Day 5 of the trip (28-01-2020)

KILIMANJARO

CLIMBING DAY 03

Včera sme úspešne postúpili vyššie do Shira skupiny. Avšak dnes ide o dôležitý  zápas o postup do Barranco štvrťfinále. Je to silný súper. Či sa nám podarí poraziť dnešného lávového súpera ti prezradím v dnešnom článku.

SHIRA CAVE CAMP

Prejdená vzdialenosť 11,56 km

Čas šliapania 7,21 h

Stúpanie 779 m

Klesanie 638 m

Počet krokov 22 540 krokov

Tekutiny 3 L

00:48 Noc v kempe je akoby spánko-prázdna. Neviem zaspať. Bolí ma pravá strana hlavy. Je to tá pravá bolesť. Hlavne preto nedokážem zaspať. Modlím sa. Nie preto, že ma bolí hlava. Pretože chcem povedať Bohu čo mám na srdci. Zapisujem slová modlitby po anglicky. Modlím sa anglicky, asi to bude tým, že cez deň veľa používam angličtinu. Boh vie predsa aj po anglicky…

O almighty God, eternal God, please forgive me my false desire to make it to the highest peak of the mountain. I’m bringing to you this decision of mine to be here. I know, without you I’m not able to make it to the top. I feel sorry for making your plans difficult, I am sorry to do things that I’m not persuaded they’re right.

Please accept my apologies. You’re almighty God, for you isn’t there impossible. If I find forgiveness in your eyes, please use this situation for your holy plan. Please keep my steps on your path, my eyes on You, my hearing sensitive to your voice, my heart widely open, my hands ready to help.

In the name of Father, Son and Holy Spirit, Amen!

Ó všemohúci Bože, večný Boh, odpusť mi prosím nesprávnu túžbu vyjsť až na vrchol. Prinášam Ti rozhodnutie byť tu. Viem, že bez Teba nie som schopný dostať sa tam. Je mi ľúto, že Ti komplikujem Tvoje plány. Mrzí ma, že robím rozhodnutia o ktorých si nie som istý, že sú správne. Prosím príjmi moje ospravedlnenie. Ty so všemohúci Boh, pre Teba nie je nič nemožné. Ak nájdem odpustenie v Tvojich očiach, prosím použi túto situáciu pre svoj svätý plán. Prosím drž moje kroky na Tvojich cestách, moje oči upreté na Teba, môj sluch citlivý na Tvoj hlas, moje srdce široko otvorené, moje ruky pripravené pomôcť. V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého, Amen!

Netuším ako ale zaspávam.

Mount Meru v diaľke ako smelá konkurencia.

Seriózne zaspávam až nad ránom. Spím minimum hodín a aj to prerušovaným dvojdobým spánkom ako dvojtakt. Siaham preto pochopiteľne po lacnej obave. Pridávam jej hodnotu. Obávam sa však, že daň z pridanej hodnoty zaplatím zo svojho vlastného v priebehu dnešného dňa. Dane sa vyberajú vždy, vždy sa vyberali, a vyberať sa vždy budú všade a za každú cenu. Je to tak, je to spoľahlivý spôsob obživy. Ešte vždy si neviem zvyknúť. Hm. Platím Dane. Tá Dana, musí byť riadne bohatá keď jej všetci platia. Ktovie čo si za tie peniaze kupuje… No. Kolenic myšlienky – vstávame.

Krá krá… my čakáme na raňajky a ty? Krá.

Dobré ráno ti prajem. Píšem ti takto vysokohorsky. Akurát sa vonku rozsvietilo slnko. Chladno nie je no ani teplo nie. Je niečo na mikinu a vetrovku. Idem na raňajky, poď pridaj sa.

Mount Meru, nemá mieru. Druhý najvyšší vrchol Tanzánie a piaty najvyšší v Afrike.

Na jednej strane sa ukazuje mount Meru bez oblačného rúcha v nahote končiara a na druhej strane – smerom, ktorým budeme dnes pokračovať sa na chvíľu odhaľuje časť Kilimandžáro hory. To vieš horská erotika.

7:00 Kapitola raňajková

Sedíme v spoločenskom stane. Ranné počasie je stabilné.

Pociťujem rapídne zníženie aperitívu, teda apetítu. Som zo seba sklamaný, pripustil som si k sebe stratu chuti do jedla. Doteraz som bol v tom, že mne sa to stať nemôže. Prehral som? Dúfam, že nie.

Viac menej nadšene raňajkujeme, hlavne na kašu vsádzame, kašu-jeme.

Ledva jem kašu. Bieda. Nasilu si pridávam. Som zhrozený. Tlačím si do úst kúsok omelety. Žujem ju proti srsti. Horko-ťažko rolujem polovicu palacinky. Rolujem aj keď nie som na runwayi. Palacinka moje top jedlo, to vieš predsa, teraz však bez pridanej hodnoty – čistá biomasa. Napokon sŕkam teplý Kilimanjaro čaj. S čajom našťastie príliš nebojujem. Pijem viac-menej s normálnou chuťou do pitia.

V hlavných úlohách:

(pšeničná kaša, omeleta, párky, palacinky, ananás a mango) 

Minuli sme balenie 50 vrecúšok čaju. Dostávame od čašníka nové balenie – 25 kusov vrecúšok. Prechádzame na formu recyklovania čajových vrecúšok. Zalej si vrecúško dvakrát alebo si požičaj susedovo použité vrecko a zalej si čaj. Na to, že je tretí deň – máme vysokú spotrebu čaju. Žeby spôsobené vysokou nadmorskou výškou? Hm.. Tu je všetko vysoké. Vysoké sú aj nároky, vysoká pravdepodobnosť zrážok…vysoké očakávania.

Po skončení raňajkovej ceremónie fasujeme každý lunchbox – čo znamená, že dnes bude studený obed. Pri tej nechuti k jedlu to mám celkom vpaži. Vrhám nevrlý pohľad na krabicu s obedom, neodvrhnem ju, vrhnem sa na ňu, vyvrhnem ju a beriem si len jej obsah. Nepotrebujem predsa ani gram navyše.

Dva pári latrín, ktoré nemajú páru.

Zostupujem k spodným latrónom. Nie som na dne, nie je ani miesta kam si človek sa-dne. Potrebu mám však veľkú… prudkú potrebujem navštíviť búdku. Nezatváram vráta, nech počuje:

ráč vstúpiť ó ty,

ty ó krásna raná,

kochám teba vieš,

ó ty krása horská,

ty moja milovaná! 

Ráčim nechať vstupovať nádherný pohľad na ranné mount Meru do priestorov pravého dreveného dvojlatrónu. Pohľad vyvažuje aj odvážnu plytčinu latríny. Hladina je necelých päť čísel od kľúčového otvoru. Ta vrchná je hlbšia aj keď nie tak ako tá v kempe MACHAME CAMP. Hlava zatiaľ nebolí. Dávam palec hore. Lajkujem.

Kráľovský výhľad z trónu – la trónu.

8:10 Vyrážame. Neprší. Za chrbtom mám krásny výhľad na časť hory Kilimanjaro a predo mnou sa naskytne výhľad na horu mount Meru (4 565 m n. m.). Mount Meru, prekvapila veru. Čo nemá mieru? Ani vieru? Má istotne. Veru, Meru, tam všetci šaty peru.

Jarabaté nebo a strakatá obloha.

Vrchol, cieľ, ku ktorému kráčam, sa občas sčasti ukáže, no pozvyšok cesty dňa pokračujem k vrcholu hory – no nevidím ho. Vízia ako predstava kam sa chcem v živote dostať. Nechávam sa viesť. Ak mám kompas – viem kde je sever. Keď viem kde je sever – nestratím sa.

Ranná hŕstka športovcov opúšťa táborisko, a vydáva bitevné polenapospas dňa, kde sa odohrá tento zápas.

Kráčam po ceste a prevažne mlčím – som ticho. Počúvam horu, počúvam vietor. Na chodníkoch je blato, mláky, ale i krásne výhľady… Nezabúdam však, kam idem. Idem hore k hore. Inými slovami hore hore – pole pole.

Hádam had aj za nami aj pred nami. No pekne.

Bože, Ty, pre ktorého je zem podnožou,

a žiadna hora nemá viac majestátu než Ty.

Stvoril si človeka, stvoril si cestu,

stvoril si Horu i cieľ, kam kráčame,

miesto tam v oblakoch i nad nimi.

Stvoril si svet i túto zem pod nimi, 

Ďakujem Ti za dychberúce výhľady, Amen!

Idem hore na kopec, cesta však občas klesá, no potom opäť stúpa a naberá ešte väčšiu výšku ako pred tým. Je to tak aj v živote, občas na ceste k cieľu klesám, frflem a chcem sa vzdať lebo nevidím za horizont kde už cesta opäť začína stúpať. A tak namiesto toho aby som stúpal často klesám na duchu. Chcem predsa stúpať, rásť a nechať sa viesť ešte do omnoho väčšej výšky s ešte krajším výhľadom.

Čosi nejasné sa črtá pred nami.

V mlákach vidím skôr seba alebo druhých? Čo upúta v odraze mláky moju pozornosť? Oblaky na nebi? Kamene na dne? Kráčam tak, že som nasledovania hodný? Keď treba som schopný viesť?

Často sa človek díva pod nohy, kam šliape, po čom ide, kam noha ide, o čo ide keď už človek niekam ide.

08:57 (3 905 m n. m.)  pauza – odzbrojenie časti odevu. Začína ma bolieť hlava. Utrpenie mladého turistu pokračuje. Tlačím do seba nasilu suchú mafinu, Nati mi podáva magnéziový cuker.

Vegeta. Jasné. Vegetíme ako sušená vegeta s kilimandžáskou soľou. Si soľou, ktorá dáva chuť?

09:03 Slávnostné dosiahnutie výšky (4 000 m n. m) Toto okrúhle nadmorské číslo naznačuje, že sa dostávame do štvrtého vegetačného stupňa. Spojka. Radím do štvorky. Pridávam plyn. Púšťam spojku, idem do záberu. Je to tu “pásmo alpínskej púšte” od 4 000 do 5 000 m. Niečo ako otáčky motora, už celkom vysoké cifry.

Pásmo skál na finál. Nie čosi, ideme ďalej. Srdce z kameňa, leží pod nohami.

Na chodníku vidím srdce. Je s kameňa. Je tvrdé a každý po ňom šlape. Je súčasťou cesty. Navonok je tvrdé, ale vo vnútri sa ukrýva mäkké, zraniteľné jadro, ktoré bolí. Podklad, po ktorom kráčame je vyhorená, vyvretá, pre varená praveká láva. Predstavujem si ako tu tiekla kedysi, žeravá magma. Vtedy by sa po nej nedalo kráčať. Tekutá a pálivá. Je to tak aj s hnevom. Pokiaľ je čerstvý a horúci, nikam nevedie, spáli všetko čo mu príde do cesty, a to nie je cesta.

Pásmo skál sa mení na pásmo holých skál. Pomaly ale iste.

Intenzívnejšie ma začína bolieť hlava. Nedivím sa – v tejto výške? Idem pomalšie. Nachádzame sa v pásme skál, čo mi naznačuje, že to bude tvrdé. Dažďový prales vo forme kosodreviny ostáva definitívne pod nami, na to teraz zabudni.

Zatiaľ je všetko v suchu, my aj stúpanie.

Nestrácame úsmev ani nadmorskú výšku. To je sranda. Vyhrávame, dnešný zápas sme rozohrali dobre. Je dobré si nechať nejaké úsmevy aj na neskôr. keby nás náhodou smiech prešiel.

Víťazné úsmevy, vyťahujeme akoby z konzervy.

Vieš čo Mokasíny si ide vo veľkom. Vo svojom štýle. S neskutočnou ľahkosťou si vykračuje ako balerín do strmého kopca. Som naozaj zvedavý kedy sa prezuje do niečoho seriózneho ak teda má horské prezuvky. Kedy hodí vzhľad za hlavu, a vzhľadom na nadmorskú výšku sa zvysoka vykašle na moka-štýl? Budem ho sledovať.

Moka-style shall never die! Mokasíny forever…

10:35 Začína popŕchať. Nič si z toho nerobím. Ani nemusím veď je to len prehánka. Naučil som sa, že suché znamená “neprší”. A naozaj suché je v týchto nadmerných výšinách naozaj vzácne. A tak si z prehánky robím len toľko, že si dávam poslušne pršiplášť a spokojne si myslím, že to čoskoro prejde. Alebo my prejdeme – a dostaneme sa čochvíľa nad oblak.

Aha, všimni si, Bon má dáždnik. Začalo popŕchať.

Hlava ma bolí už konštantne prakticky od bodu, kedy sme sa ocitli zopár výškových metrov nad kempom. Beriem to ako súčasť balenia, keď klimatizácia – a klimatizácia nefunguje.

Pestrofarebné pláštenky, pestrofarebného hada.

Časový údaj neznámy (4 300 m n. m.). Či som v suchu? Poviem ti, že prší. Čo myslíš, som? Už tá prehánka trvá príliš dlho na môj vkus. A tom mám iný vkus.

Prší. Prší veru seriózne a výdatne. Zvuk dopadajúcich kvapiek na pršiplášť mi rozhodne nezvyšuje mieru komfortu. Navyše sa necítim úplne suchý pod pršiplášťom. Mám predtuchu, že sa začalo zavlažovanie mimo sezónu sucha.

10:49 Teoreticky po 14. minútach začínam byť prakticky mokrý. Toto je moment, kedy mi premoká pravé koleno. Mokrosť sa šíri dolu popod štucňu – po nohaviciach. Zrada! Termoprádlo a hrubá ponožka vo vibrame začala radostne sať vodu. Saje to, sajem ja. Definitívne to saje – it sucks. Diametrálne menšiu radosť z toho mám ja. Začalo pršať, dávam tomu dažďu tak maximálne pol hodinu a budem kompletný. Figa maková májová. Čo ďalej? Prší si ďalej. Idem ďalej. Nemyslím na to ďalej.

Trpím, a samomluva to rozhodne nie je. Hlava ma bolí na plné šupy, a ja mám plné zuby dažďa. Plné termoprádlo potu. Topánky pripravené prijať vodu, veď voda je život. Water for life!

Som bezpomocný, nemôžem zastaviť ani špekulovať. Nemám so sebou rezervné ponohy-konohy. Mea culpa. Kráčam a mlčky sa prizerám, ako strácam z bôt suchotu. Suchár rozhodne nie som. Mokrár?

A oni, lávoví protihráči, skalný hrotiči, striehnu na V(h)ODNÚ príležitosť, dážď im nevadí. My mokneme a to nie sme mokasíny. Ten mokne tiež ale štýlovo narozdiel od nás.

Hej hou, hej hou, trpazlíci jdou, hej, už jdou pomalu ale jiste. Hou hou hou…

Nie je to rozhodne prehánka. Už mi je to jasné. Nie je to tichý dážď. Ani neleje. To nie. Slušne však prší. Poviem otvorene – prší výdatne. Kráčame v jednokoľajke. Nie je sa kam uhnúť. Rad predo mnou, rad za mnou.

Nie je sa kam skryť, nie je kde zastaviť. Pridáva sa druhé koleno – kole nič ale mokro všetko. Vlečiem sa. Bolí ma hlava. Strácam motiváciu. Už cítim, že mám mokro vo vybraných vibramoch – vybraté tie moje. Už len mokré topánky po zvyšok dňa mi rapídne uberajú chuť.

Na kameňoch rastie lišajník, ktorému dážď a 100 % vlhkosť vyhovuje, na rozdiel odo mňa. Ticho mu závidím.

A toto je gól dnešného dňa, marha lóva towel – teda tower.

Ledva sa vlečiem. Idem jak jaloviška. Som ako skapacina. Normálne nevládzem – nechápem. Mladý človek nevládze. Som pokorený. Akoby sa prepol prepínač a ja sajem. Som prekvapený zo svojho stavu. LAVA TOWER CAMP mám na dohľad, no neviem, či tam prídem. Meliem z posledného. Cítim všeobecnú slabosť. Od žalúdka prichádzajú signály, že každú chvíľu príde to najhoršie. Zastavujem, aby som tú nevoľnosť doslova rozdýchal. Zoslabnutý jak marha sa opieram o turistické bakule. Čo to má byť?!

Blížime sa k lávovej veži no ja sa plížim.

Bolesť hlavy sa mi stáva povinnou výbavou. Je vcelku citeľná a neprestáva – nemá dôvod. Nechcem, ale musím. Do toho sa pridáva čvachtanie vo vysokohorskej obuvi. Čo mi až tak neprekáža ako to, že týmto pádom poriadne obutie na samitový deň zmoklo. Večer ani žiadne také, že veď si ich do rána dám na radiator. Podobne sú na tom aj ostatní, česť výnimkám. K tomu mi je zima.

12:28 LAVA TOWER CAMP (4 600 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Sláva, som tu. Sláva-láva. Sláva komu? Alebo skôr do paže-kaše. Koho kaše? A marha. Výber daní. Je mi na dve veci: na figu a prd figový. Zažívam dospelácku dávku nepohody. Asi by som nepovedal, že sa blížim k smrti – to nie. Skôr som sa priblížil na dotyk k svojim hraniciam. Rýchlo zháňam víza. Samozrejme, na poslednú chvíľu. Čosi nie je v poriadku. Niečo je zle. Mne je zle. Je mi to jedno. Padá dážď so snehom. Paráda.

Uprimne? Nebudem machrovať… Som rád, že ako tak dôstojne stojím na fotografií, aj to vďaka paličkám.

Vanie ku mne vôňa vyprážaného jedla. Je mi s toho geniálne na zvracanie. Očakávam zvrat. Zvrat udalostí.

Bon sa ma pýta už otrepanú otázku: “How are you?”

Počúvame ju niekoľkokrát za deň.

Tentoraz na otázku či som v pohode, odpovedám: “No, I am not.”

Nevidím pointu zdvorilo odvetiť “I am fine, and you?” keď mi je na houby.

Ledva stojím na nohách, vrúcne chápem význam turistických paličiek. Opieram sa o ne. Je mi zima, som premočený, nevoľnosť od žalúdka visí vo vzduchu nado mnou ako to posledné, čo si želám.

Bolesť hlavy je intenzívne prítomná a zatiaľ najhoršia. Kašlem na to.

Vidím to nasledovne. Buď idem okamžite dole a kašlem na aklimatizáciu, alebo ma znesú a aklimatizácia nebude tak či tak. Som v paži zo silami. Zachovávam si dôstojnosť a držím sa zubami-nechtami na nohách.

Kemp, a lava tower v pozadí, kde som si už nie istý, či sneží alebo prší.

Vytrepal som sa až sem do marha výšky 4600 m. Urobil som dnes vysokú! Gratulujte mi, promócie sú zajtra. A snáď aj ovocie dneška.

Po krátkej diskusií Bob, so mnou posiela Daniela dolu. Ostatní ešte ostávajú. Chce sa mi spať. Najradšej by som odpadol. Túžim vypnúť hlavný istič. Vypnúť zvuk a obraz sveta okolo seba. V tejto nadmorskej výške som asi 5 neznesiteľných minút a idem dolu. Tento krátky čas ma stojí veľa sebazaprenia. Pijem vodu. Vzápätí ako dopijem, cítim žalúdočnú nevôľu k vode. Žalúdok ju chce poslať späť. To je zlé. Myšlienka na samotný summit day mi je momentálne vzdialenejšia ako rodné Slovensko.

12:38 Kapitola obedová

Kto si trúfa, môže sa ponúknuť z lunchboxu. Ja rozhodne nepatrím k tím, čo idú v tejto nadmorskej výške jesť. Kombinácia snehu s dažďom nie je dnes v mojom obľúbenom repertoári. Ani ostatný sa dlho nezdržiavajú a idú nadol.

V hlavných úlohách:

(kuracie stehno, toastový zlepenec, mini kesíky, muffin, polovica banánu)

Odchádzam. Beriem iniciatívu do svojich rúk., Sú skrehnuté. Držím v nich palice. A teraz aj iniciatívu. Mám plné ruky práce – sám so sebou. Pôjdem aj sám. Neviem, čo im toľko trvá. Naozaj nemám čas. Vlečiem sa dolu. Daniel ma dobieha a predbieha. Následne ho krok-sun-krok nasledujem dole.  Cestička nás vedie dolu k vodopádu. Vodopádu? Nepotrebujem vidieť vodopád ani iný pád, ani nominativ, genitiv, dativ, akuzativ… skrátene: potrebujem zostúpiť dolu.

Bye bye lava tower – I have no power.

Naozaj prichádzame k vodopádu. Robíš si srandu? Iným pádom – ideme strmo dolu. Pomedzi kamene tečie studená voda. Zostupujem dolu vodopádom – ide to dole vodou. Doslova.

Akým padom, ideme tým pádom, vodopádom, dolu vodou…nebudem ti klamať.

Mokasíny má naozaj štýl. Dolu vodopádom si vykračuje v mokasínach. Rozhodne nejde dolu vodou a drží si voj štýl nad hladinou.

Akým pádom? Vzor mokasíny.

Akčnú kameru mám vo vrecku, no neprichádzam na chuť freestyle zostupu ako z reklamy na redbull. Asi to bude tým, že mi nie je do smiechu a nemám ani tú chuť akosi. Vďaka paličkám stojmo zostupujem a nepadám. Tým pádom ak uhrám tento zápas, mám šancu postúpiť do kempu. Vykám si:

“Ako vidíte dnešný zápas?”

“Tak bude to ťažké.”

“A ako vidíte postup do štvrťfinále, zvládnete to?”

“Tak určiteee.”

Potrebujem pustiť svoju predstavu o výstupe na vrchol, a tak budem mať voľné ruky.

Mlčky zostupujem dolu chodníkom. Nohy sa mi podlamujú. Nemyslím na nič. Nič nehovoriť a nič si nemyslieť. Len ísť za víziou. Nevoľnosť a bolesť hlavy mi bohate zaťažujú procesor. Overflow nie je ďaleko. RAMka je plná. Vnímanie sveta začínam zapisovať na disk a to ma spomaľuje. Čas je relatívny a ja spomalený. Dve hodiny, ktoré mám pred sebou, sa mi zdajú neobmedzené ako voľné minúty telefónneho operátora.

Potknúť sa o potok, nie je príjemné, dávame bacha. Bach -potok po nemecky.

Potok dobieha cestu. Išiel skratkou – dolu dolinou, priamo k veci. Sme na križovatke. Stretávame sa. Potreba je veľká – prekročiť potok. Križujeme ho. Pokračujeme a kráčame po kameňoch jeho paralelného prítoku zo svahu. Cez vodu nejdem – až tak mokrý zas nie som. Mám zdravý pud topánok záchovy predsa.

Vykúka slnko, tak to je iné kafé.

Čo to je? Spoza zákruty sa črtá akési stanové mesto. Hm, že dúfam naše. Konečne vidím kemp. Kvalitný obraz. Mám všetkého dosť okrem chuti do jedla. Tá mi akosi chýba. Ledva sa vlečiem. Mokrý. Unavený. S programom živého prenosu boslesti hlavy. Už by mala prestať, pretože nadmorská výška ráči klesať, ale ona, hlava tvrdohlavá na to nič. Bolí si naďalej.

Krajina naokolo, je tajomná, trochu depresívna. Mokro, chlad, hmla, prítmie.

Schádzame do údolia, kam spolu s nami zostupuje množstvo strnulých obrov (Giant Senecio). Neviem, čo tu majú za business. Ale sú vždy tam, kde je voda. Sú to pritom poriadne kvietka. Kvitnú raz za 25 rokov a to vždy len raz z každého ramena. Zvláštna to fajta.

Strašidelné siluety Giant Senecio

Som fascinovaný bizardnosťou rastlinstva v tejto nehostinnej, vlhkej výške. Život. Chcem sa len zastaviť a byť v tejto prítomnosti. Okrem hlasu vody v potoku, je tu majestátne ticho. Také ticho, ktoré ťa zastaví. Ticho, ktoré ťa volá vypočuť ho.

Sme hosťami v tejto nehostinnej končine, sme tu na návšteve.

Obrie siluety sa vynárajú z hmly, ktorá si ide opačným smerom. Svojím tempom stúpa nahor. Keby som bol v top stave, bez bolesti hlavy a v top-ánkach bez čvachtania, pridám sa k nej, a cestou hore dáme reč ako ide život. Obry mlčia, prizerajú sa ako putujeme. Keď ich zdravím, len mlčky krčia svojimi robustnými rameniskami.

Ešte krátky pohľad späť, pred nami je kemp.

Vtom znova vychádza slnko. Medzerou v oblačnej clone sa vlieva do údolia slnečný jas. Nielen ja sám, ale myslím, že každý jasá. Je to krása. Dostávam energiu do mokrých nôh kráčať. Teším sa: presuším si veci, budem si môcť ľahnúť a vypnúť obraz aj zvuk.

14:38 BARRANCO CAMP (3 900 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Prichádzam do kempu. Som posledný, ale to je posledné na čom mi záleží. Zapisujem sa na listinu preživších – prezenčka. Pre koho? Pre Zenčka? Kto je ten pán Zenčko. Nikto mi nevie povedať…

Tu sa zapisujeme pre pána Zenčka. Pekné ubytovanie, ale my ideme radšej do stanov.

Inak vieš čo znamená BARRANCO? Nie je to baran, ani baranček. Znamená to v španielčine “srtrž”, “roklina”. Prečo v španielčine, mňa sa nepýtaj, lebo neviem.

Tak teda baran, barranco – buc.

Kráľovský pocit. Vyhrávame. Na dnes máme vyhté. Všetko hrá do kariet. Nasledovné karty: Slnko, Kemp, Horné Bezdaždie, Dolník oblačný. No povedz, kto by s takými kartami nevyhral? Dobrá hra. Zápas sme vyhrali – postupujeme do štvrťfinále.

Pohoda, vychádza slnko a ním aj nádej na presušenie.

Svieti slnko. Vanie jemný vánok. Zostupujeme ešte  nižšie do stredu kempu. Výťazne zaujímame oblasť stanoviska – postoj dnešného táboriska. Nachádzame sa pod majestátnou skalnou stenou, ktorá tvorí severovýchodnú hranicu kempu.

Pripadám si ako vo filme, akoby som bol na expedícií na neobjavenú horu sveta.

Akoby to tajomno bolo niekde v tej hmle. Tenké prúžky vodopádou stekajú po strmej skalnej hradbe. Lišajníky a množstvo mokrého machu na kameňoch podpisujú atmosféru. Sme síce stále pod kopcom, ale už sme nad oblakmi. Nie sme ešte na vrchole, ani tesne pod ním. Viem však, že sa nachádzame na hornej hranici tohoto vegetačného stupňa.

Zaujímame dnešné stanovisko nad oblakmi v ďiaľke.

Počasie, slnko a kúsok modrej oblohy v diaľke vzbudzuje ideálne podmienky pre sušenie obuvi, ktorá sa toho nevie dočkať. Ako ja nápodobne, čo ti poviem. Rovnako sú na tom vetrovka a nohavice. Užívam si to.

Znovu máme stany v susedstve vedľa seba, takže počujeme kto si kedy prdne.

Prichádza Water of washing. Investujem ju na umytie nôh. Dobrá investícia. Užívam si to. Čuduješ sa, pri takom výhľade som si ešte nohy neumýval.

Neponáhľam sa – veď kam? Toto slnečné sušenie trvá zhruba pol hodinu, kedy do doliny na scénu opäť vstupuje hmla – dobrá a známa. Slnko zmizlo. Pokojne si začne kvápať akoby z ničoho. To vážne?

 

Barranco wall sa vypýna nad nami. Sme v kempe a to teray stačí.

 

Ó nie, dážď si už neprosím. Doutieram si nohy a v rýchlosti zbieram z kríkov a bodľačia bielizeň a hádžem to do stanu bez ladu a skladu.

 

Počasie, ktoré sa neváha v okamihu preladiť na iný kanál.

 

S Janom zakladáme interstanovú sušiareň. Vešiame všetko vlhkosťou nakazené uprostred stanu na miestnu šnúru. Využívame tak celý voľný priestor spálne. Hlava nehlava mi visia do ksichtu rukávy. Keby aspoň hlava nehlava nebolela. Rozmýšľam, či to nie je len placebo s tým sušením. Ako môže schnúť mokrá vec keď vonku prší a vlhkosť lezie do spácokukle ako háveď. Do rána to uschne, hovorím si – teda dúfam.

 

Sme na interi – interstanová sušiareň. Interné.

 

16:27 Ležím v stane a som rád, že som. Že som na internom. Nie som internista, ani externista. Som pasívny, ako pasívna súčiastka elektrického obvodu…Preteká mnou prúd, ale mám odpor k jedlu. Na požiadanie si od Jana požičiam prístroj na meranie kyslíka. Meriam si súkromne kyslík: 84% 99 tep. Nakoľko ma stále besne bolí hlava, žalúdočné som neistý, na večernú hostinu nejdem.

 

18:00 Kapitola večeracia

 

Volajú: “Dinner time”. Vzhľadom na okolnosti sa rozhodujem – na večeru nejdem. Apetít ma opustil, ponechal ma napospas, ako zdochlinu. Už len samotná predstava, že sa na večeri nebudem ládovať nasilu jedlom ma utvrdzuje, že teplá spácokukla je lepšia ako teplá večera.

 

V hlavných úlohách:

(tekvicová polievka a toasty, cestoviny, zeleninové soté také ako prvý deň ale s mäsom hovädzie, ktoré bolo tvrdé, mango, pomaranč)

 

18:31 Stmieva sa. Keďže som nešiel k večeri, večera prišla k hore. Som sám v stane, nečakám návštevu. Nečakám už nič.

 

Jedálensky stan je ako stratovulkán. Zvučnú vravu striedajú výbuchy smiechu.

Okrem toho počujem ako niekto chodí od stanu k stanu, a počujem defaultnú frázu. V tom sa rozipsuje Janova strana stanu a dnu nakukne hlava Daniela. Oslovuje ma jeho univerzálnym oslovením: “Hey guys” so zvláštnou intonáciou nedokončenej vety. Priniesol mi jedlo. Azda to skúsim a nezostanem o hlade. Usmieva sa a dúfa, že začnem jesť. Začnem keď tak na to čaká.

 

Tu je oddiel večeračov, ja som sa dnes výnimočne nepripojil. Dobrú chuť!

 

Donáška do stanu, v takejto nadmorskej výšine – to sa ťažko odmieta. V miske polievku nesúcej vidím súci zdroj tepla. Po prvej lyžici, zisťujem, že polievka je celkom dobrá. Chutí mi.

Už aj lejem do seba teplú tekvicovú polievku a hryziem k nej suchý toast. Čakám, čo na to žalúdok – príjme tekvicového hosťa? Čakám akademickú štvrťhodinu. Sledujem kolísanie ceny komodity zvanej obava. Moje obavy zaznamenali pokles na burze. V tomto prípade fajn. Takže to žalúdkové issue bolo z nadmernej nadmorskej výšky. Odľahlo mi, že všetko zostáva na svojom mieste.

 

21:39  Neprší. Je hmla a tma. Ideálne podmienky pre krátky výjazd von zo stanu za účelom dehydratácie tela. Robím potrebné kroky a vybieham do blízkeho svahu a zaujímam stanovisko. Som niekde obďaleč stanu medzi kosodrevinou a obrími strážcami hory. Pri pohľade na oblohu nad sebou sa mi hlava zatočí a šklbe ma ucho. Je mi jasné, kde je moje miesto.

Vstupujem do stanu. Zaujímam stanovisko. Nádychom kontrolujem stav ovzdušia. O inertné plyny v priestoroch stanu nie je núdza ani dnes večer. Ich zachytávaním do aldženky by som si mohol založiť továreň na plnenie žiariviek svietiplynom. Pokiaľ oči neštípu, je to v norme. Modlím sa.

 

Bože, ďakujem Ti za tento deň, za to, že si nás zachoval v zdraví a bezpečne doviedol na dnešné miesto odpočinku. Do Tvojich rúk Ti odovzdávam túto noc, prosím, daj nám odpočinúť si a načerpať sily pre ďalší deň. Nech sa Tvoja  svätá vôľa stane, posväť sa meno Tvoje, Tebe patrí sláva i moc až naveky, Amen!

 

Potom už dávam šancu spánku, nech sa ma ujme. Nech mi prístavý koňa, ktorý má vezme a bude cválať smer – ríša snov. Či o tom môžem len snívať? Pozdravujem ťa, maj sa dobre!

 

 

28-01-2020                                                                                                                                     By Palko