Hospital

DAY 40

–prejdené 84,5 km

…hospital, si vypýtal, dosť pýtal, na to že som bol hosť-pitál, ma výtal ho-ho pozrispital, som vychytal…

Presklené ráno (8393,2km)

Bol som na úzko vyspatý, ale bol som. Svietilo slnko a okolo chodili motorky s krásnym agresívnym zvukom: plom plom plom hu plom hu plom plom plom hu hu plom… Závidel som im zvuk veľkej kubatúry, to sa nedalo skryť. A pravdupovediac som si to vychutnával, bol to príjemný budík pre motorkára.

Zlikvidoval som zvyšok z 375g müsli. Nevydržalo dlho, slabota iba 3 chody – bieda a hanba mu. Už si ho viac nekúpim, bolo plané a nezasycovalo tak ako tyčinky. Bolo to preto, že som opovrhol fittyčinkami, ktovie. Pekne-krásne sa k nim vrátim.

Balil som sa k odchodu. Po dlhšej dobe som dostal lajk od motorkára a krátko na to od strieborného auta. Rodina bola predpokladám na nedeľnom výlete, a chceli sa ma na niečo opýtať, povedal som: “inglés”, na čo mi dali lajk a odišli. Nejde mi iba o lajky, jasne že nie, ale keď ma niekto lajkne, poteší to.

Hospital de Figueres (8430,4km)

Hó hó, hóspitá, hešpitál. Nevedel som nájsť nemocnicu na okraji mesta. Bolo to príšerné. Ulice mesta ma trávili a ja som trávil svoj drahý čas v nich. Bolo to vzájomné, ale potešenie nebolo na mojej strane. Spaľoval som lacnú gasolinu, ktorú som si chcel ušetriť do Francúzska.

Chyba bola v ľudskom faktore. Na začiatku som vzal nesprávny zjazd z obchvatu a od toho momentu sa navigačná schopnosť zopsula pod psa. Moja pýcha z prejdenej Barcelony ma vytrestala. Barcelonu som dal na prvý pokus a toto som nezvládol. Marhaňa nemocnica, bezmocnica. Mohol som byť aj bez nej. Trvalo pol hodinu, kým som podľa šípkových tabúľ vyšípil, ako sa dostať k ošípanici nemocnici. Všetko mi komplikovali tabule s “H”, ktoré navádzali k hotelom, mesto bolo preplnené hotelmi od výmyslu sveta. Na niektorých stĺpoch bolo aj osem, desať hnedých tabúľ pod sebou. Včuľ si vyber smer nemocnice keď každá šípka ukazuje inam.

Nemocnica mala viacero vstupov, a samozrejme som vošiel nejakým od veci. Cez spleť moderných chodieb som sa prepracoval k informáciám. Interface som navolil en inglés. Bachár vrátnik s obuškom za opaskom ma odnavigoval na urgentný príjem. Podľa mňa to nebolo urgentné, ale potreboval som fixnúť bug s nohou. Na čo som zistil, keď som bol pri vstupe, že som mal Čopraňu asi sto metrov od urgente entrada.

Vošiel som dovnútra a ohlásil sa na recepcii. Mali správny bezpoplatkový prístup, nie ako na bratislavských Kramároch, kde sa platí vstupné euro. Tetka za sklom si ofotila kartu poistenca a vypýtala si na mňa mobil. Neviem na čo, iba som cez mesto prechádzal za účelom servisnej kontroly nohy. A technicky som bol na výstupe z krajiny. Nasmerovali ma do klimatizovanej čakárne “A”. Bolo tam totiž viac boxov “čakární”.

Klimatizácia bežala naplno. Bolo zima a vetrovka bola vhod. V čakárni bol 100% wi-fi signál, akurát 100% zaheslovaný. Takže nič. Nečakal som ani dvadsať minút. Bol som zvedavý, čo so mnou urobia. Moja nedôvera v zdravotnícky bizňis bola plná obáv. Nechcel som sa stať vedeckým experimentom, či predmetom skúmania.

Akurát som sa chystal vyžocháriť možnosť záchodov, keď prišla doktorka a zavolala: “avel fuliaj”. Do paže, tak takúto skomoleninu svojho mena som v živote nepočul a čudoval som sa, že som na to reagoval.

Teta lekárka sa opýtala: “voc hapont?”

Nevedel som jej to povedať, tak som ukázal na nohu a povedal: “avispa before 3 days”. Tri dni som pre istotu ukazoval paralelne na ruke. Čo som vedel povedať, že som mal jednu včelu asi pred týždňom a že to bolo do dvoch dni OK. Rozumeli sme sa. Opýtala sa neslušne na moju hmotnosť. Povedal son “fiftyfajf kilogram” a to som dal info hmotnosti pred odchodom na trip. Neskôr som zistil, že v správe je napísané 57kg. Tak dobre, že mi nemiešala anestézu, lebo by som bol už v čakárni inej dimenzie.

Bol som odovzdaný katovi. Iná sestra tej sestry ma zobrala k regálu s ampulkami. Sledoval som každý jej pohyb. Zo šuflíka vyhrabala striekačku a ihlu. Vedel som, že ma bude čakať injekcia, a to nie finančná. Tipoval som do nohy. Ale to som nevedel, ako brutálne som sa mýlil. Z priehradiek začala vyťahovať náhodne ampulky. V každej bolo trochu niečoho. Fľaštičky vyzerali ako malé kolky od bowlingu. Na každej odlomila vrch, pričom to urobilo smiešny pušpový zvuk. Namiešala zmes 3 vodičiek a 1 bieleho prášku, ktorý sa rozpustil.

Išli sme za plachtu ako chcela, aby mi v súkromí mohla pichnúť bodačku. Vyhrnul som nohavicu a otrčil nohu. Nechcel som sa pozerať. Pokrútila hlavou, že to nie. Čože, hádam len nie do pozadnia. Kým som sa nazdal, schytal som to do ľavej poloviny. Nemal som možnosť vybrať si. Druhé poštípanie, ale od ihly striekačky bolo do opačnej strany ako som mal poštípanec od osy. Injekcia štipla a po chvíly som mal dojem, že tam mám modrinu.
Sestra, ktorá ma iba vyhodnotila a nebodla, chatovala  niečo do počítača. Asi kolektovali o mne info. Už som bol v systéme, díky za ty dary. Bola ľaváčka a na ruke mala Casio hodinky.

Celý proces trval zhruba hodinu a výstupom z procesu bolo pichnutie ihly a predpísané lieky. Na Čopraňu som nemohol, ledva som sa k nej dopajdal. Som sa okolo nej tmolil, a medzičasom som dostal ďalší lajk od okoloidúceho pána, s ktorým som prehodil pár slov o tripe po anglicky. To som dopadol: mal som dva bodance, a oba zadarmo.

Pred odchodom som z nemocnice vyžocháril silno páchnucu vodu po chlóre. Úplne som si odvykol od chorobného pridávania chlóru do vody. Už mnoho dní som pil iba pramenitú vodu.

Fúkal vietor a vymýšľal som závetrie pre bombu, aby som zefektívnil tok tepla. Na obed boli cestoviny s rajčinovou omajdou: “Tomato / Mmolho de tomate. Trochu z nej ostalo.

Hľadal som lekáreň lekváreň, ale všetko bolo poznačené nedeľou. Navštívil som 8 lekární, ale pozatváraných mrežami. Rozhodol som, že zotrvám v Španielsku do rána, uvidím, ako sa vyvinie noha a podľa toho buď kúpim lieky, alebo v prípade zlepšenia budem pokračovať.

Presklený večer (8477,7km) 27m.n.m

Na kruháku pri dedine Palau-Saverdera som zbadal paradu. Celú som ju vzal do parády a zabral ju a začal okupovať. Rozložil som si tábor, nie stanový, nie ignácový.

Vegetoval som v presklenej zastávke rovnakého vyhotovenia ako včerajšia “Transports públics de Catalunya MG0316”, akurát mala iné číslo. To zas budem na úzko vyspatý. Chcel som skočiť na pláž, čo bol kúsok, aj som k nej zašiel, ale keď som tam videl hlavu na hlave, vykašľal som sa im na hlavu. Prešli ma plážové chute a vrátil som sa k chuti svojej vegety.

Pred ôsmou hodinou prišla jedna matka s dcérou čakať na autobus. Bolo to prvý krát, čo som videl, že niekto čakal na zastávke. Aj si pozreli rozpis. Celý čas kecali a nemohol som sa poriadne sústrediť na písanie blogu.

Ale ani nie po 15 minútach si matka zavolala a prišlo pre nich červené auto. Ja som zostal, ale autobus som aj tak nevidel. Keď vypadli, k slovu pristúpil hlad. Špekuloval som, čo zavečerám zo zvyškov. Nechcelo sa mi čistiť ešus po omáčke, míňať vodu, bombu a toaleťák. Vybabral som so systémom a vyjedol zvyšok omáčky z fľašky ako detskú výživu. Nebol som natoľko pohodlný, aby som si ju iba vylial do úst, ešte nie, použil som multi-príbor. Pohoda me gusta.

Ešte vo vzduchu poletovali zdrapy svetla. Využil som časovú odmlku, ktorou som bol zasiahnutý. Debatožinoval som Čopraňu, už som niekoľko dní nadával, ako sa batoh zopsul. Bolo to tým vyťahovaním a schovávaním spáce. Všetko som odbatožinoval a na piaty pokus vysadil Čopraňu na hlavný stojan.

Očistil som jej kefkou reťaz, premazal a prevazelínoval cestovnou vázou. Pre istotu, aby som sa nezdržiaval inokedy v budúcnosti. Počas operácie sa zastavilo jedno auto, či som OK a nemám problém. Dobrí to ľudia tu v Španielsku. A keď som už pripravoval lôžko, zastavil sa motorkár a rovnako mi ponúkol help. Viem si predstaviť, keby som stopoval, hneď by som mal pomoc, takto mi núkali aj bez môjho pričinenia. Odlišná krajina od Slovenska.