Bol to sen. Všade som videl len ticho a prázdno. Do ticha zaznel šepot. Hlas niečo povedal a vtedy som uvidel vodnú plochu v prvých lúčoch slnka. Bol to úplne prvý východ. Vody ustúpili. Ukázalo sa kamenisté dno. Ale život som nevidel. V nemom úžase som sledoval div, za ktorým bolo Slovo, kvôli ktorému sa stalo všetko a bez ktorého sa nestalo nič. Na pobreží hučalo more, fúkal vietor. Nemé vlny mizli v bielom piesku. Cítil som prítomnosť kolobehu počiatkov a koncov. Bolo to tu zas – akési slová v hluku. Nerozumel som im.
Uvidel som vzdialené pláne kde sa vietor pohrával so steblami. Pod lesmi sa rozprestierali nádherné lúky. V šepote motýlich krídel tam kvitlo mnoho druhov pestrofarebných kvetov. V horách medzi vysokými stromami pobehovala divá zver. Niečo sa dotklo môjho srdca. Prial som si byť súčasťou toho všetkého. Uvedomil som si, že slovo má obrovskú silu. Bolo to ono, čo stvorilo všetko, život, prírodu, lásku a nič.
Odrazu záblesk jasného svetla pohltil krásny obraz prírody. Keď svetlo ustúpilo a zrak si privykol videl som stromy ako bezmocne stoja v plameňoch. Kričali ale nikto ich nepočul, nikto im neprichádzal na pomoc. Umierali uväznené v samote. Ešte aj dym mlčky od nich odchádzal a strácal sa v krvavo červenej oblohe. Prišiel koniec a oni to vedeli tiež. Videl som ako miznú. Bolo to ako keď človek stratí niekoho blízkeho a vie, že ho už viac neuvidí, že si s ním viac nepodá ruku, že sa ho viac neopýta ako sa má. Ostalo len nepochopiteľné prázdno a dymiace spálenisko, s ktorého kde tu trčali obhorené kýpte. Volal som o pomoc, no z úst nevychádzal žiaden hlas. Chcel som ich zachrániť lebo mi na nich záleží, lebo ich mám rád. Vtedy do beznádeje zaznel Hlas: “Všetko má svoj čas. Neboj sa.”
Spotený som sa prebudil do ticha. Hlavou mi prúdilo mnoho zvláštnych myšlienok. Bol to sen? Alebo to bolo naozaj? Nevedel som. Odľahlo mi keď som po chvíli zistil, že ležím na posteli a pozerám na strop bez odpovede. Letmo som pozrel von oknom – bola ešte hlboká noc. Len tma a ticho. Sadol som si do rohu postele a oprel sa o stenu. Počul som tichý zvuk. Bol tlmený akoby prichádzal z veľkej hĺbky. Spoznalsom v ňom údery srdca. Znelo vystrašene. Vystrašene no rázoveň smutne. Do ticha noci sa ozval vnútorný hlas:
„Čo sa ti stalo?.“
„Nič,“ povedal som. Nechcelo sa mi rozprávať sa.
„Tomu neverím, niečo ti je veď to vidím.“
„Vôbec tomu nerozumiem.“
„A povieš mi to?“
„Nie, čo ťa do toho.“
„Mám predsa právo vedieť to.“
„Hlúposť, dobre vieš, že ti to nepoviem. Nezazeraj na mňa, to ti nepomôže.“ .
„Z čoho si taký smutný?“ nenechal sa odbiť, pričom na mňa stále zazeral.
„Vieš je to…“ odmlčal som sa. „Ale nič nechaj to tak… nepoviem ti to.“ dokončil som po chvíli. Zdalo sa mi, že to nemá zmysel. Ale takmer ma dostal.
„No tak, prestaň veď vieš že takto to nikam nevedie. Nemôžeš to donekonečna v sebe držať, povedz mi to.“ nevzdával sa. Čo by som sa však mohol od neho naučiť je vytrvalosť – v tom je dobrý.
„A čo na to vraví tvoje svedomie?“ pokračoval, chcel to za každú cenu vedieť.
„Svedomie? Či ho nemáme spoločné? Prečo ma nenecháš tak, chcem byť sám. Tak to konečne pochop.“ Ani jeden z nás však nemal v pláne ustúpiť – to bolo jasné obom.
Odpovedal som ale nie postačujúco lebo sa pýtal ďalej.
„Zlihal si a teraz ťa to trápi.“ Jeho hlas znel ako výčitka. Povedal to po šepky ale počul som ho. Keď videl, že neuspel zmenil taktiku.
„Nerev ako malé decko!“ skríkol.
So slzami v očiach som sa naňho pozrel. Jemu nič nie je ľúto. „Nechaj ma chcem byť sám!“ kričal som..
„Nechaj ma a odíď!“ opakoval som lebo neodchádzal.
On tam však stále meravo stál a sledoval ma.
„Nechaj ho!“ozval sa ktosi koho Hlas mi bol povedomí no nevedel som mu priradiť meno ani tvár. Vnútorný hlas nič nepovedal len sa mlčky vytratil. Neviem ani kam, ale v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Ostal som tam sám. Kto to mohol byť? pýtal som sa potichu sám seba.
„Vždy som s tebou, nikdy nie si sám a nemusíš šepkať počujem ťa.“vravel povedomí hlas.
„Palo, mne to môžeš povedať.“ Bál som sa prehovoriť.
Odkiaľ pozná moje meno?! Hlas neodpovedal. Pozeral som na vzdialený strop. Jasná biela bola teraz desivo sivá.
„Viem tvoje meno“povedal a opýtal sa:
„Prečo si smutný?“
Po chvíli vahavého ticha som nazbieral odvahu.
„Pretože… nevedel som či to môžem povedať, Pretože si nechal skončiť to, na čo mi záleží a…“ ani som to nedopovedal. Chcelo sa mi plakať. Mal som slzy v očiach a to čo som cítil bol smútok. Rozplakal som sa.
„Nič s toho si nestratil. Nosíš to v sebe, vo svojom srdci.“ Trpezlivo čakal kým sa upokojím.
Pokračoval: „Nič nie je stratené kým žiješ, a kým žiješ môžeš to zmeniť.“
„Zmeniť čo?“
„To čo urobíš, a to ako sa rozhodneš.“
„Prečo ja? pýtal som sa.
„Čo s tým môžem urobiť, veď ani neviem…“ v tom ma prerušil: „Viem, že to dokážeš, stačí veriť.“
Mal som zvláštny pocit. Pocit, bezradnosti? Neviem. Bolo mi jasné, že hlas o mne vie všetko. Premkol ma strach aj keď som si ho nepripúšťal.
„Neveríš lebo pochybuješ.“ povedal pokojne.
Nastalo ticho. Obzeral som sa okolo seba, no v tme som nevidel nikoho. Višiel mesiac. Chatrné mesačné svetlo prenikalo cez stiahnuté rolety. Boli tam len prázdne steny, ktoré kedysi zdobil bledý tapetový vzor. Na miestach kde stával nábytok a viseli obrazy boli tmavé obrysy. Premýšľal som o hlase, ktorý so mnou hovoril. Sedel som tam v tichu a už som si myslel, že je preč, že sa nebudeme zhovárať.
„Stále som tu. Dôveruj mi.“ ozval sa Hlas po hodnej chvíli.
„Som rád, že ťa opäť počujem.“ „Je mi to ľúto, že som ti neveril. Mám pocit viny keď som ťa odmietal, ale keď sa s tebou rozprávam je to iné, cítim úľavu.
„Viem.“ povedal priateľsky hlas. Uvedomil som si že ho mám rád… a zatúžil som ho počuť znovu.
Pali-Kuli©2012 10.6.2012