DAY 12
–prejdené 340,7km
Vyspal som sa na betón (2280,5km)
Zamýšľam sa, ktorý z časov, keď ich mám ako husa klasov. Dnes som bol v troch krajinách. Opustil som Francúzsko, prefrčal cez Andoru a vošiel do Španielska.
Bol som na betón vyspatý. V autobusovej zastávke bolo málo miesta pre dĺžkovo náročnejšie postavy. Ležal som iba na húpacej sieti offline bez pripojenia. Čo malo efekt asi ako plachta než matrac. Bol som lepšie krytý ako prachy v banke, nebola šanca, že znenazdajky zmoknem a hlavne som nemusel rozkladať a skladať Stanka. Búdka ideálna pre lenivého žochárisa. Zobudil ma budík o šiestej hodine rannej. Vykutral som sa zo zakuklenia spáce.
Nechcelo sa mi rozkladať karikatky Katky, tak som spal na betóne a bol som na betón vyspatý.
Ranný pohľad na svitanie v Pyrenejach, takú viditeľnosť a oblačnosť som si ťažko mohol objednať, vďaka Bohu za perfektné počasie.
Nechal som sa očariť, kráskou čajokráskou. Trochu tepla mi neuškodilo. Bolo šesť hodín a vonku svitalo do riadneho kosáčiska. Mal som pred sebou Pyreneje. Znelo to brutálne. Išiel som podľa svojho hesla: all or nothing. Obliekol som si všetko, čo som len mal a nemal. Tričko s krátkym, tričko s dlhým rukávom, mikinu Wikinu, vetrovku, nepremokavú vetrovku, spodky, tepláky i nepremokavé nohavice. Hrubé a tenké ponožky, chrániče kolien proti chladu, chrániče proti chladu na topánky, chránič proti chladu na krk, šatku, kuklu, nákrižku proti chladu na hrbet, a rukavice – of course. To bolo všetko síce pekné, ale riskoval som, že ak zmoknem, nebudem sa mať do čoho prezliecť.
Ponaučenie: kto riskuje, ten ziskuje.
V ústrety údoliam Pyrenejí (2280,5km)
Pyreneje volali po výzve a končiare sa kúpali vo svetle svitania pri teplote 10,7°C. Celkom frišné kúpanie to bolo. Približne o siedmej som vyrazil.
Svitanie v horách.
Pohľady na svitajúci deň, s nádychom dobrodružstva a slobody vo vreckách. Vo svitaní, tam kdesi v diaľke presvitala nádej. Bola to túžba ísť a spoznať svet pred sebou a okolo seba a udržať si niečo s toho v sebe. Cesta pomaly stúpala a slnko tiež.
Pohľad na svitanie v horách.
Zapol som sýtič, aby sa karburátor nasýtil dosýta. Sýtič som nechal zapätý celý deň. Začal som stúpať dovrchu. Nebolo to žiadne rally, ale bola to ultra kochačka. Videl som, ako sa cez dolinu valí hmla. Bolo to ako slow-motion. Ale podľa nadmorskej výšky to mohli byť pokojne aj oblaky. Normálne som okom badal pohyb. Trochu som sa toho obával, čo na to povie karburátor, ten si však nepovedal nič a na nadmernú vlhkosť si nesťažoval.
Čierna páčka sýtiča nenásytného.
Zase kto sa sťažoval, som bol len ja. Celú tú hmlu som nazbieral na seba. Mal som nepremokavé na sebe, ale aj tak som bol celý zvlhnutý a hrozilo, že sa rozmažem alebo zvlním. Roztopiť som sa nemohol, lebo rod Kuliffayovcov nie je z cukru.
Najhoršie to bolo s okuliarmi. Na tých sa vďačne zbierali kvapky hmly. Takže som nič nevidel. Pokúšal som sa to utierať, ale hmla bola natoľko výdatná, že som utieral každých 500 metrov. Bolo to neúnosné. Vyriešil som to tak, že som si dal dole okuláre boberstajlky a žmúril som pri 50km/h do beloby. Výsledkom bolo, že som mal oči červené jak godzila. Ale hmlu, marhu jednu, som prekonal. Teplota počas jazdy zišla na úctyhodných 8°C, čo nebolo v letnom mesiaci júl vôbec príjemné a ani vhodné, si myslím.
Približne takýmto výhľadom som sa kochyrúval kým som sa nedostal nad oblak či hmlu, alebo čo to bolo.
Viditeľnosť mohla byt tak do desať metrov, ak aj nie menej. Plížil som sa 40km/h, teraz nie pre to, že by Čopraňa nevládala, ale pretože som šiel opatrne. Za mnou sa vytvorila kolóna, teda viac ako 6 áut. Sal som vodu z hmly, bol som ako huba, akurát mne tá vlhkosť nevyhovovala. Bolo mi chladno. Začínal som ľutovať, že som sa dal cez kopce.
Andora (2301,8km)
Tu niekde v bielom pásme žiadneho výhľadu som hrdo prekročil hranice a vstúpil som do krajiny Andora. Všadeprítomná hmla schovala značku vstupu do krajiny, alebo ju Andora ani nemá, to neviem, alebo nie je v EU a tabuľa tam nebola. Ale mohlo tam byť aspoň, že koniec EU.
Niekde pred Andorou, pravdepodobne pred hranicami.
Krátko na to, ako som prešiel cez colnicu, ktorá sa predo mnou vynorila ako obluda, sa hmla rozostúpila, teda cesta vystúpila nad oblaky. Uvidel som full HD krásu Pyrenejí. Stálo to za to. Mokrý a skrehnutý ako porcelán, ale bol som hore.
Prvý otrasný pohľad na bilbordy a lyžiarske centrum.
Avšak bolo aj niečo, čo ma znechutilo – uprostred úbočia bol vybudovaný mega komplex hotelov a vlekov. Niečo na štýl nákupných centier. Skrátka poriadne snobské lyžiarske stredisko. Ani nechcem vedieť, koľko tam pýtajú počas sezóny za noc.
Marketing akomercia na podľad druhý v Pyrenejach, ktorý som naozaj nečakal.
Komercia bola už aj tu v horách, netuším jak sem dostali tie stroje na asfaltovanie cesty, ale muselo to byť poriadne drahé. Bolo to samo o sebe smutné – asfaltka vtlačená do prekrásneho pohoria. Ale výhľady, musel som uznať, boli husté.
Najvyšší bod cesty (2400 m n.m.)
Drancoval som nádrž ďalej a stúpal tak nad lyžiarske centrum po ceste, ktorá sa driapala do sedla. Teplota sa ešte ponížila a bolo už iba 6°C nad nulou. Nechcel som ani veriť, že môže byť ešte chladnejšie. Myslel som si, že teplomer ma klame, ale keď som to uvidel aj na stene hotela, bola to mrazivá pravda.
Pohľad na Pyreneje, ktorý bral dych. Vskutku majestátny.
Svietilo slnko a bola jasná obloha, bol som naobliekaný jak kuchynská cibuľa, ale chlad si ku mne cestu predsa len našiel, ošípanec jeden. Urobil som si pár fotografií s Čopraňou a Luciou v nadmorskej výške 2400 m.n.m. Bol to pravdepodobne najvyšší bod nad morom, kam sme sa s Čopraňou dostali. Pre porovnanie – boli sme zhruba o 250 m nižšie ako najvyšší štít Slovenska – Gerlach.
A toto je naša selfie s Čopraňou.
Nachádzame sa s Luciou na našom zatiaľ najvyššom bode. Kocháme sa, kocháme oči, kocháme fotky a kamera spoľahlivo plní pamäťové médium.
Selfie s Luckou.
V najvyššom bode, v sedle, sa nachádzali štyri na môj vkus dosť nahusto a dosť vysoko položené, dosť prelacnené pumpajzňe. Cena benzínu sa v tejto nadmorskej výške pohybovala okolo 1,034€/L, čo bol najlacnejší benzín, aký som za svoj motoživot zažil. Keby som mal so sebou cisternu, tak ju celú načerpám a nenechám na pumpe ani deci.
V podstate prakticky za zlomom sedla sa začalo mimoriadne ukruté klesanie. Mastil som to dole kopcami 50-60 a aj 70, ak to zákruty dovoľovali, proste jak to išlo, čo to dalo. Keď tu sa z jednej zákruty vynorila tabuľa Canillo, označujúca začiatok mesta. Musel som sa k nej vrátiť, lebo som okolo iba prefrčal. Canillo pôsobilo na mňa ako naše Donovaly, mesto s hotelmi medzi horami zacviknuté v údolí. Ťažko povedať, či to bolo mesto alebo lyžiarsky komplex na konci sezóny.
Dobyvateľ Palo frajeris pri tabuli vstupu do mesta.
Mesto Andora bolo väčšie ako Canillo. Dosť ma prekvapilo, že neboli od seba vzdialené viac ako desať minút.
V Andore v meste Andora de Villa som nabral symbolicky ten chýrne lacný benzín. Mal som plnú nádrž, len som doplnil 5,89 L, aby som mohol povedať, že som tankoval v Andore najlacnejší beznín v EU. Na pumpe mi nechcelo zobrať ani jednu kartu, teta sa tvárila čudne a nakoniec som zaplatil v hotovosti ako sedlák. Takže prejazd Pyrenejami si vzal 6 L z nádrže Čoprane, čo nebolo také brutálne, ako sam sa obával.
Podla mňa je tu benzín preto taký lacný, lebo ak by mali ľudia jazdiť za 1,5€/L ako v Taliansku, tak tu v tých kopcoch nikto nežije. Alebo ak by niekto prežil, tak by musel mať peňaženku ako vrece na odpadky.
V krajine Andora som sa zdržal alebo bol 3 hodiny 10 minút, doslova som touto miniatúrnou krajinkou len prefrčal. Keby som sa snažil, tak ju prejdem na jeden nádych.
Španielske hranice (2352,9km)
Buenos días!
Dobyl a prekročil som hranicu zeme, do ktorej som mal namierené svoje cesty po Európe. Palo frajeris to zvládol!
Cieľová krajina tripu, to som ešte nevedel, ako je Španielsko obrovské.
V meste La seu d’Urgell som obedoval, alebo obetoval, tu sa o žiadnom trestaní nedalo hovoriť. Potrestaný som bol ja, tlačil som preschnutú bagetu a suchú žemľu. Mal som vysokú spotrebu slín. Hold, zásoby boli na pokraji vyhynutia, tak som robil, čo som mohol pre záchranu dnešnej epochy.
Načrel som do Španielska. Samé hory, takto som si Španielsko nepredstavoval. Už som frčal na offline GPS, začínal som čítať tabule.
Pohľad pri klesaní na Pyreneje.
Za jednou dedinou bola smerová tabula s názvom: Cementerio.
Netipoval som to na názov dediny, myslel som si, že to bola odbočka na cementáreň. Ale neskôr mi to nedávalo zmysel. To za každou dedinou majú cementáreň? Cementáreň, to ako u nás v Rohožníku je Holcim? Pri jednej dedine som to pochopil, keď som videl hroby, znamenalo to cintorín.
Po každom výjazde a tuneli. Svietiš s otáznikom?
Nepochopil som na konci tunela symbol rozsvieť svetlá s otáznikom. To akože: “Svietil si?” Bolo to všade. Ale podľa všetkého v Španielsku sa nemusí za dňa svietiť. Z toho, čo som sledoval, 80% áut nesvieti.
Predbiehajú krásne, vzorovo, tak ako sa má a patrí cez protismer, nie všelijaké tesnotky a myšičky. Keď je zákaz predbiehania, čo tu je často, tak nepredbiehajú aj keď vyslovene spomaľujem plynulosť premávky.
Snažil som sa dostať preč z kopcov, kde bolo chladno. Smeroval som dole do tepla na roviny.
Všade bolo cítiť svinstvo, na každom kilometri šípili ošípané nejakú prasačinu.
Horšie bolo, že sa mi rozsvietila kontrolka vody. Nie v chladiči, Čopraňa je chladená vzduchom, ale vody pre vodiča. Nastalos los problémos.
Hornaté Španielsko.
Minul sa mi kredit na 4KA a ostal som bez spojitosti a prístupu na internet. Volal som základňu do Bratislavy a poprosil som maminu, aby mi dobila. Ona, že ako mi dobije na pošte v nedeľu, pošta bola zatvorená. Zistil som teda, že bola nedeľa.
Úplne som stratil pojem o čase. Nerozlišujem, koľko je hodín, nikam sa neponáhľam, kam prídem, tam som, a o koľkej, to je tiež jedno. Nádherný pocit. Nerozlišujem dni na pracovné a víkendy. Rozlišujem iba daždivé a slnečné.
Tak preto to všade vyzeralo, akoby v každej dedine pokapali všetky psy. Bola nedeľa poobede a bolo horúco.
Časť Španielska, kde som sa ocitol, bola hornatá a krásna. Pôda a zem bola červeno-bordová. Som si pripadal ako Alenka v krajine zázrakov alebo v nejakej krajine fantázie.
Brutálne červená hlina, brutus aj ty?
Čopraňa, to je sloboda, a sloboda, to je motorka. Užíval som si dlhé priame cesty naprieč poľami na nížine kam som zliezol.
Toto sú španielske roviny.
V dedine La Pobla de Segur som videl na námestí zdroj vody. Ale bola tam ceduľa “no tracta”, asi že nepitná.
Ďalej som sa piekol medzi kopcami ako jahňacina na ražni. Bolo mi jasné, že bez vody dlho nevyžijem. A taktiež som bol na dne zo zásobami jedla. Ostali už iba zvyšné cestoviny, ovsené vločky, hrozienka, čokoláda a fit tyčiňa. Soľ, cukor a čaje sa nepočítali.
Z hôr som to smeroval k mestu Balaguer, v ktorom bol Lidl, ale zavretý. Ešte som mal nádej na mesto Lleida, ale tam to bolo na moje prekvapenie tiež vymreté. Mesto veľké asi ako Trnava, ale nič z toho. Mohol som si kúpiť rýchle jedlo v MacDonalde, ale o to som nemal záujem. Mekáče zásadne nejem, mám na to svoj názor. Pumpy tu majú také, že iba pumpa, žiadny servis okolo, tak tomu bolo väčšinou aj v krajinách, cez ktoré som už šiel.
Licitovaná voda (2586,4 km)
Pokračoval som poľami a broskyňovými sadmi na sever pod hory. V dedine Gimenells som uvidel otvorenú krčmu. Bola plná štangastov a nikto tam nevedel po anglicky. Hovoril som, že potrebujem “water” a posunkami ako v hre licitované šarády som znázorňoval pitie vody. Bolo to vtipné. Zasmiali sa na mne. Potom sa barman usmial, ako keby sa mu nad hlavou rozsvietila žiarovčička. A vytiahol chladené pivo v plechovke… Ale nakoniec sme sa pochopili a kúpil som si 2×1,5L vody.
Myslel som si, že tie bociany boli umelé.
Sedel som pred barom, odvážne nazvané, a chladil sa studenou vodou v tieni. Blízko bol kostol, na streche veže mali hniezdo bociany. Nehýbali sa, až som začal mať dojem, že sú tam ako keramickí trpaslíci v záhrade – na ozdobu. Ale keď som ich dostatočne dlho sledoval, pohli sa, potvory – boli živé.
Stále som nemal kempfleka a slnko už bolo na bližšej ceste k zapadnutiu. Ešte však nezapadlo. Do akého záveja by muselo zapadnúť slnko aby sa s toho nevyhrabalo do ďalšieho día?
Alltáň pri Alcampell (2631,1km)
Bol som so sebou nadpriemerne spokojný. Vyžocháril som si slušného kempfleka. Romantické miesto len do západu slnčiska.
Takéto miesto som vyžocháril.
Aj dnes padla nahrávka – rekord. Dnes som prešiel najviac kilometrov vôbec a to 340,5km.
Na večeru mi neostávalo veľa možností. Musel som niečo vykúzliť zo zvyškov zvyšku. Uvaril som si cestoviny z Rakúska a bol som v rozpoložení zjesť ich samé. Ale vynachádzavosť je mojou nerozlučnou vlastnosťou. Deluxe 70% čokoláda s pomarančom, ktorú som dnes načal, poslúžila ako kakao na cestoviny. Deluxe cestoviny na večeru boli obzvlášť vhodné, už som si niekoľko dní nič iné okrem čaju neuvaril. Voda vo fontáne poslúžila na umytie riadu. Prischnutá čokoládos išla pomerne poťažšie umyť studenou vodou.
70% deluxe večera.
Po západe slnka som zistil, prečo to nebolo dobré miesto na prespanie, bola to hotová liaheň na komáre.
Poletujúce komáre.
Za živým plotom bola bačorina a kvákali tam žaby. Kašlal som už na to, nechcelo sa mi baliť veci na čopraňu a hľadať si nový kempflek.
