokoji. Sedel som rozospato v spacáku a kukal na nich. Lesník z jeepu sa ku mne pristavil a s úsmevom mi povedal: “it’s not a good place before the water toilet”, na čo som mu povedal: “okej” a on odišiel.
Použil som záchod, keď som ho mal doslova pod nosom, zahryzol nejaké fit tyčinky a nabatožinil Čopraňu, a vypadol som.
Zamračená obloha sa skopírovala ako cez kopirák na moju tvár. Bol som vystrnadený do zamračeného dňa. A čo asi situáciu nezlepšovalo, toaletný papier mlel z posledného a ostával mi už len odhadom na pol dňa.
Všade, kde som pozeral, predávali po 8 alebo po 10 alebo po 12ks. No načo by mi bolo toľko papiera, veď by som ho nemal kam dať a nie som ani spisovateľ.
Brutálna, olympijská dávka toaletného papiera.
V dedine Eibar, či čo to bolo, sa mi po prekonaní jazykovej bariéry, v malom obchodíku, podarilo kúpiť najmenšie možné balenie toaletného papiera, a to “iba” štyri kusy za 0,78€. Bol som spokojný, ale na druhej strane som nemal tušenia, kam ho všetok dám. S takou zásobou papiera na toaletu by som mal vystačiť po zvyšok dobrodružstva. S toaletným papierom Olimpic hravo vyhrám olympijské hry v danej kategórii.
Priznávam verejne, vznikol sklz s pridávaním blogov, a to trojdňový delay. Nutne som potreboval wifi a to free najlepšie.
Bilbao (3200,8km)
Nedostatok wi-fi bol problém, ktorý som vyriešil v Meste Bilbao v reštike, na pizzi, som im tam dobre zaťažil internet svojím uploadom. Ak nemali neobmedzený, tak som im narobil riadnu škodu, bol som tam takmer 3 hodiny. Pizza bola dobrá, ale neprimerane malá oproti veľkej cene. Za 8,40€ by som mal v Bratislave dve normálne a nie takéhoto piďúsa. Ale nešlo o pizzu, ale o tú wi-fi. Potreboval som internet a pizza nebola od veci pri stravovacích možnostiach, ktoré som praktikoval. Mohol som to nazvať, že som mal kráľovský obed.
Malá pizza štanglička.
Videl som jeden kostol, ale nevedel som, ako odbočiť, tak som to nechal na ďalší deň, aj tak som chcel cez Bilbao pokračovať.
Pohľad na ulicu mesta Bilbao.
Mohlo byť už pol deviatej a ja som bol ešte stále kdesi v centre mesta Bilbao. Sedel som na chodníku pri Čopraňi a ľudia, ktorí chodili okolo, ma lajkovali. A naživo mi dávali palec hore. Bolo to omnoho lepšie takto live ako virtuálne. Mal som 4 lajknutia za poobedie, to bolo dosť slušné. Rozlúčil som sa s free wi-fi a dal sa zbesilo do ulíc veľkomesta. Bez GPS je to iný survival na križovatkách. Potreboval som sa bezprostredne dostať na noc preč. Netuším ako, ale podarilo sa mi zbaviť sa aj predmestia a dostať sa na takzvaný vidiek. Tam sa začala pravidelná každovečerná aktivita.
Parke Naturala Gorbeia (3239km)
Úplne v pohode by som sa mohol zamestnať v spoločnosti Google a robiť pre nich mapy. Bol som ako google auto, ktoré zájde do každej odbočky a ulice, aby ich vyfotilo. Snoril som ako besný, až som sa dostal zhruba 30 kilometrov od Bilbaa do kopcov. Ocitol som sa v prírodnom parku Gorbeia. Nebol by som taký múdry, keby mi to nepovedala tabuľa.
Pohľad na západ slnka z kopcov, asi ešte zvyšky Pyrenejí.
Bol som vysoko v kopcoch, ďaleko za civilizáciou. Ešte som dokonca vychytal aj pohľad na posledné minúty zapadajúceho slnečného kotúča.
Zjedol som si dve totálne presušené žemle s náhradou tlačeného syra, niečo ako Lunex alebo Karička a plus som si doprial uhorku a klobáseň.
Ponaučenie znelo: nenechávaj pečivo dva dni v taške na batohu.
Kým som dožul, už sa zotmelo a stihla padnúť prvá rosa. Do kelu ružičkového, Čopraňu som mal zvlhnutú a veci tiež.
Zakryl som Čopranicu, zobral si stručné veci a napojil som sieť. Boli tam zakázané klasické veci ako robiť oheň, trhať kvety, stanovať, ale nebolo tam zakázané spať v sieti a tak som sa pokojne zakempil po svojom. Pripojil som sa o strom a lavičku, takže som bol asi 15 cm nad zemou. Očistil som zuboradie a uložil sa do siete.
