Hranice času ukazujú krásu

DAY 49

–prejdené 325,5 km

Talánske ránenko (10.429,7km)

Čas sa míňal a ja som začínal v diaľke vidieť breh, pevninu. 

Fitol som dve fittyčinky. Opúšťal som Taliansko. Každým kilometrom sa viac končila moja plavba po diaľavách v mori času. Sledoval som východ slnka a v očiach sa mi leskol blížiaci sa koniec.

Ty more času, prečo len nie si nekonečné, aj keď si plné času. Ty more času, ktoré ukázalo si mi krásu. Prečo nemožné je plaviť sa až po koniec času, ty more, ktorého vlny nesú ma k pevninskému času.

Za každou zákrutou som videl kruté pohladenie asfaltu. Ten pocit sa vracal každou zatáčkou. Bol ako Amorov šíp, ktorý ma chcel trafiť do Achillovej päty.

…bola to vtedy sekunda, ktorú neovplyvníš. Strašný pocit. Okamih, ktorý som nedokázal vrátiť späť. Odrazu som sa kĺzal po mokrej vozovke spolu s motorkou. Nevedel som ovplyvniť smer ani rýchlosť. Si unášaný zotrvačnosťou a dúfaš, že nenastal deň konca. Neprajem to nikomu, ani sebe. Ak by sa to stalo v kopcoch, mohol som skončiť v rokle, alebo, ak by oproti niečo išlo, pod kolesami, a ono by ma v tom momente určite prešlo cestovať. Všetko by ma prešlo: nechuť, depresia, kamión, či auto…

Každý kilometer som šiel úplne inak. S obavou, s fantáziou sebe vlastnou som sa pozeral pred seba, čo by sa stalo, ak by ma  vynieslo zo zákruty, ak by ma zas položilo na lopatky, ako by ma vyniesli z márnice…

Lidl Cervignano del Friuli (10.500,8km)

…Lidl, è per te…

Taliansky Lidl na rozlúčku niekoľko desiatok kilometrášov pred hranicami so Slovinskom. Tradične jogurtáč polkiláč, vrátila sa ku mne sila jogurtová. Konečne sa mi podarilo kúpiť 16 fitiek o menovitom výkone 3200kJ. Hurá, konečne stabilný výkon.

Napínalo reťaz (10.500,8km)

Napnutie reťaze neskončilo grckou. Bolo nutné napnúť ju a premazať, aby som mohol domastiť po cestách domov. Údržbu som konal pred Lidlom na oku okolo chodiaceho ľudstva. Svietilo slnko, bol som najogurtovaný, nevidel som som vhodnejšiu chvíľu.

Slovenija državna meja (10.543,6km)

Tadá, panstvo a dámstvo, vážení a milí, dorazil a prekročil som neslušný nultý kilometer na hraniciach zo Slovinskom.

Prešiel som ponad Potok Lijak a v dedine Šempas som zastavil na pumpe Petrol. Bol som pod “Video Nadhlad”. Holt Slovinsko je smiešna krajina a ich obľjúbené písmeno je “J”. Tešil som sa na názvy a pomenovania. Bavilo ma to.

Pokračoval som cestou cez Cesta, kde som pri komunistickom pamätníku zatrestal dve sladké papuče z talianskeho Lidla. Pri pamätníku padlých hrdinov padli aj dve talianske kakaové papuče ako pamiatka nenásytného Pavlisa.

Veru, dobre spaľovalo taliansku benzinu so slovinským vzduchom. Všímal som si ceny na pumpách a bol som uveličený. Ceny boli naklonené k mojej spokojnosti.

Nápisy boli opäť čitateľné a v slovách značne pribudli mäkčene. Bolo to príjemné a plné inšpirácie pre dušu umelca na plavbe Európou.

Názvy obcí boli na žltom podklade, akoby bolo Slovinsko jedna veľká obchádzka. Aj bolo, mohol som ísť cez Rakúsko, ale Alpy ma už nebavili. V kopcoch bolo nestabilné počasie ako astabilný klopný obvod. Chcelo by to rezne od maminy, ktoré by v úlohe kondenzátora vyhladili a stabilizovali kolísavé napätie počasia.

Križol som potok Močilnik a pod nánosmi myšlienok som prechádzal cez Podnanos. Slovinsko odhalilo neskutočnú krásu krajiny. Razantnosťou bola veľmi podobná strednému Slovensku.

Slnko svietilo a nastolilo pohodu za riadítkami. Už som nešiel ako úplný pokakanec. Jazdné skúsenosti desaťtisícky sa nesmelo vracali do normálu.

Vystrihovačka (10.590,3km)

Zistil som, nemusím asi písať z akej príležitosti, že bobo na panvovej kosti sa prilepilo o slipy. Jediná možnosť ako vyzliecť slipu bolo vystrihať prilepené územie rany zo slipov. Nožnice na vreckovom nožíku sa neukázali ako najvhodnejšie náčinie. Týral som sa vykrútený, strihajúc ľavou rukou cez desať minút. Výsledkom bol modrý leukoplast a na slipoch diera.

Na semaforoch konečne bolo vidieť aj oranžový reflektor v akcii pri naskakovaní zelenej. Červená, oranžová, zelená, klasické poradie – vitaj na ceste späť.

V jednej občine som videl značku, z ktorej utekali panáčikovia. Podarilo sa mi ich zachytiť akurát na odchode. Kam sa zberali a prečo prerazili červený rámec, som nezistil. Možno unikali pred zradou mesta ako ja.

Pumpa OMW v mestečku Postojna bola konečne ako sa patrí. Nabral som si vodu, umyl si teplou vodou ruky, na čo som si musel 5x načapovať mydlo. K tomu bola free wi-fi. Ceny pohonných hmôt boli priateľské. Cena benzinu95 za 1,186€/L a nafta po 1,102€/L a max motion 100 1,259€/L. Ten chcem vyskúšať, či bude lepší dojazd, ak má viac marha oktánov. Nemyslím si, že bude rozdiel a pri takých cenách to stálo za experiment.

Serpentíny mali také označenie ako na Slovensku – na bielom pozadí červené šípky. Keď sa cesta skľukatila, zase som cez cestné odseky šiel ako kakanica.

Mol (10.629,9km)

Na mol som bol ujazdený a chamtivý na 100 oktánový benzín. Slovinsko prekvapilo lacnotou na pumpách. Nedbal som, čo by som dbal. Nabral som marhu stooktánicu.

Spotrebovali sme s Čopraňou 11L, čo nám vystačilo na urazenie 437,4km neslušákov kilometrákov. Spotreba bola lahodná ako pena na horúcej čokoláde – 2,51L/100km. Po takej spotrebe som priadol ako kocúr až sa mi fúzi lepili.

Logoutol som z dedín a pripravoval som sa na log in do mesta Ljubljana.

Ljubljana (10.660,3km)

Bol som rád, že som prešiel bez ujmy na zápche, nakoľko čas inkriminoval a kulminácia zácpy bola vysoko pravdepodobná.

Najľubľšia zápcha však na mňa čakala za Ljubljanou – v meste Vir som zatvrdol v špičkovej zápche. O štvrtej v nasledujúcej dedine Dob doznievala zápcha a ja som počúval doby štvordobého taktu Čoprane.

Nechápem, na kerý prd majú v mape cesty čísla, keď v skutočnosti som žiadne číselné označenie nevidel. Musel som sa preorientovať na “smery na mestá”.

Camp Slovenija (10.755,2km)  368m.n.m

Po sprche nebola nutná dezinfekcia savom, až tak zle som na tom nebol, a z vlasov sa ešte nedal lisovať olej za studena. Zašiel som na jeden záchod, že si jeden chladený dám. Bol tam toaleťák – zázrak civilizácie. Palec hore pre slovinský kepm.

Rozplýval som sa nad konzervou španielskeho tuniaka a olej by som sal slamkou, ak by som nejakú mal. Bol španielsky, to mi na ňom chutilo najviac.

Ako koniec dňa prišiel, ja som na pifsona zašiel. Dal som slovinského pifsona “Union” z ljubljanského pivovaru. Pohoda pohodička, ty vole. Zub a jeho kolegov som vyčistil. Upol som sa do siete medzi stromy a užíval si stabilné pripojenie na free wi-fi ktoré malo z vrátnice dosah. Zaspal som ako by ma do siete hodili, po pifku sa spalo ako šmak, tak tomu ver.

Hvala za razumevanje.