DAY 29
–prejdené 239,5 km
–prejdené 239,5 km
Hore ako hore (5127,8km)
Bol som hore. Hore na poschodí a bol som hore. Zobudilo ma svetlo. Bolo trištvrte na osem portugalského času. Zvonil mi mobil, ktorý bol dole. Zišiel som dole. Volal mi kamarátis z Pezinka. Rozprávali sme sa, kým neskapala baterka mobilu 3510, čo netrvalo dlho. Holt nevýhoda sekundárneho mobilu.
Schmatol som veci, otvoril si garáž a dal sa do balenia. Počas obatožinovávania Čoprajdi som schrúmal tri fit tyčinky. Viac som nevyhrabal z brašne, ale možno sa ešte nejaká nájde. Obatožinoval som Čopraňu oveľa lepšie ako iné dni. Myslím, že mám už skúsenosti pala frajerisa.
Rozlúčil som sa s Avantikou. Paul ešte spal a ona ho nechcela budiť. Za všetko som poďakoval. Rozlúčil som sa s Avantikou. Stále opakovala hlavne aby som neveril ľuďom a bol opatrný na cestách. Hovorila, že ľudia v Portugalsku veľa pijú víno a sú agresívni, že nie sú všetci ako oni, že som mal šťastie na dobrých ľudí.
Portugalská vyrážka (5127,8km)
Vyrazil som. Bolo 08:52 portugalského času a 09:57 môjho času. Bol slnečný bezoblačný deň. Pokračoval som popri pobreží po ceste EN-13. Dediny, toto boli dediny, mohol som smelo prehlásiť. V mestečku Meadela som presedlal na EN-202, po ktorej som pokračoval mierne do vnútrozemia.
Sedel som na lavičke v mestečku Lanheses a plánirúval si cestu. Na opačnej strane cesty prechádzala dodávka, ktorá odbočovala na moju stranu cesty asi 10 m odo mňa. Za ňou sa rútil pickup. Evidentne nestíhal dobrzdiť, stočil to doprava a nabral navigačnú tabuľu. Odtrhol si zrkadlo. Nic viac sa nestalo. Bola to evidentne jeho chyba ale aj tak sa rozčuľoval ako besný. Pozbieral zrkadlo, šmaril ho do auta a odišiel. Do paže! Toto je čo za ľudí?! Divoká krajina, Paul mal pravdu.
Mal som hlad na krku a v bruchu orchester. Nemal som v paži, mal som na pamäti, čo mi rozprával Paul. Zdalo sa mi, že Portugalsko je ako acid, cesty ako cintorín, a ľudia? To neviem.
Lidlis Portugalis (5186,8km)
Lidl, mais para si.
Natrafil som na Lidl v mestečku Ponte de Lima. Bolo to ako na púšti natrafiť na oázu. Slepo som šiel ulicami. Bolo horúco a doplnenie potravín nebolo od veci. Bál som sa však o batožinu Čoprane a o Čopraňu samotnú. Prioritne som nakupoval len najnutnejšie veci, ako fittyčinky – 12 sestier dohromady. Kúpil som si aj trvanlivý syr, nech mám zmenu. S nákupom som sa ponáhľal ako na pretekoch v nakupovaní. Pri pokladni ma predavačka oslovila: “bon dia”. Zaplatil som kartou a utekal k Čoprani. Stála hrdo pri nákupných košíkoch nedotknutá.
Otvoril som si broskyňový 500g jogurt ako tradične – pred obchodom. Naobedoval som sa trestajúc pána jogurta. Bol chladený. Vychutnával som si ho ako zmrzlinu.
Skútre pred Lidlom boli pojazdné šroty, dvojtakty so zjazdenými gumami, celé zaolejované, bez zrkadielok, bez smeroviek. Milovníci umenia by si prišli na svoje. Na opotrebovaných skútroch vynikala krása funkcionalizmu. Zažltnuté plasty na budíkoch naznačovali, ze kilometre nikto nepočíta. Jazdí sa pre potrebu a nie na spotrebu. Pre oživenie čítania uvádzam ešte čitateľné označenie jedného motocykla Famel FX17, kto si vygoogli, uvidí, že to bolo ťažké retro.
Pre mňa vtipné bolo upozornenie na kontrolu rýchlosti – radar. “Velocidade controlada” – znie to ako tramdalada rolada, tramdarada. Čo znamená zakaždým, keď uvidím toto upozornenie, usmejem sa a prehrám si slovenskú verziu, ktorú som si skomolil: tramdalada rolada, tramdarada.
Načrel som do hornatejšieho rázu Portugalska. V dedinách boli kamenné domce, kamenné cesty ako v stredoveku, po ktorých sa nedalo ísť rýchlejšie ako 30km/h.
Medzi dedinami samý vinič, my nič, a inak kde nič, tu nič. Kopce v pozadí boli typu Karpaty. Z cesty EN-203 som sa nedopatrením napojil a presedlal na EN-101.
Na jednom odpočívadle som núdzovo odstavil. Čopraňa ma kryla a ponúkla mi nakopávaciu páku ako držiak toaletného papiera. Priebežný stav prvej toaletnej rolky z kvarteta bol k dnešnému dňu zostávajúce 4%.
V meste Braga, ktoré patrilo k tým veľkým, som nechtiac nesprávne opustil obchvat a doprial si sight-seeing dvoch sídlisk na spôsob bratislavskej Rače. Ale ako som náhodou vbehol do sídliska, tak som aj vybehol, a to priamo pred kruhový objazd, kde som sa spokojne chytil cesty EN-14. Držal som sa jej ako kliešť.
Upútal ma trblietavý asfalt na cestách. Neviem, či tam niečo extra pridávajú, alebo len využívajú mleté dary mora. Žeby primiešavali namiesto štrku lastúry?
Na predmestiach lemovali cestu rôzne firmy. Jedna, ktorá ma upútala, sa zameriavala na záhradné doplnky. Mali pri ceste vystavené záhradné figúrky. Záhradní trpaslíci, záhradné medvede, záhradné jelene, záhradné delfíny, záhradné slimáky a veľa rôznych sošiek.
BP pumpa (5290,2km)
Prišiel som na pumpu BP v Castêlo da Maia. Vzhľadom sa radila k tým luxusnejším. Kryté stojisko pre osem stanovíšť a štyri druhy paliva. Schytil som tankovaciu hubicu, namieril do nádrže a stlačil spúšť. Nič. Ani cvrk. Do paže! Zaštupľoval som nádrž, nech sa v horúčave zbytočne neodparuje zvyšok lacnej španielskej gasoliny. Pomyslel som si, že sa musím ísť nahlásiť, aby mi odomkli tankovanie. Spomenul som si, že Portugalsko je acid, kde sa kradne. Okay, accept.
Automatické odsúvanie dverí ma vpustilo dnu. Vnútri normálna klimatizácia a regále s pamlskami. Zamieril som bezprostredne ku kase. A spustil na pokladníka po anglicky: “ic not vorkink?”
Odpovedal mi: “mnana nana na? Nana na mna na.”
Zatváril som sa ako kyslá uhorka. “ken aj baj d benzin, gazolin?”
“Nana na mna na.” zopakoval vo svojej reči. Na čo som mu už iba odpovedal “thenk ju, baj” a odišiel som preč. Ešte som si všimol tabuľku, že sa dá zobrať iba za 5-10-15-20…€. Pochopil som, že pumpa je BP – big pako, a pokračoval som ku konkurencii. Čo je to za systém, že sa dajú nabrať iba fixné násobky eura? Pumpe bp evidentne chýbalo asi písmeno “L” blp.
Cesta ma vyniesla na obchvat v snahe uchrániť ma pred vznikajúcou zápchou na vstupe do mesta Porto. Dostal som lajk od motorkára, ktorý ma predbiehal na dvojprúdovke. A asi po minúte auto, ktoré ma predbiehalo na tej istej dvojprúdovke idúcky vedľa mňa, dvakrát krátko zatrúbilo a dostal som od chalana lajk. Takže jeden moto lajk a jeden auto lajk.
Tretí dnešný lajk som dostal niekde v aglomerácii pri Porte pred kruháčom od auta, ktoré som pusti z bočnej cesty. Bol som v meste Porto, ak by som nešoféroval, pil by som akurát niekde v podniku portské. Kvalitné vínčisko, ja som ale sušil hubu a hľadal si kempfleka v snahe dostať sa preč z mesta.
Jumbo story (5310,8km)
V meste alebo mestskej časti Rio Tinto som videl pumpu so zaujímavým názvom a zaujímavou cenou 1,349€ /L. Dať pumpe meno Jumbo, okej, proti gustu žiadny dišputát. Postavil som sa k stojanu 4. Patrila k tým solídnejším na lepšej úrovni. Nemala wifi, ale to mi nevadilo. Na prvý pohľad mi nebolo jasné, ako sa obsluhuje a pchal som kartu do panelu pre samoobsluhu. Zbytočne, nešlo to. V tom za mnou prišiel chalan. “Du ju nid help?”
-“Oh jes, aj dont anderstand hav it vorks”
Spolu sme sa vrátili k mojej drahej Čoprani.
“Ju džast put fuel in jor tank, end aftr ju pej der.” a ukazal na pokladne.
“Fenkju”. Potešil som sa anglickému prístupu. Natankoval som, zaplatil som sekundárnou karetkou, aby vznikol na účte pohyb a banka si neúčtovala poplatky za nečinnosť. Prevetral som ju, ako vravievam.
Odtlačil som Čopraňu na kraj ku chodníku pri búdke pumpy, aby si mohol aj chalan načerpať, ktorý mi pomohol a stál v rade za mnou. Robil som štatistiku o tankovaní, a tak trochu som očakával, že keď chalanisko dotankuje, dotlačí ku mne a dáme reč.
Ako obvykle, aj teraz som bol zvedavý, aká spotreba mi vyšla. Tu v Portugalsku budem musieť jazdiť na spotrebu a nie na zákon, takže budem jazdiť pomaly a brzdiť premávku. Opäť, ako vždy, som zažil vzrušujúcu chvíľu výpočtu spotreby, napínavý moment do chvíle zobrazenia cifry na kalkulačke. S Čopraňou sme pourážali 483,4km na 12,47L a docielili sme krásnu spotrebu 2,57L/100km, s ktorou som bol spokojný.
Jo. Keď chalan dotankoval a zaplatil, pristavil sa so svojou Yamaha XJ 600 Diversion, ročník 1992 (75.000km). Parádna kočka, ale nie môj štýl. Predstavili sme sa. Nuno ju vlastní už jeden rok a je rovnako stará ako on. Potvrdil, že Jumbo je najlacnejšia pumpa, ale že má zlú povesť jej benzín, asi niečo ako u nás Jurki. Zhodli sme sa, ze nám to nevadí, pokiaľ to motoru nevadí a jazdí.
Nuno vedel, že Slovensko je pri Poľsku. A čo bolo ešte lepšie, poznal značku Keeway. Rozprávali sme sa o našich motorkách. Hovoril, že si chce zmenšiť rozetu zadného kolesa, aby znížil spotrebu a otáčky pri vyšších rýchlostiach.
Povedal som mu, že píšem blog. Hneď si vytiahol mobil, že ma chce nasledovať. Dal som mu odkaz a hneď ho otestoval. Stránku mu prehliadač preložil do portugalčiny. Pýtal som sa ho, aké to je, lebo som vedel, že prekladač niekedy prekladá somariny. Povedal, že sa to dá čítať, ale že si to dá potom po anglicky.
Nuno mal veľmi peknú angličtinu, musím ho takto medzinárodne verejne pochváliť. Poprosil pánka anonymného auta o našu spoločnú fotku. Keď nás pánko na tretí pokus odfotil, dostal som od nášho instantného fotografa lajk oboma rukami naraz – dabláč. Takže dnes už päť lajkov. Ty brďo, to je zatiaľ najviac lajknutí za deň. Rozlúčili sme sa, Nuno sa ponáhľal na stretnutie a ja som ešte ostal chvíľu na pumpe popíjať lomarančové fruko.
Slušne povedané, som sa vyplynatil z Porta a jeho aglomerácie a dostal sa na cestu N-1 ktorá sa zmenila na IC-2 ani bolo dane na známosť. Nemám rád obchvaty a diaľnicoidné cesty, lebo nemám dosť výkonu a jediné, čo z toho mám, je zvýšená spotreba.
Popri ceste som ešte videl Lidl. Nemal som chuť variť si na večeru a všetko nasvedčovalo tomu, že na to ani nebudem mat čas a priestor. Lidl bol otvorený do 21:00, takže som mal ešte 6 minút. Pustilo ma dnu, schmatol som z pečiva 4 kusy niečoho ako papuče, ale na sladko. Pri pokladni som bezkontaktne pípol nákup za 1,8€ bez problémov a opustil som predajňu. Zakúsol som dve papuče pred Lidlom, pričom ma upútalo špeciálne vyhradené parkovisko troch boxov pre tehotné ženy priamo pred vchodom do Lidla. Miesto pre invalidov bolo ďalej od vchodu.
Hidden in woods (5367,3km) 18,9°C 7m.n.m
Potom som sa dostal do takej zakončatiny, že hrôza. Spleť ulíc sa obtiažne dala nazvať pažou. Nemať aspoň GPS, ktoré sa stále strácalo a objavovalo ako lochneská príšera, bol by som totálne že lost. Tma, chlad, hlad, neskorá hodina, nekempflek, mesto, to všetko komplikovalo moju neutešenú situáciu. Pre utuženie divného pocitu som videl na ulici, ktorou som prechádzal, štvorcovú značku Európskej únie s hviezdami do kruhu a uprostred nápis Esmoriz. Nechápal som to, bol som predsa v Portugalsku. Oceánisko som mal na dohľad a na dovôňu. Trochu ho osvetľovalo pouličné osvetlenie nábrežia. Nedokázal som sa ubrániť pocitu, že som bol v akomsi gete. Typ obydlí tomu nasvedčoval, plechovo doskové chajdy, až to desilo pri pomyslení spať niekde poblíž. Čistý 98% acid.
Neďaleko (1,74km) od pobrežia mesta alebo časti Cortegaça som vytipoval podľa mapy piknikové miesto v lesíku pri futbalovom ihrisku na ulici Rua do Buçaquinho. Bolo tam cez dvadsať piknikových stolov. Zašil som sa za posledný, a ani nie k stolu kvôli mravcom, ktoré tam mohli byť, ale k betónovému múru areálu futbalového ihriska. Bola už tma. Čopraňu som zaparkoval takmer k stene a ľahol som si medzi ňu a stenu. Bolo 22:18 miestneho času. Ležal som si na surovo, bez spáce, bez Ignáca, bez karimakatky, iba oblečený ako Palo frajeris. Nepohodlné predmety ako konáre a šišky či fľaše som odhodil a vzniklo pohodlné miesto z mäkkého suchého lístia. Začínalo mi byť teplejšie. Po jazde bez rukavíc za účelom babrania navigácie ma vyzimilo. Ležal som na lístí eukalyptov a stromu, ktorý sa podobal listami na ginko. Nie tvarom, ale žilnatosťou. Dúfal som, že acid krajina a noc v nej ma nestrávi do rána ako acidofilné mlieko. Zaspal som.
